Ekonomický blahobyt, aký závidia dokonca aj Nemci, priama demokracia, kantóny, neutralita, bankové tajomstvo, zmysel pre komunitu a národ občanov, ktorý viac drží pohromade vôľa žiť spolu než jazyk či spoločná kultúra. To všetko si človek predstaví, keď sa povie „Švajčiarsko“. O tejto pozoruhodnej krajine sme sa rozprávali so švajčiarskym klasickým liberálom Robertom Nefom.
Robert Nef (1942) študoval právo v Zürichu a vo Viedni. V rokoch 1968 až 1991 pôsobil ako pedagóg a výskumný pracovník na katedre právnych vied na ETH v Zürichu. V rokoch 1997 až 2015 viedol švajčiarsky Liberálny inštitút. Slovensko navštívil na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika v rámci prednáškového cyklu Conservative Economic Quarterly Lecture Series (CEQLS).
V 90. rokoch sme mali politika, ktorý sľuboval, že Slovensko pretvorí na druhé Švajčiarsko. Iní neskôr sľubovali švajčiarske dôchodky. No málokto sa u nás reálne zaujímal o ekonomické, politické a kultúrne predpoklady, ktoré umožnili úspech Švajčiarska. Ako by ste opísali dôvody, pre ktoré vaša vlasť tak prosperuje?
Je to zmes výkonu, práce, usilovnosti, šetrnosti a tiež veľkej dávky šťastia. Z hľadiska globálnej politiky sme počas 19. a 20. storočia mali šťastie. Kedysi sme však aj my boli relatívne chudobnou krajinou. Nedisponovali sme veľkým nerastným bohatstvom. To bolo tiež v určitom zmysle šťastie.
Prečo?
Lebo krajina, ktorá nemá nerastné bohatstvo, musí rozvíjať svoj ľudský kapitál.
Ľudským kapitálom myslíte vzdelanie?
Áno, vzdelanie a tiež vzťah k práci. Je dôležité, aby ste na prácu nehľadeli ako na trest. Napríklad francúzsky výraz pre prácu „travail“ znamená niečo ako drina alebo lopota. Naproti tomu vo švajčiarskej nemčine sa pracovať povie „schaffen“, čo tiež znamená tvoriť. Teda práca ako tvorivá činnosť.
To je zaujímavé. „Robota“, jedno z najčastejších synoným pre prácu v slovenčine, pochádza vlastne z výrazu pre nútenú nevoľnícku prácu na majetku zemepána…
Vo Švajčiarsku bola vždy prítomná mentalita, že práca je niečo dobré a je dobre, ak ľudia pracujú. Inými slovami, máme toto kladné ponímanie práce. Nejde pre nás o vykorisťovanie, ale o dohodu.
Zvrchovaný sedliak
Z čoho vyviera tento postoj k práci?
Jedným z dôvodov zrejme bude, že sme vlastne nikdy nemali systém troch stavov. Sotva u nás existovala nejaká šľachta. V stredoveku bola hlavnou úlohou šľachty vojenská ochrana krajiny. No Švajčiari už veľmi skoro povedali, že si to spravíme sami. Nepotrebujeme žiadnu ozbrojenú vrstvu, ozbrojíme sa všetci. Vtedy si, samozrejme, ľudia mohli ešte zbrane vyrobiť relatívne svojpomocne. Švajčiari sa teda sami ozbrojili a úspešne odrazili všetky pokusy o ovládnutie. Tam opäť prichádza do hry faktor šťastia – v podobe hornatého rázu krajiny –, pretože údolia sa dajú veľmi ľahko brániť. Stačí zabarikádovať vstupné priesmyky.
Švajčiari tak predišli vzniku silnej domácej šľachty?
Áno, pritom vždy existovali bohatí ľudia. V majetkovom zmysle nie sme až takí rovnostárski. No systém bol otvorený. Zbohatnúť ste mohli aj ako sedliak alebo remeselník. Rovnosť spočívala skôr v tom, že všetci muži boli ozbrojení. Stačilo to, aby sme si veľkých feudálov držali od tela. A existuje k tomu jeden zaujímavý historický paradox.
Aký?
Najmocnejším šľachtickým rodom v Európe boli Habsburgovci. A hrad Habsburg, odkiaľ tento rod vzišiel, sa nachádza u nás, vo Švajčiarsku. Je to relatívne malý hrad. My sme Habsburgovcov nechceli, aj keď to boli naši ľudia. A Švajčiarsko vlastne vzniklo historicky ako protihabsburské hnutie.
Popri šľachte bolo mocným feudálnym stavom v ostatnej Európe duchovenstvo. Akú mala cirkev pozíciu vo Švajčiarsku?
Katolícka cirkev bola vplyvná, ale biskupi zvykli pochádzať z ľudu. V iných častiach Európy sa často stávalo, že vysokí cirkevní hodnostári pochádzali zo šľachtických rodín. Biskupom bol napríklad brat grófa. V dôsledku toho existovalo spojenectvo medzi šľachtou a cirkvou, ktorej hodnostári náboženstvo následne používali na zdôvodňovanie moci šľachticov. Naproti tomu, vo Švajčiarsku dokázala byť cirkev voči moci aj trochu kritická.
Ako to zmenila reformácia?
Reformácia túto tendenciu ďalej prehĺbila. To bolo asi tiež naše šťastie. Reformácia totiž bola úspešná, ale len spolovice. Mestá sa stali protestantskými, kým vidiek zostal katolícky. Náboženské konflikty boli, ale nie až také krvavé ako vo Francúzsku alebo v Nemecku. Pritom katolíci nad protestantmi zvíťazili. No nie až tak, aby dokázali ostatných rekatolizovať.
Existuje vo Švajčiarsku napätie medzi mestami a vidiekom?
V celej Európe existovalo historicky napätie medzi mestami a vidiekom. V podstate všade sa napokon presadili mestá. Vo Švajčiarsku si však vidiek prinajmenšom zachoval silnú pozíciu. A to v tom zmysle, že aj Švajčiari, ktorí žijú v mestách, sú dodnes veľmi hrdí, ak ich dedo bol sedliak. Tento ideál nezávislého sedliaka, ktorý robí na seba, a nie na zemepána, je v našom povedomí veľmi silný. Domnievam sa, že skoré prekonanie stavovskej spoločnosti nám potom v 18. storočí pomohlo počas osvietenstva. Mali sme dobrý vzdelávací systém. A deti boli skoro zapájané do práce na farmách.
Ako sa vo Švajčiarsku začal rozvíjať priemysel?
To bol tiež zvláštny príbeh. Mestá boli síce naladené protifeudálne, no ovládali ich cechy. Teda regulované profesijné organizácie, ktoré neboli liberálne a chránili hlavne záujmy vlastných členov, aj proti vznikajúcemu priemyslu. Cechy boli naladené protekcionisticky, čím ovplyvňovali aj politiku miest. Prví priemyselníci na to reagovali tak, že továrne nezakladali v mestách, ale na vidieku. Prvými robotníkmi boli synovia sedliakov. Keďže farmu dedil len jeden, ostatní išli do fabrík. Továrnici u nás si už veľmi skoro uvedomili, že v záujme úspechu ich podnikov je nutné postarať sa v rámci možností aj o robotníkov. Na druhej strane, robotníci ako synovia sedliakov nemali príliš proletársku mentalitu. Vďaka tomu sa Švajčiarsku vyhli veľké triedne boje.
Marxizmus so svojou ideou o továrnikoch, ktorí vykorisťujú robotníkov, teda pre Švajčiarov nebol príliš príťažlivý?
Nie a to si všimol aj Lenin, ktorý napokon žil istý čas v Ženeve, Berne a v Zürichu v exile. Vravel, že vo Švajčiarsku sa nedá robiť revolúcia, lebo tam chýba proletariát, ktorý by sa dal mobilizovať. Továrnik je pre robotníkov celkom dobrý chlap, aj keď by mohol platiť ešte trochu viac. Býva síce v peknom dome, ale jeho žena sa venuje dobročinnej práci. Triednej nenávisti medzi bohatými a chudobnými toľko nebolo, čo, samozrejme, tiež predstavovalo výhodu Švajčiarska.
Najlepšia tretina švajčiarskeho exportu
Kedy približne začal prenikať do Švajčiarska kapitalizmus?
Okolo roku 1815.
Teda po napoleonských vojnách.
Áno a treba povedať, že Francúzska revolúcia tiež bola pre nás dôležitá, aj keď my sme našim ľuďom nestínali hlavy gilotínou. Po stáročia boli totiž hlavným exportom Švajčiarska žoldnieri. Už počas reformácie mnohí tento biznis kritizovali. Aj keď nejeden mladý muž išiel dobrovoľne. Ako žoldnier ste mali život, ktorý bol spravidla krátky, no videli ste svet a mohli koristiť. V každom prípade, počas Francúzskej revolúcie toto prestalo, keď sa presadil model masových občianskych armád. Odstránili sa tiež posledné stavovské privilégiá. Napoleon bol priateľom Švajčiarska. Považoval ho za dobrý model.
Čo bolo potom?
Po roku 1815 zvíťazil vo Švajčiarsku názor, že to dobré z myšlienok Francúzskej revolúcie treba prevziať a vyvarovať sa toho zlého. Rokom 1815 až 1830 sa hovorilo „obdobie regenerácie“. Vzniklo liberálno-demokratické hnutie, ktoré sa stalo vlastne základom moderného Švajčiarska.
Avšak v roku 1847 došlo vo Švajčiarsku ku krátkej občianskej vojne.
Konzervatívni katolíci bojovali proti liberálnym mešťanom. V tejto vojne sa presadilo mesto. No treba povedať, že nešlo o krvavý konflikt. Straty na životoch sa obmedzili len na niekoľko desiatok mŕtvych. Bolo to vďaka prezieravému veleniu generála Dufoura. Išlo síce o protestanta, ale o konzervatívneho protestanta, ktorý nechcel nič poničiť. Jeho špecialitou bolo udrieť všade s takou veľkou presilou, že druhá strana sa vzdávala bez boja. Našťastie, na oboch stranách konfliktu boli ľudia, ktorí si uvedomovali, že treba vytvoriť nové Švajčiarsko. A rok 1848, keď bola prijatá Spolková ústava, sa dá považovať za rok vzniku moderného Švajčiarska. Nasledovala liberálna epocha. Vtedajší politici boli proti vysokým daniam, proti clám a za slobodný obchod.
Švajčiarsko je malá krajina, malý spotrebiteľský trh. S kým ste obchodovali?
To je výborná otázka. V roku 1848 boli po celej Európe revolúcie, v ktorých sa väčšinou presadila reakcia. V Paríži to bolo tak napoly. S Francúzskom boli vzťahy po roku 1848 dobré vrátane tých obchodných. Nemecké kniežatstvá boli merkantilistické. Slobodnému obchodu sa bránili. No tradičné hanzové obchodné mestá boli obchodu otvorené. Takisto s Rakúskom sa dalo obchodovať. To sa však začalo meniť po roku 1871. So zjednotením Nemecka pod Bismarckom začal švajčiarsky obchod čoraz viac okolo seba narážať na múry vysokých ciel.
Ako Švajčiari zareagovali?
Padlo rozhodnutie skúšať to ďalej od našich hraníc. Ísť do Ruska, do Ameriky, do Egypta… Švajčiarsky vývoz bol už vtedy globalizovaný. Sám mám v rodine predkov, ktorí sa venovali predaju švajčiarskeho textilu v New Yorku či v Káhire. Nevybrali si to, museli ísť obchodovať do sveta, lebo nemohli už predávať vo wilhelmovskom Nemecku a aj s Rakúsko-Uhorskom to bolo stále náročnejšie. Z tejto skúsenosti ťaží Švajčiarsko dodnes.
Ako?
Dnes asi dve tretiny nášho exportu smerujú do krajín Európskej únie a jedna tretina do zvyšného sveta. Podľa mojej mienky je to tá najlepšia časť nášho vývozu. Ak totiž chcete exportovať do Ameriky či na Ďaleký východ, musíte byť veľmi dobrý, mať veľmi rafinované výrobky.
Vôľový národ
Keď sa v roku 1871 zjednotilo pod Bismarckom Nemecko, neboli nemecky hovoriaci Švajčiari v pokušení pripojiť sa? Švajčiarski výrobcovia by tak prinajmenšom získali voľný prístup na veľký nemecký trh.
Tá debata prebiehala. Mnohí intelektuáli tvrdili, že v tom spočíva budúcnosť. No v 19. storočí boli švajčiarske elity frankofilné. Vrátane tých nemecky hovoriacich. Pre liberálov zosobňovalo Francúzsko ideály slobody, pre katolíkov zase išlo o „prvú dcéru cirkvi“. K tomu ešte existuje určité vyhraňovanie sa voči Nemecku aj v nemecky hovoriacej časti Švajčiarska. Máme trošku iný dialekt. Naša mentalita je iná než tá nemecká. Obľúbené sú vtipy o Nemcoch. Protinemecké reflexy sa ešte prehĺbili počas druhej svetovej vojny. Je pochádzam zo St. Gallenu, čo je pri hraniciach s Nemeckom, a napríklad môj otec sa cestám do Nemecka úplne vyhýbal. Boli to pre neho nepriatelia.
A čo vy?
Ja nie som germanofób. Mám veľa nemeckých priateľov. Uvedomujem si, že Nemecko je najsilnejšia krajina EÚ. No nemám žiadny záujem, aby som bol do tejto organizácie včlenený. S EÚ sa dá obchodovať. Môžeme tam vyvážať naše dve tretiny exportu, ale chceme byť otvorení aj obchodu s inými časťami sveta. Nemám napríklad rád výraz „spoločný trh“. Buď ste otvorený obchodným príležitostiam na všetky strany, alebo nie.
V roku 1871 sa dovŕšilo aj zjednotenie Talianska. Ani taliansky hovoriaci Švajčiari nemali tendenciu pripojiť sa k talianskemu štátu?
Aj taliančina má rôzne regionálne dialekty. A Švajčiari žijúci hlavne v taliansky hovoriacom kantóne Ticino majú tiež svoj špecifický dialekt. Mimochodom, talianski Švajčiari boli dlhé obdobie trochu utláčaní nemecky hovoriacou časťou krajiny. Po Napoleonovi mali možnosť pripojiť sa k Taliansku, ale radšej chceli patriť k Švajčiarsku. Dôležité je povedať, že Švajčiarsko nefunguje vďaka tomu, že by sme sa navzájom milovali. Nemilujeme sa, ale ani voči sebe neprechovávame nenávisť.
Čo je to za emóciu?
Vlastne je to atmosféra bez veľkých emócií. Obchodujeme spolu, zostávame v rovnakej krajine, ale chýba také to prapôvodné vlastenectvo. Dokonca aj pokiaľ ide o vyvesovanie vlajok, vo Švajčiarsku viac vidíte tie lokálne. Alebo sa ešte praktizuje prístup troch vlajok. Teda že vidíte v prostriedku komunálnu vlajku, napravo celoštátnu a vľavo kantonálnu vlajku.
O Švajčiaroch sa často hovorí ako o „vôľovom národe“ (Willensnation). Teda ako o národe, ktorý sa nevytvoril okolo jedného jazyka a kultúry, ale okolo spoločných občianskych a politických inštitúcií. Keď sa povie „Willensnation“, čo to znamená pre vás?
Je to asi priznanie sa k zmienenej historickej zmesi šťastia a hospodárskych cností. Ťažko však povedať, čo drží pohromade súčasné Švajčiarsko. Asi je to príbeh úspechu, keď ľudia vidia, že vlastný hospodársky a politický model je úspešnejší než tie iné, aj keď poriadne nevedia prečo. Ľudia chcú byť toho súčasťou. No chýba skutočné zbratanie sa.
Aké sú vzťahy medzi jednotlivými jazykovými skupinami?
Všetci majú radi taliansky hovoriacich Švajčiarov, lebo ide o milých a veselých ľudí. Ženy sú tam pekné, príroda má už takmer stredomorskú atmosféru, život je príjemný a pritom materiálna úroveň vysoká. Francúzski Švajčiari na tých nemeckých trochu žiarlia. Nemeckí Švajčiari sa zase musia učiť v škole francúzštinu, čo nie je ľahký jazyk, no z ich strany je málo kontaktov i málo zmiešaných manželstiev. Kedysi bola veľmi dôležitá pre vzájomný pocit spolupatričnosti armáda, ale jej význam sa trochu znížil, lebo základnej vojenskej službe sa dá pomerne ľahko vyhnúť. Možno nás drží pohromade ešte spoločné sociálne poistenie, z čoho však nie som nadšený. (Úsmev.)
Po zuby ozbrojená neutralita
Je to pravda, že švajčiarski záložníci majú vo svojich domoch strelné zbrane?
Áno. Sám mám doma pušku svojho otca i svoju vlastnú… Nepotrebujem to a asi by som nevystrelil ani na vlamača, ale ide pre mňa o určitý symbol. Sú to moje zbrane a nechcem, aby mi ich niekto vzal. Preto mi aj prekážajú tlaky EÚ na Švajčiarsko, aby sa ľuďom pobrali zbrane.
Čím to je, že napriek vysokému množstvu zbraní vo Švajčiarsku sa zdá, že tam nedochádza k podobným masakrom vyšinutých strelcov ako v USA?
Neviem to dosť dobre vysvetliť. No aj u nás sa udial podobný prípad, keď v roku 2001 šialený strelec vošiel do parlamentu kantónu Zug a zastrelil štrnásť ľudí. Avšak možno jeden z dôvodov, prečo sa to vo Švajčiarsku nedeje častejšie, je základný vojenský výcvik pre všetkých. Sám som bol dôstojníkom v armáde. A vždy som ostatným hovoril, že to, čo robíme, je hrozná práca. Učíme sa zabíjať a nemali by sme na to byť hrdí. Ak raz vo vojne budeme nútení zabíjať, tak len preto, aby sme neboli zabití my alebo naši blízki. Inými slovami, budeme nútení zabíjať, aby sme iným zabíjať zabránili. Keď sa to takto podá, väčšina ľudí si uvedomí závažnosť toho všetkého, majú väčší rešpekt k strelnej zbrani a opatrnejšie s ňou narábajú. Málokto pôjde do školy, aby vystrieľal nevinných ľudí.
Neodmysliteľným symbolom Švajčiarska je jeho neutralita. Čím to je, že ju ostatní rešpektovali? Napríklad neutralitu Belgicka garantovali na papieri dokonca veľmoci, napriek tomu bolo v oboch svetových vojnách napadnuté. Je úspech švajčiarskej neutrality daný tým, že Švajčiari všetkým potenciálnym agresorom veľmi dôrazne signalizovali ochotu brániť sa v prípade napadnutia zubami nechtami?
Určite áno. Nemci vždy mali dobrých stratégov. A stratégia je zaobchádzanie s mocou, časom a priestorom. Priestor Švajčiarska je ľahko obrániteľný. Musíte vynaložiť veľa síl, aby ste obsadili veľmi malé územie. Švajčiarsko je tranzitnou krajinou. Lenže na to, aby ste vyhodili do vzduchu tunel, vám stačia dvaja ľudia. A Švajčiarsko so zablokovanými dopravnými tepnami je pre agresora nezaujímavé. Kvôli tomu nemeckí stratégovia vždy hovorili, že sa napadnúť Švajčiarsko neoplatí. Náklady by boli vyššie než úžitok.
Švajčiarsko zvyklo mať na takú malú krajinu aj pomerne silnú armádu.
Áno, aj keď neviem, či bola až taká silná. Skôr koncept obrany bol dobrý. Ak viete vyhodiť do vzduchu akýkoľvek tunel alebo most, nepriateľ nedokáže krajinu obsadiť tankmi. Prirodzene, môže uskutočniť vzdušný výsadok, no Švajčiarsko má dobré letectvo a protivzdušnú obranu. Mimochodom, švajčiarske ozbrojené sily sú čisto defenzívne. Švajčiarsko by nedokázalo nikoho napadnúť. Nie som pacifista a neverím veľmi v odzbrojovacie konferencie. Skôr by svetu pomohlo, keby každý štát dokázal preukázať, že jeho ozbrojené sily sú vyzbrojené a vybavené čisto obranne, bez útočných schopností.
Zmysel pre komunitu
Ste klasický liberál a liberalizmu sa vždy podsúva individualizmus. No dôležitou hodnotou Švajčiarov je „Gemeinsinn“, teda zmysel pre komunitu a ochota angažovať sa pre ňu. Nositeľka Nobelovej ceny za ekonómiu Elinor Ostromová dokonca práve vo Švajčiarsku skúmala komunitné stratégie ekonomickej spolupráce. Čo pre vás znamená zmysel pre komunitu?
Poznal som osobne Elinor Ostromovú i jej manžela. Výskum vykonávala v kantóne Wallis… Pozrite, Švajčiarska konfederácia sa po nemecky povie „Eidgenossenschaft“. Ten výraz sa skladá z dvoch slov: „Eid“, teda prísaha. A „Genossenschaft“, teda družstvo, združenie či spoločenstvo. Ja som „eidgenossischer“ liberál.
Čo to znamená?
Pre mňa sloboda nie je, že ako jednotlivec si vždy môžem robiť, čo len chcem. V takomto zmysle ani jednotlivci neexistujú. Ak necháte ľudí tak, vždy budú mať tendenciu vytvárať skupiny. Za dôležitú považujem najmä rodinu. Akurát je podstatné, aby si mohli dobrovoľne vyberať, s kým vstupujú do spolupráce. V každom prípade, človek je spoločenská bytosť, ktorá potrebuje deľbu práce. A dobrovoľná deľba práce je založená na dohodách. Liberáli často zdôrazňujú dôležitosť vlastníctva a tento prvok je naozaj významný. No vlastníctvo je zaujímavé len preto, že máte niečo, čo môžete s inými vymieňať. Preto v ústredí môjho chápania liberalizmu je obojstranne výhodná dohoda.
Ako to súvisí so zmyslom pre komunitu, ktorý predpokladá, že obetujete čas a úsilie pre spoločné dobro rodiny, obce, firmy alebo nejakého väčšieho spoločenstva?
Altruizmus a inteligentný prezieravý egoizmus sa v nejakom bode asi začnú prekrývať. Inými slovami, jednotlivec si zrazu začne uvedomovať, že je v jeho najlepšom osobnom záujme vziať do úvahy potreby ostatných ľudí. So synom som často o tom diskutoval. Keď bol mladší, zvykol vravievať, že dnes môžeš mať úspech, len ak máš odvahu prekračovať hranice dovoleného. Ja som mu oponoval, že to nie je pravda. Poznám veľa ľudí, ktorí boli úspešní a pritom zostali slušní. Podnikatelia, ktorí viedli solídne firmy, sa často správali dobre k svojim zamestnancom a dbali na svoje renomé. Čím je syn starší, tým viac pripúšťa, že slušnosť a ohľaduplnosť sa z dlhodobého hľadiska skutočne vyplácajú. A kvôli tomu som aj na strane hospodárstva, a nie na strane politiky.
Ako to súvisí?
Politika je krátkozraká. Ako politik z povolania zostanete vo funkcii jedno, dve, tri volebné obdobia. Je ľahké za ten čas zbohatnúť cez rôzne pokútne kamarátstva a potom ujsť včas pred dôsledkami. Podnikanie je však činnosť na dlhú trať a v hospodárskej sfére vás vaše skutky oveľa ľahšie dobehnú. Jeden z najbohatších Švajčiarov mi raz povedal, že najekonomickejšie narábanie s realitou je neklamať a nepodvádzať.
Decentralizovaná demokracia
Zvláštnosťou Švajčiarska je tiež priama demokracia. Z času na čas zaznievajú návrhy zaviesť ju aj na Slovensku. No keby sa to urobilo, hrozí, že ľudia by si zo dňa na deň odhlasovali napríklad zvýšenie minimálnej mzdy na trojnásobok. Ako to, že vo Švajčiarsku toto nehrozí a ľudia sú pri svojom rozhodovaní vcelku zodpovední?
Jednou z mojich téz je, že keď už demokracia, tak priama. Lebo pri zastupiteľskej zvolíte ľudí, ktorí potom spravia niečo úplne iné, ako sľubovali. A volič na nich už skoro nemá dosah.
No nie je skutočnosť, že v zastupiteľskej demokracii máme politikov z povolania, ktorých si volíme, tiež výrazom deľby práce? Bežný človek často nemá čas, chuť a odbornosť po večeroch študovať návrhy zákonov. Radšej to nechá na svojho voleného zástupcu.
Viem, kam mierite. Často ma z Alternatívy pre Nemecko (AfD) pozývajú, aby som im prednášal o priamej demokracii, ktorej zavedenie majú v programe. Ja im vždy prízvukujem, že priamu demokraciu treba zaviesť na lokálnej úrovni, lebo tam je pre občana veľmi dobre viditeľný vzťah medzi jeho rozhodnutiami, ich nákladmi i výnosmi. Pred pár rokmi som o tom aj napísal útlu knižku, ktorá je voľne prístupná na internete Chvála necentralizmu (pozn. aut.: anglický preklad sa dá čítať TU).
Čiže priama demokracia áno, ale spojená s decentralizáciou?
S decentralizáciou a okrem toho vždy musíte zodpovedať otázku, čo to bude stáť a kto to zaplatí. Ak ľudia budú chcieť hlasovať o trojnásobnom náraste minimálnej mzdy, treba im ozrejmiť ekonomické náklady takého opatrenia a ako na nich samotných doľahnú. My Švajčiari sme národ kramárov, nikdy neprestávame myslieť, čo to bude stáť, a peniaze máme na zreteli, aj keď ide o politiku. Vieme, že nič nie je zadarmo. Štát sám nič nevyrába. Má len peniaze, ktoré vezme ľuďom.
Čo keď sa chudobnejších 51 percent väčšinovým hlasovaním uznesie na benefite, ktorý si nechajú zaplatiť bohatšími 49 percentami?
Toto nutkanie je kompenzované daňovou konkurenciou. Progresívnosť zdanenia je limitovaná schopnosťou bohatých vyhnúť sa prílišnému zdaňovaniu presťahovaním do iného kantónu alebo prípadne aj do inej krajiny. Hoci EÚ sa tomu snaží čeliť tlakom na harmonizáciu daní. Decentralizovať treba nielen rozhodovanie, ale tiež moc vyberať peniaze. To je rovnako dôležitým predpokladom, aby priama demokracia na lokálnej úrovni dobre fungovala. Naproti tomu, na úrovni EÚ je vzťah medzi politickými rozhodnutiami, ich nákladmi a výnosmi úplne zahmlený.
Bankové tajomstvo a integrácia prisťahovalcov
Časť ľudí, ktorí budú čítať tento článok, povedia, že Švajčiarsko zbohatlo v skutočnosti len vďaka bankovému tajomstvu a vďaka tomu, že od prenasledovaných židov až po nacistov si tam všetky strany ukladali svoje zlato. Čo by ste na to povedali?
Jednou zo súčastí švajčiarskeho úspechu je celkom iste aj obhospodarovanie geopolitických medzier vrátane problematických vecí, ako sú daňové úniky. No mnohí bohatí v skutočnosti chcú len uchrániť svoj majetok pred nenásytnými vyberačmi daní v ich krajinách. Niektoré štáty majú totiž také drakonické daňové systémy, že keby človek všetko poctivo priznával, došlo by fakticky k jeho vyvlastneniu. Nehovorím, že je dobrou politikou obhospodarovať túto dieru na trhu. A za bankovým tajomstvom ani nesmútim, lebo biznis s peniazmi zo šedej zóny nie je pre ekonomiku udržateľným zdrojom príjmov.
Švajčiarsko má len o málo menšiu rozlohu ako Slovensko. No žije tam až 8,4-milióna ľudí. Z toho štvrtina sú cudzinci. Aj keď vo Švajčiarsku žije a pracuje veľa ľudí z krajín EÚ vrátane Nemcov a Talianov, má vaša krajina podobné problémy s prisťahovalcami ako iné západoeurópske štáty?
Sme síce známi kvôli xenofóbii, no ľudia by sa mohli prísť do Švajčiarska pozrieť, ako to robíme s integráciou. Myslím, že sme v tom veľmi dobrí. Nerobíme to ako v Nemecku, kde máte trebárs turecké štvrte. Imigrantov sa snažíme miešať napríklad v školských triedach tak, aby žiadna skupina nedominovala, nevytvárali sa uzavreté skupinky podľa etnického pôvodu a deti s rôznym pozadím boli nútené spolu hovoriť po nemecky, aby sa vôbec medzi sebou dorozumeli. Veľmi rýchlo vďaka tomu pochytia švajčiarsku nemčinu.
Švajčiarsky úspech je v mnohých ohľadoch výsledkom jedinečných historických okolností. Čo by ste radili krajine ako Slovensko, kde feudalizmus bol intenzívnejší, prežili sme ničivé svetové vojny, fašizmus a komunizmus, pričom sme nemali toľko historického šťastia?
Veľmi často dostávam na svojich cestách otázku o príčinách švajčiarskeho úspechu. Pýtajú sa ma na to Číňania, Juhokórejčania… a je mi jasné, že mnohé dôvody sú proste dôsledkom šťastia. História sa nedá zmeniť, no dá sa ovplyvniť, čo robíte teraz. Dá sa inšpirovať faktormi, ktoré sú výsledkom vedomého úsilia. Ja za mimoriadne dôležité považujem nízke dane. Nejde o to vyhladovať štát, no v konečnom dôsledku cieľom nie je ani stále bohatší štát. Cieľom je bohatšie obyvateľstvo. A s tým cieľom treba ľuďom nechať gro z toho, čo si zarobia, aby sami mohli činiť rozhodnutia o spotrebe, úsporách či investovaní svojich peňazí.
Rozhovor bol publikovaný v konzervatívnom denníku Postoj dňa 13. apríla 2018.
