Zvolenie Davida Camerona za lídra britských konzervatívcov zmenilo politickú scénu. Zvyšné dve strany viditeľne znervózneli. Líder liberálnych demokratov Kennedy rezignoval a labouristov označil lord Heseltine za „zajace vo svetle reflektorov Cameronovho auta, ktoré nevedia, čo robiť.“
Súboj o lídra toryovcov sa po 214 dňoch skončil očakávaným výsledkom. U členov strany zabodoval 39-ročný David Cameron, ktorý pomerom hlasov 2:1 porazil pôvodného favorita Davida Davisa. Cameron je absolventom prestížneho Etonu a Oxfordu. Začiatkom 90-tych rokov pomáhal premiérovi Majorovi s prípravou na parlamentné vystúpenia. Po voľbách 1992 bol poradcom na ministerstve financií, kde zažil tzv. Čiernu stredu, keď libra „neprežila“ vstup do ERM. Neskôr radil ministrovi vnútra Michaelovi Howardovi, ktorý bol kvôli tvrdej ruke veľmi nepopulárny. Niekoľko rokov pracoval v súkromnom sektore, kým v r. 2001 získal poslanecké kreslo za obvod Witney. Bol tieňovým ministrom školstva.
V kampani sa Cameron prezentoval mladistvým výzorom, optimistickým prístupom, uvoľneným správaním či prednášaním prejavov bez papiera a mimo rečníckeho pultu. Aj keď mu vyčítali, že je nádobou bez obsahu, získal si širokú podporu. Stálo za ním ľavé krídlo strany i euroskeptickí pravičiari, tradicionalisti aj modernizátori, mladí i postaršie dámy z vidieka. Vyhrieval sa tiež v priazni médií a toryovci si uvedomili, že s ním by sa mohli konečne vrátiť k moci. Už prvé prieskumy katapultovali Konzervatívnu stranu na prvé miesto. Dokonca im bol pripísaný zisk 40%, ktorý je považovaný za kľúčový pre volebné víťazstvo. Toľko mali naposledy v auguste 1992. Len za december vzrástla toryovcom členská základňa o 16 000.
Hneď po oznámení svojho víťazstva Cameron pochoval thatcherizmus, keď v narážke na slávny výrok Margaret Thatcher vyhlásil: „Môžeme vyliečiť našu zlomenú spoločnosť. Pretože niečo ako „spoločnosť“ existuje, hoci to nie je to isté, čo štát.“ Na margo sentimentu za starými časmi dodal: „Milujem túto krajinu takú, aká je dnes, nie aká bola včera.“ Disponujúc silným mandátom začal stranu reformovať „tak, aby patrila do 21.storočia“, pretože „ak nebudeme vyzerať a znieť ako súčasná Británia, ľudia nás nebudú počúvať.“ Cameron si zámerne vyberá témy, ktoré nie sú toryovcom vlastné. Žiadne daňové škrty, kriminalita, európska integrácia či prisťahovalectvo. Venuje sa globálnemu otepľovaniu, sociálnej spravodlivosti či boju proti AIDS.
Hoci bol jedným zo spoluautorov volebného programu pre voľby 2005, postupne opúšťa jednu tézu za druhou. Napriek tomu, že v kampani tvrdil, že je treba viesť „križiacku výpravu za kapitalizmus“ a jeho tieňový minister financií George Osborne sa pohrával s myšlienkou rovnej dane, dnes je táto nemysliteľná a Cameron vyhlasuje, že „neverí v rôzne „izmy“ vrátane kapitalizmu.“ V otázke daní opatrne tvrdí, že prostriedky získané ekonomickým rastom by rozdelil medzi financovanie verejných služieb a zníženie daňovej záťaže a Osborne dodáva, že pred znížením daní uprednostnia hospodársku stabilitu.
Cameron ohlásil obrat v školskej, zdravotníckej aj bezpečnostnej politike. Najprv korigoval zlé rozhodnutie z minulosti a rozhodol sa podporiť poplatky na vysokých školách a následne opustil dôležitý programový bod a vzdal sa zvyšovania počtu výberových škôl, tzv. grammar schools. Zmenu programu pre oblasť zdravotníctva zdôvodnil dôkladným spoznaním tohto rezortu kvôli postihnutiu syna Ivana a nadobudnutím presvedčenia, že starostlivosti sa musí dostať každému bez ohľadu na majetok. Zdravotníctvo má byť plne financované zo štátneho rozpočtu a toryovská schéma „pasov pre pacientov“, ktorými sa malo uľahčiť štátnemu zdravotníctvu možnosťou odísť do súkromnej sféry, bola opustená. Ďalší obrat sa udial v otázke zavedenia občianskych preukazov. Na rozdiel od predchodcu ich Cameron odmietol ako účinný nástroj v boji proti terorizmu. Miesto toho sa pustil do plánov na radikálnu reformu polície a oznámil, že za účelom zníženia kriminality nebude „s policajtmi zaobchádzať v rukavičkách len za to, že vykonávajú obdivuhodnú prácu“. Jednou zo zmien má byť aj voľba policajných šéfov.
Čoraz častejšie sa Cameron vydáva na konzervatívcami neprebádanú pôdu, čím vyvoláva u svojich spolustraníkov údiv. Citujúc Ghándího výrok o zmene sveta cez seba samého, vyzval Cameron voličov, aby prešli k producentom elektriny z obnoviteľných zdrojov. On aj spolu s kolegami išiel príkladom. Sám si navyše nechal vypracovať projekt prestavby svojho domu na príbytok s ekologickými technológiami. Vyhlásil, že verí v „zelený rast“ a že „ekologické opatrenia nemusia nevyhnutne brzdiť ekonomiku.“ Británia by podľa neho mala byť lídrom v otázke globálneho otepľovania. Doslova šokom bolo ohlásenie, že do programovej skupiny pre otázky globalizácie a svetovej chudoby pozval aj hudobníka a ľavicového aktivistu Boba Geldofa.
Cameron chce presvedčiť veľké podniky, aby sa dobrovoľne zaviazali k zodpovednosti za spoločnosť a životné prostredie. Chce odpútať toryovcov od imidžu „hlásnej trúby mocných korporácií“. Vyhlásil, že tie „často v jednote s mocnou vládou a mocnými médiami vytláčajú súťaž a rôznorodosť“ a „je integrálnou súčasťou konzervativizmu postaviť sa tomu.“ Pripomenul odpor kapitánov priemyslu voči politike Margaret Thatcher na začiatku jej vlády, kedy potrebovala podporu zo všetkého najviac.
Jeho prívrženci pripomínajú, že aj Maggie najskôr nehovorila o ráznych reformách, ale len o korekciách, slovo „privatizácia“ do volieb vôbec nespomenula a mnohé sektory zostali aj po 18 rokoch konzervatívnych vlád nedotknuté.
Cameronove reformy sa v nie menšej miere dotýkajú aj fungovania samotnej Konzervatívnej strany. Najvýznamnejšou zmenou je vytvorenie tzv. A-zoznamov kandidátov na poslancov, z ktorých si budú môcť miestne organizácie vybrať toho svojho a v ktorých bude polovica žien. Cieľom je zvýšiť počet žien v radoch toryovských poslancov, keďže momentálne je ich z celkového počtu 198 iba 17.
Má byť zrušená výročná konferencia strany, tradične konaná v priebehu pracovného týždňa a nahradená dvomi víkendovými stretnutiami tak, aby sa na nich mohli zúčastniť mladí pracujúci ľudia. Rovnako bol zrušený aj tohtoročný ples a namiesto neho sa uskutoční neformálna párty. Podľa amerického vzoru má byť zavedený inštitút sympatizantov strany, ktorí dostanú právo zúčastniť sa výberu poslaneckých kandidátov ako aj lídra strany.
Cameron vystupuje ako euroskeptik a na európskej scéne už zožal kritiku za neúčasť na summite lídrov EPP. Jedným z jeho sľubov bol práve odchod toryovských europoslancov z Európskej ľudovej strany. No časť z nich sa tomu bráni, aj keby ich to malo stáť nomináciu v ďalších voľbách. Angela Merkel mu dokonca v tej súvislosti napísala list. Ako však uviedol bývalý líder strany Iain Duncan Smith: „Byť súčasťou strany, ktorá verí v Európsku ústavu, euro a oveľa hlbšiu politickú integráciu oslabuje naše úsilie o decentralizovanú Európu národov.“
Zdá sa, že Cameron obchádza tieňový kabinet a radí sa v úzkom kruhu ako kedysi Maggie. Pritom sa snaží hrať na všetky strany a nikoho si veľmi nepohnevať. Šomrajúce hlasy z pravicového krídla sa pokúsil uchlácholiť článkom, v ktorom uistil, že je „konzervatívcom od kosti“ a že nadväzuje na odkaz Disraeliho, Chruchilla, ale aj Thatcherovej. Podľa prieskumu servera ConservativeHome.com až 82% členov strany je spokojných s jeho doterajším počínaním a 76% si myslí, že strana je pod jeho vedením na správnej ceste. A hoci s niektorými jeho programovými obratmi nesúhlasí veľká väčšina členov, mierna nespokojnosť sa zatiaľ ozýva len od hŕstky. Zopár ľudí z Cameronovej blízkosti napísalo, že ide len o Davidovu stratégiu, ako sa dostať do Čísla 10 a akonáhle tam bude, ukáže sa opäť ako thatcherista. Je priskoro hodnotiť tzv. Cameron effect, no každopádne Konzervatívna strana už nikdy nebude taká, akú sme ju poznali.
Autor je podpredseda Mladých konzervatívcov.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2006.
