O neúčinnosti regionálnej politiky EÚ
Za ostatných dvadsať rokov prešla EÚ viacerými vlnami rozšírenia a „prehlbovania“ ekonomickej a politickej integrácie. Sprievodným javom týchto procesov bol aj nárast centrálneho prerozdeľovania zdrojov pre zaostávajúce regióny. Aké sú výsledky regionálnej politiky EÚ?
Obavy európskych politikov z toho, že užšia ekonomická integrácia a vznik vnútorného trhu sprevádzaný odbúravaním bariér medzi členskými krajinami spôsobí rýchlejší rast jadrových regiónov EÚ na úkor periférnych, viedli od druhej polovice 80. rokov k zavedeniu princípu „ekonomickej a sociálnej súdržnosti“ do únijnej legislatívy. Podľa tohto princípu je úlohou administratívy EÚ a členských krajín uskutočňovať takú politiku, ktorá vedie k „zmierňovaniu rozdielov medzi regiónmi“.
Centrálne plánovanie
Za účelom dosiahnutia tohto cieľa EÚ realizuje regionálnu politiku, v rámci ktorej prostredníctvom štrukturálnych fondov prerozdeľuje finančné zdroje pre zaostávajúce regióny. Súčasná podoba tejto politiky je dedičstvom z prelomu 80. a 90. rokov, ktoré nám zanechali finančné balíčky vtedajšieho predsedu EK Jacqua Delorsa. Menej rozvinuté štáty „Juhu“ vtedy súhlasili s realizáciou jednotného trhu s podmienkou zvýšiť finančné zdroje na podporu (najmä svojich) zaostalých regiónov. Od roku 1985 sa tak postupne zvýšil podiel výdavkov na regionálnu politiku z celkového rozpočtu EÚ z necelých 13 percent na súčasných 33 percent, čo predstavuje viac než 30 miliárd eur ročne. Kým v roku 1985 strovili eurofondy 0,12 percenta HDP EÚ, dnes už je to 0,36 percenta a EK požaduje ďalšie navýšenie na 0,46 percenta, čo by znamenalo ročné výdavky okolo 50 miliárd eur.
Od roku 1989 sú prostriedky zo štrukturálnych fondov prideľované prostredníctvom viacročného plánovania na základe rozvojových plánov, ktoré spracúvajú vlády členských krajín v spolupráci s dotknutými regiónmi spravidla na 5 až 7 rokov. V súčasnosti prebieha tretie programovacie obdobie (2000-2006) a nastávajúca sedemročnica (2007-2013) už klope na dvere. Na výsledky, ktoré regionálna politika EÚ dosiahla počas prvých dvoch období (1989-1993 a 1994-1999) v zaostalých regiónoch, poukazuje analýza, ktorú nedávno publikovali v renomovanom geografickom periodiku Regional Studies páni A. Rodríguez-Pose a U. Fratesi.
Betónstory
Podľa ich výskumu sa rozvojová pomoc EÚ v zaostávajúcich regiónoch v rokoch 1989-1999 sústreďovala do nasledovných štyroch oblastí: 1. podpora poľnohospodárstva a rozvoj vidieka, 2. podpora podnikania a turizmu, 3. investície do dopravnej infraštruktúry a životného prostredia a 4. investície do vzdelávania a ľudských zdrojov. Zaujímavejší je pohľad na návratnosť týchto „investícií vo verejnom záujme“ a ich vplyv na hospodársky rast v zaostalých regiónoch.
Podpora poľnohospodárstva a rozvoja vidieka prináša len okamžitý krátkodobý pozitívny efekt, ktorý sa postupne stráca a zo strednodobého pohľadu sa javí ako strata. Ide o klasický príklad dotačnej politiky bez pozitívneho vplyvu na ekonomický rast. Nedostatočnú návratnosť však preukazujú i investície do oblasti podpory podnikania a turizmu, ako i dopravnej infraštruktúry a životného prostredia, kam putovali spolu takmer tri štvrtiny celkovej pomoci pre zaostávajúce regióny. Nízky vplyv podpory podnikania na regionálny hospodársky rast vyplýva i z faktu, že subvencie často prúdia k podnikom, ktorým neraz chýba patričná konkurencieschopnosť a know-how, aby mohli po ukončení prijímania pomoci obstáť v konkurencii na voľnom trhu. Absencia pozitívnych strednodobých dopadov investícií do dopravnej infraštruktúry, ktoré sú trvalo atraktívnou témou najmä pre vládnuce politické strany, vyplýva i z faktu, že budovanie ciest, železníc či letísk samo o sebe nevytvára hospodársky rast. Zlepšenie dostupnosti má však byť predpokladom vyššieho profitu a rastu miestnych podnikov ako následok rozšírenia odbytu. Nadnárodní plánovači však akosi zabúdajú, že diaľnice sa zväčša vedú obojsmerne, a vyššia dostupnosť zaostávajúceho regiónu otvára tiež možnosti už etablovaným podnikom z jadrových regiónov rozšíriť pole svojej pôsobnosti o nové trhy aj na úkor miestnych firiem. Typickým príkladom je Španielsko, kde v 90. rokoch masívne investovali do diaľničného prepojenia Madridu so zaostávajúcimi regiónmi. Výsledkom bol hospodársky boom Madridu, ktorého podnikateľské kruhy túto možnosť využili a štatistiky zaznamenali prehĺbenie zaostávania periférnych regiónov. Jediná oblasť podpory zo štrukturálnych fondov, ktorá vykázala pozitívne strednodobé dopady na hospodársky rast, je vzdelávanie. Potvrdil sa známy fakt, že investície do vzdelávania prispievajú k rozvoju viac než budovateľské odievanie krajiny do betónového šatu.
Absolútne zlyhanie
Výsledky priestorovej analýzy dokumentujú jednoznačné zlyhanie regionálnej politiky EÚ. Zo 44 regiónov, ktoré v roku 1989 spĺňali kritérium zaostalosti – čiže ich ekonomická úroveň nedosahovala 75 percent HDP/obyvateľa priemeru EÚ v parite kúpnej sily – sa v súčasnosti v tejto spoločnosti nachádza stále 43 z nich. Taktiež niet známok o konvergencii, teda o trende približovania ich hospodárskej úrovne k zvyšku EÚ. Svedčí to o tom, že regionálna politika EÚ je typickým príkladom centrálne plánovanej redistribučnej stratégie, ktorá len dopomáha ku konzervácii aktuálneho stavu. Neexistuje žiadny pozitívny vzťah medzi podporou zo štrukturálnych fondov a regionálnym hospodárskym rastom, a to ani po viacerých rokoch od poskytnutia pomoci.
Ako ďalej?
EÚ naďalej sníva svoj sen o súdržnosti a solidarite. Snaživo ho dávkuje i svojim obyvateľom, ktorých budú v blízkej dobe viacerí politici (mnohí z nich spĺňajú i kritériá V. Palka pre identifikáciu „bratrancov“) presviedčať, že regionálna politika zlyháva z dôvodu nedostatku zdrojov. Riešenie, ako navrátiť význam a obsah tradičným konzervatívnym pojmom súdržnosti a solidarite však tkvie v inom. Výkon regionálnej politiky totiž patrí na úroveň regiónov samotných. Vytvorí sa tým priestor na to, aby zodpovednosť za rozvoj regiónov vo väčšej miere prevzali v regióne sami občania a spoločenstvá, ktoré si slobodne vytvárajú. Len takýto prístup, ktorý je založený na princípoch regionálnej identity a prirodzenej, nenútenej súdržnosti obyvateľstva môže priniesť skutočnú zmenu vo vzťahu občanov k územiu, na ktorom žijú, k jeho spravovaniu, a tým i k jeho rozvoju.
Dušan Sloboda
Autor je regionálny geograf, spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika
Článok bol uverejnený v týždenníku Domino fórum 22/2004 dňa 2.6.2004.
