Richard W. Rahn je riaditeľom Center for Global Economic Growth. Spolupracuje s Heritage Foundation, Discovery Institute a Cato Institute. Je členom Montpelerínskej spoločnosti. Pôsobil tiež ako viceprezident a hlavný ekonomický expert Americkej obchodnej komory a šéfredaktor ekonomického časopisu Journal of Economic Growth. Prezident Ronald Reagan ho v roku 1982 menoval za člena jedného zo svojich poradných orgánov. Počas volebnej kampane v roku 1988 bol ekonomickým poradcom neskoršieho prezidenta G. H. W. Busha. Je členom správnej rady centrálnej banky Kajmanských ostrovov. V roku 2006 prednášal na pozvanie KI v Bratislave (viac tu).
Pôsobíte i na Kajmanských ostrovoch, ktoré sú známe ako veľmi úspešné. Mohli by ste nám objasniť, čo treba vykonať pre úspech malého ostrova alebo malej krajiny?
Nemá to nič spoločné s veľkosťou ostrova ako takou. Kajmanské ostrovy sú úspešné, pretože majú minimum ekonomických regulácií. A tie regulácie, ktoré majú, sa prísne vynucujú. Majú vládu zákona a veľmi poctivý súdny systém. V podstate nemajú žiadnu korupciu. Ak na Kajmanoch s niekým uzavriete zmluvu, viete, že bude striktne, spravodlivo a rýchlo vymáhateľná. A to je najdôležitejšie. Kajmanské ostrovy nemajú daň z príjmov právnických ani fyzických osôb. Majú dane, no sú to primárne spotrebné dane. Zdaňujú importovaný tovar a služby, majú niekoľko nízkych daní z nehnuteľností a niekoľko iných daní. Výdavky vlády predstavujú približne 20% HDP. Nie je to málo, no v žiadnom prípade to nie je tak veľa, ako v USA či vo väčšine štátov Európy. Kajmanské ostrovy majú vysoko kvalifikovaný právny a účtovný systém a systém finančných služieb. Potrebujete kvalifikovaných ľudí, ktorí vedia, čo robia. Legislatíva je veľmi ľahko pochopiteľná. Kajmanské ostrovy majú 1 500 miliárd dolárov v bankových aktívach, 750 poisťovacích spoločností, viac ako 8 000 fondov, a to všetko s populáciou iba necelých 50 000 obyvateľov.
Môžeme teda o úlohe vlády na Kajmanoch povedať, že zabezpečuje základné hodnoty slobodnej spoločnosti a ich posilňovanie, nič viac?
Presne tak. Považujem toto miesto za najviac „Hayekovské“ na svete. Ostrov má celkom malú vládu. Existuje tam vládne plytvanie, podobne ako na každom mieste, no vláda sa koncentruje, vo väčšine prípadov, na tie záležitosti, ktorá vláda má vykonávať. A tými sú ochrana súkromného vlastníctva a slobôd. I keď i táto vláda má v sebe kus socializmu. Vlastní dokonca i aerolínie, čo by nemala. A taktiež sa mieša do niektorých iných vecí. No vo väčšine prípadov sa súkromným sektorom nezaoberá, vymáhateľnosť práva je dobrá a vo všeobecnosti je tam nízka kriminalita.
Krajiny ako Kajmanské ostrovy či, ak chceme hovoriť o krajinách EÚ, napríklad Írsko, sú ekonomicky úspešné, majú vysoký hospodársky rast. Prečo však v ostatných krajinách EÚ a i celosvetovo vládne skôr socialistická mentalita veľkej vlády a prečo nedochádza k zmenám nasledujúc tieto dobré príklady?
Z časti je to o tradíciách. V prípade Kajmanských ostrovov ide v podstate o spoločnosť 18. storočia. Vtedy mali britský systém common law. Boli to klasickí liberáli v zmysle starej Európy, alebo ako by povedal Hayek, starí Whigovia. Medzi obyvateľmi Kajmanských ostrovov vždy existoval silný duch poctivosti. Mali tam metodistických a presbyteriánskych misionárov, ktorí priniesli náboženský kódex podobný švajčiarskym Kalvínom – s dôrazom na ideál tvrdej práce. Nadobudnutie bohatstva a tvrdá práca sa nezavrhovali. Čestnosť bola vysoko cenená. Nikdy nemali problémy s korupciou. Mohli ste sa dohodnúť podaním ruky a spoliehať sa na to. Rovnako sú tu podobnosti i so Škandináviou, kde tiež jestvuje spoločnosť s vysokou dôverou.
Odlišné je to však napríklad v Bulharsku či Rusku, kde som tiež pôsobil. Ide o spoločnosti s malou úrovňou dôvery, vysokou mierou korupcie a nejestvujúcimi etickými hodnotami založenými na poctivosti. Ekonomicky sú veľmi neefektívne, ťažko sa vyvíjajú a napredujú.
Na Kajmanských ostrovoch bola stále prítomná idea spoliehania sa na seba samého. Myslím si, že to vyplynulo z toho, že boli odkázaní sami na seba veľmi dlhú dobu. Sú Britským zámorským územím, bývalou kráľovskou kolóniou. No napriek tomu ich Briti nechali osamotených. Osamotených v tom zmysle, že ich nezdaňovali, neurobili pre nich nič, no neurobili ani nič proti nim. Ľudia na Kajmanoch teda vedeli, že z Londýna nedostanú žiadne výhody.
Podobne ako Hongkong, ktorého úspech tkvie v tom, že po roku 1945, keď sa Británia vydala socialistickou cestou a nemala dosť zdrojov, aby sa oň starala, tak sa ho jednoducho vzdala. V tom čase sa táto strata „výhod“ socializmu mohla zdať krutá. A tak, a to bolo čarovné, sa obyvatelia Hongkongu museli začať o seba starať.
Keď som bol dávnejšie na Taiwane, rozprával som sa s ich ministrom hospodárstva, ktorý mi povedal: „Tu je to celkom jednoduché. Ak pracujete tvrdo, stanete sa bohatým, ak nepracujete, nejete“. A ľudia tomu porozumeli. Tak je to i na Kajmanoch. Nebola tam vláda, ktorá by sa o vás postarala. Bola tam minimálna vláda. Takže ľudia, ktorí nepracovali dostatočne pre svoju rodinu, sa nenachádzali v dobrých podmienkach. No na druhej strane, ak tvrdo pracovali, získali majetok, ale nikto – žiadna vláda – im ho nemal v úmysle vziať. Na Kajmanoch mali ochranu súkromného vlastníctva a v istom zmysle i trochu šťastia.
Máme dobré príklady vo forme Slovenska a Estónska, ktorých vlády vykonali liberálne reformy týkajúce sa rovnej dane a sociálnych reforiem. Možno však primäť politikov Nemecka, Talianska či Francúzska, aby nasledovali podobné reformy? Príklad Slovenska ukazuje, že politika sa môže zmeniť, ak jestvuje politická vôľa.
Viem ako sa diali reformy v Estónsku, pretože Mart Laar (bývalý estónsky premiér, pozn. prekl.) je môj dobrý priateľ. Estónci mali výhodu, že sú tak blízko Fínska a tak blízki Fínom. A mali tradíciu osobnej poctivosti. Niečo zo starej luteránskej kultúry tam stále ostalo. Keď sa Mart Laar dostal k moci, povedal, že jedinou ekonomickou knihou, ktorú čítal, bola Sloboda voľby od Miltona Friedmana. A keďže sa mu to zdalo dobré, rozhodli sa to nasledovať v politike. Začínali v podstate z ničoho, pretože krajina bola v podstate v bankrote. No v prípade Francúzska, pozrite sa len na ten štát a jeho byrokraciu, ktorá je tam večnosť. Je veľmi ťažké zbaviť sa niečoho takého, keď už sa to raz vytvorilo.
Vidíme, ako sa socialistické spôsoby, ktorými vlády presadzujú svoje politiky, rozširujú nielen do tradičných socialistických krajín, ale taktiež do krajín ako Veľká Británia – rodnej krajiny Adama Smitha a iných veľkých mysliteľov slobodného trhu. Alebo ak sa pozrieme na USA, kde vláda tiež nadmieru ovplyvňuje ekonomické aktivity a každodenný život svojich občanov, čo nie je v súlade s hodnotami, na ktorých stavali otcovia zakladatelia v roku 1776. Prečo sa hodnoty osobnej slobody nestavajú proti silnejúcemu socializmu?
Kapitalizmus bol v USA zdiskreditovaný v 30. rokoch 20. storočia. No táto diskreditácia bola založená na chybnej premise, pretože to, čo nebolo v poriadku, bola vláda, nie kapitalizmus. Bolo to zlyhanie centrálnej banky po tom, čo skolaboval trh cenných papierov. Bol by to výkyv ako mnoho iných, keby centrálna banka zvýšila zásoby peňazí namiesto toho, aby ich znižovala. Šli opačným smerom. A tak, i v spojitosti s clami, ktoré zničili medzinárodný obchod, vznikla veľká hospodárska kríza. Chyba vlády spôsobila diskreditáciu klasicky liberálneho systému, ktorý v tom čase fungoval. A až v nedávno si to ľudia uvedomili i vďaka Miltonovi Friedmanovi a jeho Monetárnej histórii Spojených štátov, kde popisuje, čo sa vtedy dialo. Ľudia majú stále štátom vymývané mozgy. Stále je mnoho politikov, ktorí hovoria o tom, ako vláda vytvorila pracovné miesta. Vláda však môže pracovné miesta iba zničiť. No a ak vlády porušujú právny poriadok a ochranu osobného vlastníctva, väčšina ich ostatných funkcií sa stáva neproduktívna.
Rozhovor viedli Matjaž Steinbacher a Matej Steinbacher pôsobiaci v rámci Free Society Institute (FSI), Slovinsko. Pôvodne publikované dňa 10. mája 2007 v dvojtýždenníku Tribunal, ktorý vydáva FSI, www.fsi-institute.si. Preložil Ľuboš Mikuška.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 6/2007.
