Najskôr summit v Kirgizsku na utuženie vzťahov, potom hor sa do hôr na Ural spoločne pocvičiť bojové zručnosti. To bol augustový program Šanghajskej organizácie spolupráce, v ktorej niektorí vidia akúsi novú verziu Varšavskej zmluvy.
Organizácia, jej summit i to cvičenie si zaslúžia pozornosť, lebo výrečne hovoria o eurázijskej geopolitike aj s jej prepletením so svetovou geopolitikou. Ale analógia s Varšavskou zmluvou je úplne falošná. Najskôr však k vojenskému cvičeniu. Medzinárodné vojenské cvičenia niekedy bývajú verejnými inscenáciami fiktívnych bojových drám s cieľom niečo povedať svetu či domácemu publiku. Že sa pritom cvičí i súhra bojových jednotiek rôznych armád, je, takpovediac, benefit navyše. To bol aj prípad spoločného vojenského cvičenia s názvom Mierová misia 2007, ktoré si urobilo všetkých šesť členov Šanghajskej organizácie spolupráce (Rusko, Čína, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan a Uzbekistan) v oblasti Čeľjabinska v Rusku od 9. do 17. augusta. Generáli, ktorí scenár bojovej inscenácie pripravovali, tvrdia, že mali na mysli boj proti nešpecifickej teroristickej bande, a nie proti ktorejkoľvek krajine. V tom im dokonca možno aj veriť, lebo dali postaviť dedinu, ktorú nazvali Pašino a ktorú akože obsadili teroristi. Tých potom bojové jednotky, a špeciálne komandá (údajne tadžické a čínske) vyhnali či pobili a Pašino oslobodili.
Úspešného cvičenia, pomerne náročného na logistiku, sa zúčastnilo asi 6 500 vojakov, 500 bojových vozidiel a do stovky lietadiel a helikoptér. Christopher Langton z londýnskeho Medzinárodného inštitútu strategických štúdií pre britský týždenník The Economist povedal, že to cvičenie sa svojou veľkosťou a náročnosťou dá prirovnať k cvičeniu strednej veľkosti, aké usporadúva NATO. Tie však nemávajú takú publicitu, najčastejšie dokonca nebudia takmer nijaký záujem médií, lebo nie sú určené ani tak domácemu či medzinárodnému politickému publiku, ich cieľom býva naozaj vojenská súhra, ktorá bola v Mierovej misii 2007 skôr bonusom.
.nijaká Varšavská zmluva
Hádam jedinou použiteľnou analógiou s Varšavskou zmluvou je to, že organizácia dostala meno po meste, kde vznikla. Pôvodne išlo o mechanizmus nazvaný Šanghajská päťka, založený už v roku 1996, ešte bez účasti Uzbekistanu. Šanghajská organizácia spolupráce (ďalej SCO) bola so svojimi šiestimi členmi založená v roku 2001 a, ako vyplýva z jej charty a deklarácie, ide jej o „posilnenie vzájomnej dôvery a dobrých susedských vzťahov medzi členskými štátmi, o rozvoj ich efektívnej spolupráce v politických záležitostiach, hospodárstve a obchode…“, teda prakticky vo všetkom od vedy, cez kultúru a vzdelávanie až po vytvorenie nového medzinárodného poriadku. Ale najmä a predovšetkým o bezpečnosť. Všetko ostatné je striedavo reálne i čisto symbolické. SCO je však primárne orientovaná na bezpečnostné hrozby, ktoré sú najčastejšie ústami jej politických lídrov pomenúvané ako „terorizmus, separatizmus a extrémizmus“. Nikto nemenuje priamo islamský terorizmus, islamom živený separatizmus či islamský extrémizmus, ale pod čiarou je to skryté od počiatku – popri hľadaní spoločnej cesty ako bojovať s pašovaním drog a zbraní.
Postupom času organizácia získala silnejšiu rolu aj v regionálnom obchode a Moskva i Peking v nej zrejme vidia čoraz viac aj nástroj na vyváženie globálneho vplyvu Spojených štátov. Analógia s Varšavskou zmluvou je však úplne falošná pre mnohé príčiny. Varšavská zmluva bola tuhým a gigantickým vojenským paktom s veľmi úzko integrovanými armádami členských štátov s pevným spoločným velením a pod absolútnou dominanciou sovietskeho velenia. A bola vojenským nástrojom ideologicky vymedzenej časti sveta s jasne definovaným nepriateľom. Jej centralizované strategické vojenské plánovanie sa takmer výlučne zaoberalo scenárom nepriateľskej vojenskej konfrontácie so Západom a s NATO, s možným apokalyptickým nukleárnym vyústením. Šanghajská organizácia spolupráce nemôže predstavovať nič podobné.YY Má dvoch dominantných hráčov, Rusko a Čínu, ktorých armády ani politici si príliš nedôverujú – napriek Zmluve o dobrom susedstve a spolupráci, ktorú podpísali obe krajiny v roku 2001. O integrácii armád a spoločnom velení nemôže byť ani reči. Obe veľké krajiny sú viac než ambiciózne v globálnej geopolitike, ale Čína sa určite nechce nechať Putinovým Ruskom vtiahnuť do siláckej spoločnej konfrontácie s Amerikou a nevyhovovala by jej prílišná militarizácia spoločnej organizácie. Mimochodom, vojenská integrácia by znamenala vytvorenie obrovskej armády – sama Čína má 2,25 milióna vojakov a Rusko 1,2 milióna. Obe krajiny sú aj nukleárnymi mocnosťami. Aj menší členovia organizácie – Kazachstan, Tadžikistan, Kirgizsko a Uzbekistan – majú individuálnu agendu a záujmy a už sa nemienia podrobovať diktátu Moskvy. A vôbec si neprajú byť spoluhráčmi, hoci čo i len politickými, v globálnej konfrontácii s Amerikou a NATO.
.pozorovatelia a uchádzači
Na organizácii sú zaujímavé aj krajiny, ktorým bol priznaný status pozorovateľa. Sú to India, Irán, Mongolsko a Pakistan. India a Pakistan sú tiež nukleárnymi mocnosťami a sú už desaťročia zakliesnené v nepriateľskom zovretí. Ak by sa k organizácii pridala v podobe plného členstva aj India, znamenalo by to, že by pribudlo nielen 1,2 miliardy obyvateľov, ale aj 1,3 milióna vojakov a predstava integrovanej sily dovedna viac než 5 miliónov vojakov (ak by sa pridal aj Pakistan) naozaj priveľmi namáha predstavivosť. Nič podobné však nie je reálne. Pakistan sa do členstva síce ochotne hrnie, ale India je skôr opatrná, hoci o plné členstvo sa uchádza – už aj kvôli Pakistanu. Irán reprezentoval na augustovom summite v Biškeku prezident Ahmadínedžád a avizoval úmysel uchádzať sa o plné členstvo. S tým však majú viacerí členovia určite problém, lebo Ahmadínedžádovou zjavnou snahou je získať prostredníctvom členstva v SCO záväzok jej členských krajín, menovite Ruska a Číny, zapojiť sa do vojenskej konfrontácie v prípade útoku USA na Irán. Do toho sa Rusko určite nedá vtiahnuť a v prípade Číny je to pravdepodobné ešte menej. Členstvo Iránu by určite medzinárodnej kredibilite organizácie neprospelo. S členstvom však môže do budúcnosti počítať Mongolsko.
Zvláštny je prípad Turkménska, ktoré patrí do geografického regiónu organizácie. Za vlády „Turkmenbašiho“ Nijazova robilo Turkménsko politiku „pozitívnej neutrality“, ktorá jej bránila vstupovať do podobných organizácií. Nový prezident Berdymuchamedov má podľa názoru tureckého týždenníka Turkish Weekly „robustnejšiu“ zahraničnú politiku, ktorá ho zrejme privedie aj do Šanghajskej organizácie. Určite by ho tam chceli vidieť aj vzhľadom na kaspickú ropu. Summit však tentoraz nijakých nových členov oficiálne neprijal. To ohlasovali členské krajiny už vopred.
.každý za seba
Summit v Biškeku, ale najmä vojenské cvičenie na Urale, mali v Rusku i Číne veľkú publicitu. Práve túto príležitosť – prítomnosť elity v uniformách – využil Vladimír Putin na to, aby oznámil svetu, že ruské strategické bombardéry budú opäť lietať. Svalnaté posolstvo predovšetkým domácemu ruskému publiku. To chce počuť o navracajúcej sa sile Ruska. Pre Putina, rovnako ako pre čínskeho prezidenta Hu Džin-taa, bolo dôležité cvičením doma ukázať, že Šanghajská organizácia vie aj viac než iba rozprávať o spolupráci. Čínske médiá prinášali počas celej stredoázijskej cesty prezidenta Hua vzrušené reportáže s najvyššou prioritou, kedykoľvek niečo povedal či „zdvihol k očiam ďalekohľad… ako keby išlo o štátnika na historickej misii“, napísal britský The Economist.
Väčšina členských i „pozorovateľských“ krajín organizácie má čosi spoločné – presvedčenie, že nechcú dovoliť Amerike dominanciu v stredoázijskom regióne. To presvedčenie však má rôznu hĺbku. Už v roku 2005 prijali na summite deklaráciu, v ktorej bola reč o tom, že chcú, aby sa vojenské bázy Američanov a NATO, ktoré sú tam od útoku na Afganistan, stiahli čo najskôr. A Uzbekistan na to Američanov aj vyzval. Američania po niekoľkých mesiacoch skutočne bázu v Uzbekistane zrušili. Uzbecké gesto bolo však motivované skôr tvrdou americkou kritikou uzbeckého režimu, ktorý dal strieľať do neozbrojených demonštrantov, než pochopením pre Putinovu agendu. Nemecká základňa v Uzbekistane, ktorá zásobuje nemecké jednotky v Afganistane, tam je i naďalej. Relatívne drobné Kirgizsko vyhlásilo, že americkú leteckú základňu na svojom území nemieni v dohľadnom čase zatvoriť. A Francúzi používajú aj naďalej na zásobovanie svojich jednotiek v Afganistane letisko v Tadžikistane.
Svoje hry hrá aj Nursultan Nazarbajev, prezident Kazachstanu, ktorého územie je takmer rovnako veľké ako európska časť Ruska. Starý kozák, ktorý je prezidentom od roku 1990, sa umne zaliečal Putinovi, ale potom urobil „alternatívne“ rozhodnutia – napríklad súhlasil s vybudovaním ropovodu z Turkménska cez Kazachstan do Číny. Tá dohoda vyhovuje nielen Číne, ale aj Amerike, ktorá chce rozhodne vidieť aj energetické dopravné cesty, ktoré idú mimo ruského územia. Všetci sú poučení skúsenosťami s ruskou ochotou zneužiť „ropnú zbraň“ na politické vydieranie a nátlak. „Paneurázijská“ súdržnosť je zrejme vznešená vec, ale úplne si v jej mene pobabrať vzťahy so Spojenými štátmi nechce nik.
Šanghajská organizácia spolupráce má jeden deficit, ktorý zrejme zmarí všetky jej väčšie geopolitické ambície. Je ním veľká politická rôznorodosť. Rusko sa už takmer úplne rozlúčilo s liberálnou demokraciou a do istej miery je na ceste k demokracii Kirgizsko. Zvyšné krajiny sú diktatúrami, hoci s veľmi rozdielnym profilom. Z pozorovateľských krajín je demokraciou iba India. Vplyv i členstvo Šanghajskej organizácie budú v Ázii i vo svete ešte určite rásť, ale politická nekompatibilita jej členov prinesie trhliny, ktoré sa nebudú dať zaceliť. Ale vojenské cvičenia ešte budú. Kde inde ukázať svaly?
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 37/2007 dňa 10. septembra 2007.
