Jeho meno sa v kuloároch prekladá ako nádej a skloňuje s rovnakou úctou ako meno barda hnutia, ktorého ducha vyznáva – Charlesa de Gaulla. Najprv prišli veľké ideály, silné posolstvá, napínanie reformných svalov a vzápätí marketingovo dobre zvládnutá kampaň. Na jej začiatku a konci bol charizmatický líder – Nikolas Sarkozy. Jeho víťazstvo vo francúzskyh prezidentských voľbách vyvolalo oslavy konzervatívcov na oboch brehoch Atlantiku. Mnohí prorokovali „revolúciu“ v rozmeroch podobných Ronaldovi Reaganovi a Margaret Thatcher. Niektorí zásadoví americkí konzervatívci dokonca prelistovali katalógy Renaultu a Peugeotu a zabudli nachvíľu na naivných „žabožrútov.“ Mnohí začali kresliť hrubú čiaru za érou úlizného Chiraca.
Potom vyprchli aj posledné bublinky dobrého francúzskeho šampanského, prišla studená sprcha, „opica“ a blbá nálada. Bastilla stojí nedobytá, gilotíny zostali v múzeách a revolúcia na francúzsky spôsob sa tentoraz odkladá. K optimizmu nepridali ani parlamentné voľby, ktoré okrem marginálneho víťazstva pravice zaznamenali svoj vrchol v trápno-vtipnom rozchode ambiciózneho páru na čele Socialistickej strany.
Prezidentské voľby po dlhých rokoch rozmútili stojaté vody francúzskej spoločnosti. Potreba lídra, ktorý zadefinuje novú politickú paradigmu, prinesie energizujúce ideály a dlho očakávané ekonomické oživenie, sa tiahla ako červená niť aprílovým aj májovým kolom prezidentských volieb. Na začiatku bolo rozpačité dedičstvo Chiracovej éry, zaťažené nedoriešenými podozreniami z korupčných praktík, bezhodnotovým pragmatizmom doma a antiamerikanizmom za hranicami. Z dvanástich oficiálnych kandidátov prvého kola prezidentských volieb dominovali bojovému poľu dvaja lídri poradia. Rytier pravicového UMP (Union pour un Mouvement Populaire) Nicolas Sarkozy, zatracovaný Chiracovým krídlom v strane, a spanilá panna ľavice Ségolène Royal. Inak sympatická ex-družka šéfa Socialistickej strany (Parti Socialiste), ašpirujúca na podobnú revolučnú ikonu ako slávna Marianne. Royal paradoxne viac bojovala so svojimi, ako s pravicovým oponentom, aby sa vyhla blamáži z roku 2002, kedy Jospinova rozhádaná ľavicová koalícia zostala ponížene stáť pred bránami druhého kola volieb. Obom favoritom sekundovali čierne kone – centristický kandidát s prevažne ľavicovým elektorátom François Bayrou z UDF (Union pour la Démocratie Française) a veterán Jean-Marie Le Pen z NF (Front National), nočná mora ľavice aj pravice. Starnúci Le Pen svoj hviezdny „comeback“ z roku 2002 nezopakoval, čiastočne aj preto, že mu jeho „drsnú“ politiku voči prisťahovalcom ukradol Sarkozy. Bayrou síce v prieskumoch chvíľu dýchal na krk Royal, ale vo finále jeho pokus o pravo-ľavý guláš a tretiu cestu na prvých dvoch kandidátov nestačil.
Sarkozy má imidž tvrďasa, talentovaného rečníka, ktorý ako syn maďarských prisťahovalcov stúpal v politickom rebríčku od šéfa mládežníckej gaullistickej organizácie po populárneho ministra vnútra. Reputáciu získal potlačením sociálnych nepokojov v imigrantmi preplnených parížskych predmestiach. Na francúzske pomery odvážnym spôsobom pomenoval príčinu – štedrý sociálny štát živiaci „underclass“ a prísne uplatňovanie sekularizmu v laicité. Spolu s tradičným zmyslom pre národnú hrdosť a francúzsku „inakosť“ Sarkozy očakávane zahral na strunu dôsledného vymáhania poriadku a deportácie nelegálnych imigrantov. Navrhol balíček ekonomických opatrení, najmä liberalizáciu pracovného trhu, odstránenie 35 hodinového pracovného týždňa a zavedenie príplatkov za nadčasy. Zaviazal sa znížiť dane, zvýšiť verejné investície do inovácií, posilniť význam súkromného majetku výnimkami pri dani z dedičstva a zúžiť prebujnelý verejný sektor, ktorý z koláča štátneho rozpočtu ukrajuje až 45 percent všetkých výdavkov.
Zatiaľ čo opatrné liberalizačné návrhy sa pri letargii z pridusenej francúzskej ekonomiky dali očakávať, Sarkozy prekvapil ostrou kritikou sekulárnej tradície zakotvenej zákonom o oddelení štátu a cirkvi z roku 1905. Cestu najmenšieho odporu zvolil v prípade európskej politiky. Namiesto verejnosťou odpísanej euroústavy obhajoval zjednodušenú zmluvu, no radšej prezieravo trval na jej odobrení francúzskym parlamentom. Z pozície centralizmu EÚ a vedúcej úlohy Francúzska v nej sa oproti Chiracovi nevyhranil ani o milimeter. Sľúbil presadzovať spoločného ministra zahraničných vecí, vyššie výdavky na spoločnú obrannú politiku a dôrazne oponovať pokusom o zachovanie princípu jednohlasnosti. V použití tvrdej sily pri boji s terorizmom sa profiloval ako priateľ a nie oponent Spojených štátov. Na druhej strane Chiracove líderstvo v opozičnom tábore proti vojne v Iraku neodsúdil.
Po elektrizujúcej kampani, v ktorej s cieľom obísť časovo limitovaný priestor v televízií zvíťazili kreatívne internetové nástroje, sa na voľbách zišlo rekordné množstvo občanov. Volebný zápas zmobilizoval v oboch kolách takmer 84 percent voličov, definitívne spečatil pravo-ľavú polarizáciu spoločnosti a vyniesol do prezidentského kresla Sarkozyho. Eufória stredo-pravicových elít bola naštartovaná. Neoprávnene. Z charizmatických politikov sa stávajú štátnici vtedy, keď dokážu uskutočniť aj nepopulárne kroky, ktorých význam sa ukáže často až v dlhodobom horizonte. Také však treba realizovať ešte na začiatku volebného cyklu, keď je ešte čas a chuť. Sarkozy sa však rád zvezie na vlne francúzskej väčšinovej mentality, v ktorej je stále silno zakorenené genetické dedičstvo égalité, s agresívnymi imigrantmi stále menej fraternité a s etatizmom rozmaznanou populáciou ešte menej liberté.
Vytriezvenie priniesol bruselský summit EÚ, kde Sarkozy úspešne debutoval so svojím návrhom vylúčiť z pripravovanej zmluvy zmienku o „slobodnej a nedeformovanej konkurencii,“ kľúčovej zásade Spoločenstva od roku 1957. Toto Sarkozyho víťaztvo neprekvapí vo svetle jeho vyjadrení o spoločnej priemyselnej politike EÚ, ktorá musí ponúknuť viac priestoru francúzskym priemyselným koncernom. Zdá sa že Sarkozyho politický svet je vnútorne poznačený zápasom medzi libéralisme – ekonomickým liberalizmom, ktorý dominoval jeho kampani a tradičným francúzskym dirigisme – predĺženou rukou štátu v ekonomickej a sociálnej sfére spolu s povestným protekcionizmom v priemysle a poľnohospodárstve.
Kým predvolebná rétorika napĺňala optimizmom, povolebná nahráva skeptikom. Kozmetické a marketingové balíčky ekonomických opatrení veľkú úľavu Francúzom neprinesú, Francúzsko zostane chorým mužom Európy. Pokiaľ ide o slovenské záujmy, nemecko-francúzsky valec všetky pokusy o reformy v EÚ prevalcuje a Sarkozy z pozície sily určite na brzdu nesiahne. Preto so Sarkozyho Francúzskom ako spojencom vo veci objahoby štrukturálnych ekonomických reforiem a daňovej konkurencie počítať nemôžeme. Otázkou zostáva jeho skutočný postoj k transatlantickým väzbám v bezpečnosti, obrane slobody a západných hodnôt, ktorý v pohodlí medzinárodných kuloárov maskuje za tvárou priateľa Spojených štátov, no pred svojim elektorátom podlieha notorickému antiamerikanizmu.
Škoda dobrého talentu. Sarkozy by mohol svoju úctyhodnú charizmu a „drive“ použiť na ušľachtilejší cieľ ako zabetónovanie deformácií trhu a konkurencie doma aj v Európe. Existuje totiž aj iné, aj keď na rozdiel od égalité a fraternité, v Európe pomerne opomenuté francúzske dedičstvo – nadčasové varovania a odporúčania Alexisa de Tocqueville, Frédérica Bastiata a Bertranda de Jouvenela – skutočných synov francúzskej liberté. Možno by nebolo zlé rozšíriť knižnicu v Elyzejskom paláci práve o ich diela.
Autor je spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 7/2007.
