V roku 1946 v tzv. Dlhom telegrame americkému ministerstvu zahraničných vecí historik a diplomat George Kennan napísal: „Základom kremeľského neurotického prístupu k svetovým udalostiam je ruský tradičný inštinktívny pocit neistoty. Sovietske správanie v medzinárodnej sfére odráža vnútropolitickú scénu v tom zmysle, že Stalin potrebuje nepriateľský svet, aby mohol legitimizovať vlastný autoritatívny režim“. Malo to byť naliehavé posolstvo – stala sa z neho nosná myšlienka Trumanovej doktríny zadržiavania komunizmu. Po šesťdesiatich rokoch pohnutých dejín by nebolo zlé opýtať sa: Potrebuje aj súčasný líder Ruska nepriateľský svet, aby mohol legitimizovať vlastný neoautoritatívny režim?
O Rusku sa v západnej tlači píše dennodenne, a treba priznať, že zväčša nie v dobrom. Vieme o prežitkoch marxizmu-leninizmu v politicko-spoločenskom kontexte či o potláčaní nezávislosti médií v prospech „jedinej pravdy“. O podivnej politike Kremľa ako i o napnutých vzťahoch v Spoločenstve nezávislých štátov máme taktiež informácie. Ako dokážeme na ne reagovať je však druhá vec.
Keď sa ešte za Brežneva začalo s výstavbou plynovodov a ropovodov smerujúcich z Ruska na Západ, málokto predpokladal, že to bude alfou aj omegou v ruskej hospodárskej politike na minimálne ďalších sto rokov. Je známe, že nad týmito plánmi vyjadrovala silné znepokojenie Reaganova administratíva, pričom jej uvalenie sankcií na plynovodné zariadenia dodnes neutíšilo diskusiu, či práve Reagan nebol jedným z duchovných otcov rozpadu Sovietskeho zväzu.
Po nástupe Jeľcina k moci dostalo Rusko studenú sprchu v podobe divokej privatizácie. To však spôsobilo, že došlo k sprofanovaniu pojmu liberálna demokracia najmä v ekonomickej oblasti. Tento fakt v podstate doteraz využíva človek, ktorý dlhé roky pracoval v tajných službách – prezident Putin. Už rok pred svojím vymenovaním za hlavu štátu ako šéf FSB (nasledovníčka KGB) nariadil dohľad nad tlačou a po tragédii v Beslane v pozícii prezidenta využil možnosť na upevnenie a centralizáciu moci pod rúškom boja proti terorizmu. Rôzne prieskumy verejnej mienky v Rusku však v kontradikcii s obsahom západnej kritiky nepreukazujú obavy ale podporu Putinovi.
Profesorka histórie Nina Chruščovová, vnučka bývalého najvyššieho sovietskeho predstaviteľa Nikitu Chruščova, hľadá v ruskej mentalite historické paralely. Rusi sa podľa nej obracajú do minulosti k veľkolepým prehláseniam o Rusku ako jedinečnom národe, predurčenom k vláde nad svetom. Tak, ako pred príchodom Gorbačova – ba v nadväznosti na storočnú tendenciu – Rusi opäť veria, že ľud by mal byť ochotný vzdať sa svojich slobôd v prospech veľkosti štátu, ktorý „víťazí vo vojnách a odpaľuje sputniky“. Chruščovová konštatuje, že v 15. storočí bola Moskva prehlásená za „tretí Rím“ – spasiteľa duchovného kresťanstva. Neskôr 17. storočie spojilo túto duchovnú misiu s imperiálnou expanziou, a napokon na začiatku 20. storočia sa imperiálna misia preľnula so spirituálnou, keď sa Rusko stalo baštou svetového komunizmu. Chruščovová zdôrazňuje, že všetky tieto podoby veľkosti vyžadovali, aby obyčajní Rusi akceptovali svoje poníženie a zotročenie. Komplex nadradenosti je Rusom stále vlastný a tak i Putin v očiach svojich krajanov spĺňa poslanie nanajvýš vlastenecké ako koryfej Matky Rusy.
Pozícia Ruska na medzinárodnom poli taktiež nadväzuje na „staré dobré časy“. Putin sa nedávno vyjadril, že chce dosiahnuť rovnocenné vzťahy s Úniou. Nezabudol však “pripomenúť”, že ekonomická aktivita Ruska sa posúva “od Atlantického k Pacifickému oceánu” a rusko-čínske vzťahy neboli nikdy také dobré ako v súčasnosti. Rafinované je aj Putinove presvedčenie, že “Ak by európske štáty hovorili jedným hlasom, vytvorilo by to priaznivejšie podmienky pre rozvoj medzinárodných vzťahov”. Rusko sa tak snaží o dve veci zároveň – o prijatie ako rovnocenného súpera Západom a o strategické partnerstvá so semidemokratickými a autoritatívnymi režimami, čo mimoriadne sťažuje politicko-hospodársky dialóg s ním.
Podľa ruského politológa Dmitrija Trenina nový prístup Kremľa k zahraničnej politike predpokladá, že Rusko ako veľká krajina je v podstate bez priateľov; žiadna veľká sila si neželá „silné Rusko“, ktoré by bolo významným konkurentom a väčšina si želá „slabé Rusko“, ktoré by mohla využívať. Kremeľ dal Západu jasný signál v irackej vojne, keď sa pridal na stranu tých, ktorí vystupovali proti americkej invázii. Moskva dúfala, že vstúpi do západného systému cez európske dvere a vytvorí rusko-nemecko-francúzsku os ako protiváhu Washingtonu a Londýnu, čo bolo badateľné najmä na „bratských“ vzťahoch Schrödera a Putina. Neúspešne. Po farebných revolúciách na Ukrajine a v Gruzínsku sa sebadôvera Putinovej vlády dostala rekordne nízko. Po „ponaučeniach“ preto prišla so sériou nových rozhodnutí – zvýšila produkciu a ceny ropy a plynu, spojila sa s Pekingom pri požadovaní odchodu ozbrojených síl Spojených štátov zo Strednej Ázie, následne koncom roka 2005 sa smelo chopila Uzbekistanu ako formálneho spojenca a rok sa skončil rozporom s Ukrajinou o dodávkach plynu. Kremeľ ani neváhal privítať vedúcich predstaviteľov Hamasu v Moskve potom, ako Spojené štáty a EÚ vyhlásili, že s nimi rokovať nebudú. Ak sa koncom 19. storočia hovorilo, že úspech Ruska spočíva na jeho armáde a flotile, dnes jeho úspech podľa Trenina spočíva najmä na rope a plyne.
Vojenské motto non progedi est regredi (t. j. nepostupovať znamená ustupovať) však naďalej ostáva duchovným motívom politiky Putinovho Ruska. Kritické posolstvá Únie sú v týchto súvislostiach bezmocnejšie o to viac, že je závislá na ruskej rope a plyne. Počíta sa i s tým, že energetická závislosť sa v blízkej budúcnosti bude zvyšovať a západná kritika porušovania ľudských práv v Rusku bude prázdnou bublinou.
Lilja Ševcová, analytička z Carnegieho centra, súdi, že koncentrácia moci v rukách Putina evokuje dojem, že Rusko je autokratický režim, no tieto príznaky sú zdanlivé. Podľa nej je Putin čoraz závislejší na určitých skupinách (armáda, biznis, liberálni technokrati) tvoriacich byrokratickú korporáciu. Skrátka – Jeľcinov oligarchický kapitalizmus nahradil byrokratický kapitalizmus. Avšak byrokratická korporácia je úspešná iba vtedy, keď využíva prezidentský úrad ako inštrument na dosiahnutie vlastných záujmov. Byrokratický kapitalizmus nemá záujem o diverzifikáciu hospodárstva a Rusko tak podľa Ševcovej začína pripomínať „nukleárny petro-štát“ (fúzia obchodu a moci, endemická korupcia, dominancia monopolov, zraniteľnosť ekonomiky na vonkajšie otrasy a veľká priepasť medzi chudobnými a bohatými).
V 18. storočí barón Montesquie v Duchu zákonov napísal, že pre republiku je typická láska k vlasti, pre monarchiu šľachtická česť a pre despotizmus strach. Pre príliš veľké štáty je podľa neho despocia nevyhnutná. Ak dnes takto despociu pojmeme čisto psychologicky, Rusko nemožno obísť. Ubrániť si vyše 17 miliónov kilometrov štvorcových proti separatistickým tendenciám viacerých štátov je práca pre Titana.
Kremeľ si hádam uvedomuje aj ďalšie nemalé problémy, ktoré sa týkajú nerovnomerného rozvoja ruských regiónov, slabín bankového sektora, poklesu pôrodnosti a odlivu mozgov z krajiny. Podľa ruského profesora fyziky Sergeja Kapicu interný i externý odliv mozgov nakoniec ovplyvní ruské hospodárstvo na celé nasledujúce desaťročia.
Otázky by Západ nemal prestať klásť. Ak súčasná ruská politická elita očakáva, že jej politiku svet bude musieť akceptovať vzhľadom na nevyhnutnú hospodársku spoluprácu, presnejšie dodávky ruskej ropy a plynu, avšak súčasne prehliadať jej autoritárske sklony, bohatý obchod so zbraňami a potláčanie slobody, verme, že sa mýli. Západná civilizácia, ktorá reprezentuje dobré základy pre spoločnosť ekonomickým liberalizmom počnúc, právnym štátom končiac, by tichým akceptovaním neslobody mohla dovoliť spustenie novej „železnej opony“.
Autorka je politologička a spolupracovníčka KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2006.
