„V Afrike je zriedkavo možné vidieť jej (volených) zástupcov alebo tvorcov politiky zodpovedných za portfólio rozvoja, ako ponúkajú predstavu o tom, ako zabrániť úpadok kontinentu. Táto veľmi dôležitá povinnosť bola prenesená na hudobníkov, ktorí v Afrike nežijú. Jedným z katastrofálnych následkov je, že poctivý, kritický a seriózny dialóg o kladoch a záporoch pomoci atrofuje. Ako uviedol jeden kritik modelu pomoci, ´môj hlas nemôže súťažiť s elektrickou gitarou´“.
Dambisa Moyo
Úvodné slová napísala Dambisa Moyo, pôvodom zambijská ekonómka, absolventka Harvardu a Oxfordu a bývalá konzultantka Svetovej banky, vo svojej knihe Dead Aid so zjavnou narážkou na insitné predstavy celebrít – ako je líder skupiny U2 Bono – o riešení problémov rozvojových krajín. Súčasné modely oficiálnej rozvojovej pomoci (ďalej len ODA – Official Development Assistance) dokazujú výsostne etatistický pohľad na svet jej poskytovateľov aj prijímateľov. V tom majú veľa spoločného s politikou tzv. sociálneho štátu. Tak ODA, ako aj „sociálny“ štát, vytvárajú bludný kruh závislosti prijímateľov na pomoci, ktorá je poskytovaná neadresne, neefektívne, a čo je najhoršie, narúša prirodzené spoločenské väzby a trhové prostredie v spoločenstvách príjemcov.
Falošná óda na ODA
Moyo uvádza hypotetický príklad afrického výrobcu moskytiér, ktorý zamestnáva svoju rodinu a desať ďalších osôb. Keď v jeho krajine vypukne epidémia malárie, vyspelý svet zareaguje a poskytne pomoc: lekárov, lieky, potraviny, odevy a tiež moskytiéry. Africký výrobca je vytlačený z trhu, čo vedie k jeho krachu, zbedačeniu jeho rodiny a rodín zamestnancov. A to je stále ešte ten lepší prípad, veď moskytiéry sa dostanú k tým, ktorí ich potrebujú, bezplatne. Veľká časť ODA však končí v rukách skorumpovaných vlád a na ne naviazaných priekupníckych gangov. Takáto pomoc je často zdrojom mocenských konfliktov v prijímateľských krajinách. Popri surovinovom bohatstve je často takýmto zdrojom aj ODA.
Etatisti namietnu, že takéto prípady možno eliminovať úpravami súčasných modelov ODA. Napríklad poskytnutím účelovo viazanej finančnej pomoci africkým vládam, ktoré objednajú príslušný počet moskytiér na tamojšom domácom trhu. Odhliadnuc od pretrvávajúceho rizika korupcie, ani toto riešenie neeliminuje spomínaný bludný kruh závislosti. A tak vzniká otázka: ak je súčasná ODA prevažne neefektívna, neadresná a bráni rozvoju podnikania v krajinách prijímateľov, prečo pretrvávajú jej modely už viac než celé polstoročie? Moyo nachádza zaujímavú odpoveď: „Existuje tlak na poskytovanie úverov. Svetová banka zamestnáva 10-tisíc ľudí, MMF viac než 2,5-tisíc; k tomu pridajte ďalších 5-tisíc v agentúrach OSN a najmenej 25-tisíc zamestnancov registrovaných mimovládnych organizácií, súkromnú charitu a celú armádu vládnych rozvojových agentúr: spolu 500-tisíc ľudí, čo je počet obyvateľov Svazijska… Títo pôsobia v brandži sedem dní v týždni, päťdesiatdva týždňov do roka, desaťročie za desaťročím.“
Aby pomoc naozaj pomáhala
Napriek polstoročiu neustáleho prúdu ODA sa vo väčšine prijímateľských štátov nepodarilo odstrániť klientelizmus, korupciu, narúšanie trhového prostredia, ba ani vojnové konflikty. Naopak, Afrika je teritóriom s väčším počtom ozbrojených konfliktov ako celý zvyšok sveta dokopy. Súčasná ODA nevolá po kozmetických úpravách etatistického strihu, ale po zásadných obsahových reformách. Jej v súčasnosti dominujúce modely fatálne zlyhali.
Svetlom na konci tunela je príklad bývalých príjemcov ODA, ktorí sa spod tejto závislosti vymanili – napríklad Thajska, Peru, Svazijska alebo Botswany. Cieľom reformy má byť odstránenie závislosti na ODA. Moyo tvrdí, že to je možné zrealizovať v horizonte 5 až 10 rokov. V prechodnom období by mala ODA financovať príslušné ekonomické a inštitucionálne reformy, ako aj opatrenia vedúce k vymožiteľnosti práva.
Krajina, ktorá naštartuje takéto reformy, by sa mala podľa Moyo snažiť dostať na medzinárodný kapitálový trh a umiestňovať na ňom aj štátne dlhopisy, ktorých výnosy by mali byť investované najmä do budovania infraštruktúry. Otázne je, či možnosť požičiavať si na kapitálových trhoch nepovedie k výmene jednej závislosti (na ODA) za druhú (na chronickej tvorbe dlhu). Moyo by sa nemusela mýliť, pokiaľ by takto vzniknutý dlh nebol používaný na každodennú prevádzku štátu a či na vznik „sociálneho“ štátu po vzore Európy. Pokušenie vlád bude v tomto zmysle veľké: aj v Afrike mnohí voliči považujú za všeliek na odstránenie chudoby práve zlyhávajúci „sociálny“ štát európskeho strihu. Nevyhnutnou súčasťou reforiem je aj vznik vnútorného kapitálového trhu.
Reformovaná ODA musí dôsledne presadzovať princípy slobodného obchodu a odbúranie colných a administratívnych bariér, z ktorého bude profitovať tak trh dovozcov ako aj krajina vývozcov. Áno, prestaňme chrániť clami pestovateľov banánov na Kanárskych ostrovoch! Afrika má čo ponúknuť nielen na komoditnom trhu, ale aj na trhu práce a odbúranie takýchto bariér by malo najviditeľnejší a najrýchlejší efekt, pokiaľ ide o zmenu k lepšiemu. Aj ekonomické reformy v krajinách dnešných prijímateľov ODA musia odbúrať obdobné bariéry na ich strane a zjednodušiť zakladanie podnikov a živností odstraňovaním byrokracie a znižovaním daní a poplatkov. Obchodné bariéry v mnohých afrických krajinách sú najvážnejšou prekážkou ich dnes slabého vzájomného obchodu, ktorého rast by mal byť hlavnou hnacou silou ich ekonomík v budúcnosti.
Mikropôžičky ako súčasť riešenia
Moyo je zástankyňou systému mikropôžičiek, ktorý začal najskôr fungovať v Bangladéši z iniciatívy Muhammada Yunusa. Považuje ho za spôsob, ako prebudiť podnikateľský potenciál aj u ľudí, ktorí by v tradičnom bankovom systéme nemali šancu získať úver. Mikroúver by mohol vrátiť na trh aj skrachovaného výrobcu moskytiér.
Potenciál vidí Moyo aj v súdržnosti tradičnej africkej rodiny, ktorá sa dnes prejavuje aj tým, že jej členovia pracujúci v zahraničí (podľa nej každý dvadsiaty Afričan) posielajú časť zárobku domov. Moyo ich peniaze považuje za výnimočné tým, že zostávajú mimo dosahu skorumpovaných štátnych úradníkov. Formálnou cestou bolo takto zaslaných v roku 2006 až 20 miliárd dolárov. Keďže sprostredkovateľské poplatky pre krajiny s nerozvinutým bankovníctvom dosahujú aj 10%, Svetová banka odhaduje, že neformálnymi cestami sa do Afriky dostalo ďalších 35 až 75% zo spomínanej sumy. Tieto peniaze by mohli byť významným zdrojom financovania podnikateľských úverov. To je ale možné dosiahnuť iba podporou konkurencie v bankovom sektore, ktorá povedie k zlepšeniu jeho infraštruktúry.
Vo svete bez ODA sa ekonomická situácia väčšiny Afričanov podľa Moyo zlepší, lebo jej absencia spôsobí zúženie priestoru pre korupciu a rozšírenie priestoru pre podnikanie. Mnohí Afričania, nepoznačení „sociálnym“ štátom európskeho strihu, sa s chuťou chopia príležitostí, ktoré ponúka trh a ich živnosti sa stanú motorom ekonomiky. Nebude to však možné bez spolupráce Západu, kým budú existovať prijímateľské krajiny, ktoré nebudú ochotné dobrovoľne sa vzdať súčasných modelov ODA. Je v ich aj našom záujme ukončiť tento typ ODA. Vo svete so štátmi podporujúcimi terorizmus sú totiž nefunkčné a chudobné štáty Afriky, s nestráženými hranicami a slabou vymožiteľnosťou práva, prirodzeným rajom teroristov každého typu.
Dambisa Moyo: Dead Aid: Why aid is not working and how there is another way for Africa
Vydavateľ: Allen Lane
Prvé vydanie: 29. január 2009
ISBN: 1846140064
Viac o autorke knihy: www.dambisamoyo.com
Autor je spolupracovník KI.
Knihu Dead Aid si kúpil v jednom kníhkupectve v Gaborone, hlavnom meste Botswany, ktorá dobrovoľne podstúpila cestu od závislosti na ODA k slobodnej trhovej ekonomike. Na Madagaskare a v Lesothe, ktoré zostávajú dlhodobými príjemcami ODA, autor nevidel ani jedno kníhkupectvo.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2012.
