Bezpečnostnej rade OSN sa črtá problém, ktorý patrí k najzávažnejším. Volá sa Irán. O čo ľahšie by bolo riešiť niektorú humanitárnu krízu! Pomohli by aj rockové hviezdy. Tu nepomôže nik a pätnásť štátov bude musieť rozhodnúť v mene sveta. Jedným z nich je v tomto okamihu Slovensko.
Ak príde problém na stôl, čo ešte stále nie je isté, budeme sa musieť rozhodnúť. Bezpečnostná rada OSN je jedinou inštitúciou na svete, ktorej rozhodnutie má skutočné dôsledky. Valné zhromaždenie OSN takú váhu, dodajme, že vďakabohu, nemá. Ale poďme bližšie k problému.
.nukleárny Irán a ropa
Irán patrí medzi krajiny, ktoré sa podpísali pod Zmluvu o nešírení jadrových zbraní. To, že sa ich očividne snaží vyrobiť, je teda porušením jeho zmluvných záväzkov voči medzinárodnému spoločenstvu a OSN. Ďalšie tri krajiny, ktoré si vyrobili vlastné nukleárne zbrane – India, Pakistan a Izrael – zmluvu nikdy nepodpísali, k ničomu sa nezaviazali, a tak im ani nehrozia žiadne opatrenia. Severná Kórea svoj podpis stiahla. Dnes zrejme vlastní niekoľko atómových bômb, ale voči vyhladovanej krajine s nevyspytateľným vládcom stalinského strihu si málokto vie predstaviť nejaké sankcie. Irán je iný prípad. Je súčasťou regiónu s väčšinou svetových zásob ropy a vlastní veľkú časť z nich. Vládnuci ajatolláhovia tvrdia, že nukleárnu energiu potrebujú na mierové účely. V krajine, kde pri ropných vrtoch horia pochodne spaľujúce len tak naverímboha do vzduchu vlastný zemný plyn, za ktorý iné krajiny platia v tvrdej mene, ide o priehľadnú lož. Mnoho iránskych nukleárnych zariadení nemá iné vysvetlenie, iba snahu o vyrobenie štiepneho materiálu do atómových bômb. Ide predovšetkým o centrifúgy na obohacovanie uránu. Tie dnes opäť pracujú a získanie dostatočného množstva obohateného uránu na vyrobenie bomby je len otázkou času. Hoci je to jasné už dávno, Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu MAAE dospela k jasnejšiemu stanovisku až v septembri 2005. Konečne formálne rozhodla, že Irán porušil svoje záväzky, a že to „predstavuje nedodržanie v kontexte Článku XII.C štatútu agentúry“ a tiež, že „história utajovania iránskych nukleárnych aktivít… a z toho vyplývajúca neexistencia dôvery, že iránsky nukleárny program slúži výlučne na mierové účely, otvorila otázky, ktoré sú v kompetencii Bezpečnostnej rady OSN.“ Podľa svojho štatútu za týchto okolností MAAE jednoducho musí predložiť prípad Bezpečnostnej rade. Doposiaľ tak neurobila.
Iránska teokracia vyzbrojená nukleárnymi zbraňami by predstavovala väčšiu hrozbu pre civilizáciu než ktorákoľvek krajina, ktorá tieto zbrane už vlastní. Vrátane Severnej Kórey. Irán je jediná krajina, ktorá má na čele patologických náboženských fanatikov, ktorí sa už teraz netaja zámerom vymazať iný štát z mapy. Nukleárny Irán s režimom, ktorý si už získal reputáciu šialenca, môže diktovať okolitým arabským štátom tú správnu politiku pri vývoze ropy. Môže zastrašovať a vydierať štáty Európy, ktorých veľké mestá sú v dosahu iránskych balistických rakiet. Môže jednou či dvomi bombami vymazať Izrael z mapy (ako sa už vyjadril). A môže robiť surový nátlak na vznikajúce krehké demokracie Stredného východu, ako to už, koniec koncov, aj robí cez libanonský Hizballáh a šiitské milície v Iraku. Vojenský historik Victor Davis Hanson v National Review Online k tomu poznamenal, že „ak sa dokáže Irán správať tak vyzývavo teraz, len na základe nádeje, že vyrobí jadrové zbrane, predstavte si jeho gangsterské maniere, keď ich bude mať.“
.snaživý Kofi Annan
Generálny sekretár OSN si išiel opäť raz dolámať nohy, keď sa snažil zabrániť tomu, aby sa drzé a zdokumentované porušenie záväzkov plynúcich zo Zmluvy o nerozširovaní jadrových zbraní zo strany Iránu dostalo pred Bezpečnostnú radu OSN. Nemalo by to prekvapiť. V minulosti rozbehol skvelý kšeft v podobe programu Ropa za potraviny v prípade Iraku, z ktorého sa vykľul najväčší korupčný škandál v dejinách a v roku 1998 navštívil Saddáma Husajna, aby potom vyhlásil: „I think I can do business with him.“ (V angličtine to znie lepšie.) Teraz povedal na tlačovke reportérom čosi podobné: „Mal som 40-minútový rozhovor s pánom Laridžaním, iránskym vyjednávačom v nukleárnych otázkach. …Potvrdil mi, že majú záujem na serióznych a konštruktívnych rokovaniach…“
Na mysli mal rokovania Iránu s EU3, teda s Veľkou Britániou, Francúzskom a Nemeckom. Annanov problém spočíva v tom, že pár hodín pred jeho tlačovkou vydali predstavitelia EU3 vyhlásenie, že „rozhodli sme sa informovať Radu guvernérov MAAE (Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu), že sa naše rozhovory s Iránom dostali do slepej uličky.“ Po Annanovej tlačovke vraj u neho priamo protestoval francúzsky veľvyslanec pri OSN a Annan údajne zbledol od hnevu – nie kvôli Iránu, ale kvôli kritike. Na tej tlačovke tiež spomenul, že Mohamed El Baradei (šéf MAAE ovenčený čerstvou Nobelovou cenou za mier) pracuje so všetkými zúčastnenými stranami, aby to rozriešil na pôde MAAE, a že robí, čo môže, aby udržal všetkých pri rokovacom stole a zabránil eskalácii. Inak povedané, problémom podľa Annana nie je iba Irán, ktorý roky klamal, porušil naozaj všetky pravidlá a otvorene obnovil svoj nukleárny program, problémom je snaha dostať iránskych nukleárnych ajatolláhov pred Bezpečnostnú radu. Neschopnosť Rady guvernérov MAAE splniť si svoju povinnosť a predložiť prípad Bezpečnostnej rade teší zasa nositeľa Nobelovej ceny El Baradeia. V novembri 2005 ho táto neschopnosť vyslovene potešila: „Stále ešte verím, že robustné overovanie cez agentúru, kombinované s aktívnym dialógom medzi všetkými zúčastnenými stranami, je najlepšou cestou vpred.“
Zhrnuté a podtrhnuté: Generálny tajomník OSN a mierovou ratolesťou ovenčený šéf agentúry, ktorá má v náplni práce zabrániť šíreniu jadrových zbraní, robia čo môžu, aby Iránu nikto, ani Bezpečnostná rada OSN, neprekážal v ich získaní.
.riešenia zlé a ešte horšie
Irán možno nakoniec čakajú sankcie. Ešte aj Európania, ktorí tak dlho verili schopnostiam vlastnej diplomacie, zlomili nad rokovaniami s Iránom palicu. Žiada sa dodať, že konečne a neskoro. Pritom orwellovskú mantru „multilateralizmus dobrý; predchádzanie a unmilateralizmus zlé“ dodržiavali tentoraz vzorne aj Američania. Ako napísal už citovaný Hanson, robili Američania všetko predstaviteľné – vťahovali do riešenia Európanov, presviedčali Rusov a Číňanov, aby pomohli v OSN, pracovali s medzinárodnými monitorovacími agentúrami, zadržiavali Izrael, rozprávali s Arabmi a držali svoje bojové stíhačky v hangároch. Ak sa problém ocitne pred Bezpečnostnou radou, asi by mala slovenská diplomacia držať v rukách „ťahák“ so zoznamom možných vyústení sporu – pre lepšie (i keď asi nie ľahšie) rozhodovanie. Hanson uvádza štyri: Prvým je, že sa zasa raz všetci zahrajú na pštrosov a problém iránskeho nukleárneho programu zostane založený kdesi na diplomatickom stole. Nie je to veľmi pravdepodobné, ale potešilo by to všetky mierové holubice. Výsledkom budú nukleárne zbrane v rukách ajatolláhov.
Druhou možnosťou je vystupňovanie medzinárodného tlaku v rôznych podobách. Ak Západ pritlačí v Bezpečnostnej rade agresívnejšie, môže presvedčiť Rusov iČíňanov. Ľahké to nebude, lebo pre Rusov je Irán dojnicou na peniaze – práve oni tam stavajú nukleárne zariadenia za miliardu dolárov. Čína zasa zúfalo potrebuje iránsku ropu. Rezolúcie v podobe ultimát, spolu so sankciami, bojkotmi, embargom a intenzívnou (aj finančnou) podporou pre iránsku demokratickú opozíciu, môžu postupne podkopať fanatický režim a privodiť zmenu. Irán je však, vďaka rope, rozprávkovo bohatý a pravdepodobne dokáže tomu všetkému dlho odolávať. Dosť dlho na dosiahnutie nukleárneho cieľa. Je teda možné, že aj v tomto prípade budú výsledkom nukleárne zbrane v rukách ajatolláhov a situácia sa dramaticky zmení k horšiemu. Tretím možným vyústením, hoci sa ho málokto odvažuje pripomínať, je, že Izrael, najpravdepodobnejší cieľ iránskych bômb, vezme veci do rúk ako v roku 1981, keď jeho bombardéry zničili iracký reaktor v Osiraku. 2006 však nie je 1981 a Irán nie je Irak. Irán predstavuje pre izraelských pilotov, ktorí by museli letieť omnoho ďalej ponad srdce moslimského sveta, neporovnateľne väčšie riziko.
Navyše by cieľom nebol jediný reaktor, ale 200 až 300 nukleárnych zariadení, ktoré sú skryté v horách, bunkroch a na predmestiach. Aj pravdepodobnosť odvetného úderu, či už v podobe rakiet, alebo masívnych teroristických akcií Hizballáhu z územia Libanonu, je veľmi vysoká. Tento scenár nie je v danej chvíli veľmi pravdepodobný, hoci vylúčiť ho nemožno. Škoda pripomínať, že ak sa nenaplní, Izrael musí počítať s nukleárnym Iránom a strašnou hrozbou nového holokaustu. Hanson poznamenáva, že Amerika a Západ by nemali dopustiť, aby bol práve Izrael donútený urobiť za všetkých špinavú prácu.
Štvrtým scenárom, budiacim rovnakú hrôzu ako ten predošlý, je podľa Hansona americký vzdušný útok. Väčšina rozhodujúcich amerických politikov by sa mu rada vyhla – predovšetkým pre jeho nespočetné „kolaterálne“ dôsledky. Zničenie iránskych nukleárnych kapacít by bezpochyby potešilo všetkých arabských susedov Iránu, ale pre arabskú ulicu by bolo zároveň potvrdením mýtu, že Amerika vedie vojnu proti islamu.
Navyše by to určite „nevybavilo“ zopár križujúcich rakiet na clintonovský spôsob. Ak by mal útok naozaj zlikvidovať všetky iránske nukleárne zariadenia, muselo by ísť o systematickú bombardovaciu kampaň a nedalo by sa zabrániť početným stratám na civilných životoch – mnohé zariadenia sú zakamuflované na predmestiach a v husto obývaných oblastiach. Republikánsky senátor John McCain síce, na rozdiel od britského ministra zahraničia Jacka Strawa, vojenský zásah proti Iránu nevylúčil, ale nezdá sa, že by Američania mali v tejto chvíli na takúto operáciu chuť. Pravdepodobnejší ako americký útok je teda nukleárny Irán.
Ako vidno, dobré vyústenie konfliktu o iránskom nukleárnom programe neexistuje a rokovacia diplomacia vyčerpala svoje opcie. Bezpečnostná rada bude zrejme v dohľadnom čase zvažovať sankcie, o ktorých všetci vopred vedia, že sa asi minú účinkom, ale ktoré by bolo, napriek všetkému, nezodpovedné neprijať. Bude vyberať, spolu so Slovenskom, medzi veľmi zlým riešením teraz alebo niečím omnoho horším v budúcnosti.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 4/2006 dňa 23. januára 2006.
