Súčasný stav medicínskeho poznania hovorí, že bol už dlho preč. Napriek tomu som si istý, že tu s nami stále bol. Médiá priniesli správu, že už nie je medzi nami. Nielen pre našu generáciu, ktorá ho, očierňovaného komunistickými vymývačmi mozgov, zažila, tu zostane, chce sa mi povedať: navždy. Zostane tu, kým sa dobrovoľne nevzdáme slobody a zodpovednosti. Zostane tu, kým bude žiť čo i len jediný človek, ktorý si nedá zrelativizovať kúkoľ a pšenicu a pre ktorého áno bude áno a nie bude nie.
Nie, Ronald Reagan neobjavil večné pravdy. Neobjavil ich ani Thomas Jefferson a otcovia zakladatelia. Nie, neobjavili ich, mali však dosť zdravého rozumu, aby ich, večne platné, na protiveň dobe vypovedali. Oni, ale predovšetkým on išiel vedome do konfliktu s „dobou“, ba čo viac, išiel do konfliktu s tými, ktorí sa domnievali, že večných právd niet a „doba“ patrí im. Dejiny im síce za pravdu nedali, no ani to im nebránilo a nebráni relativizovať ďalej. Hrdinsky pri tom využívajú slobody vybojované práve tými, ktorí sa konfliktu nebáli. Ich „nad vecou“ stojaci duch, posilňovaný pocitom spolupatričnosti, vyplývajúcej z príslušnosti k intelektuálnej elite francúzskych, nemeckých, anglických, áno, samozrejme i amerických univerzít, pohŕda nerelativizovateľnými prostými pravdami. Kdeže westernový herec z „B-class movies“ …
Chvejúce sa plamienky sviečok, kvety, hviezdnaté zástavy, na štvrtke papiera stojí: „ …vrátili ste nám národnú hrdosť“. Áno, národnú hrdosť. Hrdosť ako protiklad poníženia a neviery, hrdosť ako vieru v budúcnosť. Keď sa ma pred pár rokmi vo svojom washingtonskom historickom straníckom klube pýtali demokrati, koho považujem za najväčšieho amerického prezidenta 20. storočia, odpovedal som bez zaváhania. Rád verím, že to „ustáli“ s pochopením. Otázka padla pri portréte muža, ktorého by zrejme v odpovedi na podobnú otázku uviedli moji starí rodičia – Woodrowa Wilsona. Nám (i keď sme o to podaktorí možno až tak veľmi nestáli) dal slobodu Ronald Reagan. Dal nám i vieru v budúcnosť a nádej, že snáď raz budeme nielen slobodní, ale i zodpovední a hrdí. Hrdí na to, že vieme zobrať osud do vlastných rúk a nežehráme v duchu najhorších národných tradícií na jeho permanentnú nepriazeň. Že sa nehrbíme pred mocnými, neustupujeme zlým a nepredávame kúkoľ za pšenicu, i keď to dočasne prináša zisk.
Pozerá sa na mňa z mojej knižnice a čosi mi hovorí. Fotografovali ho pri prejave. Na druhej fotografii rozbíja múr. Berlínsky múr. Dúfam, že si to rodičia berlínskych detí pamätajú. A že to svojim deťom vyrozprávajú. My nie sme z Berlína. Ale deťom som to i tak porozprával. Nemôžu si pamätať čo bolo predtým. Hľadia na fotografie. Tak, ako som ja v detstve roky hľadieval na vážnu tvár prezidenta Masaryka a bronzového generála v leteckej uniforme. Nedovolené pamätníky čias, ktoré sa nemali vrátiť. Na večné časy a nikdy inak. Vrátili sa. Ľudská pamäť je krátka a nespoľahlivá. Ešte kratšia a nespoľahlivejšia je vďačnosť. Thank You, Mr. President .
Peter Osuský
Autor je podpredsedom OKS
Článok bol uverejnený v týždenníku Domino fórum č. 23/2004
