December je nielen čas (pred)vianočnej atmosféry a obdarovávania sa darčekmi, ale tiež čas, keď sa zvyčajne v parlamente schvaľuje rozpočet verejnej správy. Mnohí politici práve v tomto období oživujú rozpočtové ilúzie, napríklad ilúziu ich rozdávania „rozpočtových darčekov“. Premiér Fico a minister financií Počiatek predstavujú svoj začiatok s rozpočtom takmer ako zázrak: ako „zodpovedný, úsporný a zároveň sociálny a solidárny rozpočet“. Bližší pohľad optikou ekonomických východísk a ešte viac v porovnaní so žiaducim smerovaním však napovedá, že ide o rozpočtové ilúzie.
Najrozšírenejšou ilúziou je ilúzia zodpovedného, resp. hospodárneho rozpočtu. Rozpočtovaný deficit verejných financií na rok 2007 na úrovni 2,9% HDP je síce nižší ako v roku 2006, ale iba približne o 1 percentný bod. V období vysokého a zrýchľujúceho sa ekonomického rastu to je neospravedlniteľný luxus. Platí to o to viac, že vlády zvyknú najviac míňať posledný rok svojho volebného cyklu a naopak prvý rok sa snažia správať čo najviac hospodárne. Predchádzajúcej vláde sa podarilo pri menej priaznivých ekonomických podmienkach znížiť deficit verejných financií prvý rok svojho pôsobenia až o približne 4 percentné body HDP.
Súčasná vláda neplánuje dosiahnuť ani mierne zníženie deficitu verejných financií pribrzdením celkových verejných výdavkov, ale podstatne vyššími príjmami, najmä daňovými, ktoré „pritečú“ do rozpočtu ako dôsledok zlepšenej tvorby zdrojov v ekonomike. Nižší deficit verejných financií tak bude zabezpečený vďaka zlepšovanej ekonomickej situácii, nie vďaka výslednému ušetreniu vo výdavkoch.Ilúzia úspornosti, resp. šetrenia verejných výdavkov je potvrdená číslami, z ktorých vyplýva, že súčasná vláda vyčlenila iba v štátnom rozpočte na rok 2007 o 17 mld. Sk viac výdavkov ako v roku 2006 odchádzajúca vláda Mikuláša Dzurindu. Výdavky štátneho rozpočtu, ako aj celkovo verejné výdavky, sa majú v roku 2007 dokonca zvýšiť viac, ako sa očakáva inflácia. Svojím objemom na konci roka 2007 môžu zodpovedať približne 120 tisíc Sk na obyvateľa a až cca 300 tisíc Sk na jedného pracujúceho. Vláda Roberta Fica pripravila a do parlamentu predložila prvý rozpočet, ktorý nie je úsporný, ale ktorým prehlbuje deformácie verejných výdavkov z minulosti: týkajúce sa celkových verejných výdavkov, ako aj štruktúry verejných výdavkov.
Najvážnejšou deformáciou v štruktúre verejných výdavkov je rozpočtované prehĺbenie zasahovania vlády do konkurencie na trhu. Exemplárnym prípadom (nielen kvôli spadnutiu do „výdavkovej pasce EÚ“) je pôdohospodárstvo, ktoré sa stalo pre slovenskú vládu v rozpočte prioritou. Dotácie z daní do tohto odvetvia majú v roku 2007 predstavovať až 19,5 mld. Sk. Zodpovedalo by to situácii, keď by sa hypoteticky každý pracujúci v priemere poskladal 9 000 korunami na dotáciu do pôdohospodárstva, zodpovedajúcu až cca 240 000 Sk na jedného pracujúceho v tomto odvetví. Vláda predložila v rozpočte aj to, že z daní musia daňoví platitelia prispieť poľnohospodárom na dorovnanie priamych platieb celkovo až 4,4 mld. Sk, čo je viac ako 3 násobné zvýšenie oproti roku 2006.
Paradoxom je, že poľnohospodári by aj bez dorovnania získali v roku 2007 vyšší objem priamych platieb iba z prostriedkov EÚ, ako mali k dispozícii v roku 2006 z priamych platieb z EÚ a zo štátneho rozpočtu spolu. Vyvstáva otázka, prečo z daní prispievať niektorým podnikateľským subjektom, ktoré ich ani nepotrebujú a podnikajú v odvetví, kde sú nemalé prebytky. Vláda celkovo počíta v roku 2007 s vyšším objemom výdavkov do hospodárstva ako na ktorúkoľvek základnú funkciu vlády – na obranu, bezpečnosť alebo na spravodlivosť. Práve však selektívna „pomoc“ podnikateľom z našich daní je kľúčovým ekonomickým a etickým problémom, keďže napríklad farmár Marián získa „výhodu“ na úkor iného, napríklad obuvníka Jozefa. To spôsobuje slovami Murraya Rothbarda v spoločnosti „kastovný konflikt“. Dôsledkom býva vyššia pohodlnosť podnikateľov v dotačnom odvetví, závislosť podnikania a investovania od vládnej „pomoci“ a následne rozširovanie neetických očakávaní a záujem iných o obdobnú vládnu „podporu“. Poskytovanie štátnej prémie a zvýhodnených úrokov na hypotekárne úvery sú príkladmi nepriameho dotovania sporiteľní a bánk, nie prejavom vládou deklarovaného „sociálneho rozpočtu“.
Ilúzia sociálneho, resp. solidárneho rozpočtu je dokumentovaná nielen zvýšenou váhou verejných výdavkov do oblastí, kde pôsobia subjekty zamerané na zisk. Primárny problém je v protirečivom spojení týchto dvoch slov. Sociálny nemôže byť „rozpočet“ alebo niekto, kto dáva z peňazí iných, ale iba človek, ktorý dobrovoľne dáva druhému, resp. iným, zo svojich peňazí. Ilúzia sociálnosti rozpočtu je do určitej miery potvrdená aj výdavkami, ktoré nie sú pre ich poberateľov potrebné (napríklad prídavky na deti nie chudobným rodičom) a ktoré sú napríklad iba „jednorazovým pošteklením“ (napríklad pôrodné).
V rozpočte na rok 2007 sa nepremrhal iba priestor na viditeľnejšie redukcie verejných výdavkov, ale aj na zníženie daní a osobitne sociálnych odvodov. Naopak, parlament prijal vládny návrh, ktorým sa znižuje a ruší nezdaniteľné minimum pre ľudí so stredne vyššími a vyššími príjmami. Tým sa trestajú prevažne úspešnejší, prehlbuje sa skrytá progresivita v zdaňovaní príjmov fyzických osôb “rovnou” daňou a zvyšuje sa komplikovanosť daňového systému.
Ilúziu hospodárnosti potvrdili aj snahy ministerstva financií použiť vyššie ako plánované príjmy z DPH vo výške 2,7 mld. Sk na ďalšie výdavky, nie na zníženie deficitu verejných financií. Opodstatnené by bolo do budúcnosti uvažovať pri tak rastúcich výnosoch z daní o znižovaní ich sadzieb.
Súčasná vláda sa neodhodlala ani v prvom roku jej vládnutia na aspoň čiastočne reformné kroky vo verejných výdavkoch a daniach a odvodoch. Z jej prvého rozpočtu však vyplýva niekoľko rizík, potvrdzujúcich ilúziu zodpovedného rozpočtu. Najväčšie riziká sú zabudované predovšetkým v zdravotníctve (napríklad nerozpočtované cca 4 mld. Sk na prípadné zvýšenie zdravotných odvodov za poistencov „štátu“ aj po apríli 2007) a napríklad nerozpočtované prostriedky (cca 1,7 mld. Sk) na vyplatenie vianočného príspevku dôchodcom, ktorý sa stal pravidelnou štátnou dávkou. Nárast výdavkov v ďalšom období môže spôsobovať aj vyšší dopyt pacientov neplatiacich symbolické poplatky, netransformovanie nemocníc a odloženie možnosti ich exekúcií, ako aj požiadavky v nadväznosti na sľuby vlády odškodniť klientov nebankových subjektov, či realizácie kapitálových výdavkov, ktoré sa zmrazili na rok 2007. Vláda Roberta Fica predložila svoj prvý rozpočet, v ktorom preniesla z minulosti a aj prehĺbila niektoré rozpočtové ilúzie a deformácie vo verejných financiách. Jedinečný čas vysokého ekonomického rastu a prvého roka volebného cyklu na odbúravanie deformácií verejných financií a zásadný posun smerom k vyrovnanému rozpočtu sa premrhal. Vláda nemusela napríklad dať do rozpočtu dorovnanie priamych platieb poľnohospodárom a naopak, mohla dosiahnuť úspory verejných výdavkov zásadnejšími a opodstatnenými škrtmi, napríklad rozhodnutím neposkytovať „podpory“ aj podnikateľským subjektom v iných odvetviach, neposkytovať štátnu prémiu a stavebné sporenie, bonifikáciu za hypotekárne úvery, neposkytovať univerzálne prídavky na deti všetkým rodičom a podobne. Ilúziou by však bolo očakávať tieto a podobné systémové kroky od súčasnej vlády v niektorom z ďalších rokov jej vládnutia.
Autor je ekonóm KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2006.
