Londýnske ráno vo štvrtok 7. júla 2005 pripútalo k obrazovkám stovky miliónov ľudí. Londýn mal oslavovať, nestihol však.
Celý svet sa pozeral na… Na čo vlastne? Na sanitky, policajtov, hasičov, zranených, šokovaných a zaprášených ľudí, na obete ďalšieho odpudzujúceho teroristického zločinu. Na Londýnčanov, ktorí sa pred zrakmi celého sveta snažili pomáhať zraneným, či dostať domov peši v obrovskom meste, v ktorom na čas úplne skolabovala doprava.
Postupne sa do obrazu dostávali pokojní a vecní muži a ženy, ktorí boli všetko len nie ľahostajní. Boli ustaraní, pobúrení. Neboli však vystrašení a rozhodne neboli v panike. Necítil som z nich úzkosť, ale silu. Veľmi som si tých statočných ľudí zamiloval. Okamžite sa mi vynorilo pred očami slovo Blitz. Tak sa volali barbarské nemecké bombardovania Londýna počas druhej svetovej vojny, ktoré zabili desaťtisíce ľudí. Aj vtedy si Londýnčania vzdorovito kráčali za svojou prácou a žili život tak normálne, ako sa to len medzi tými troskami dalo. Taký dôstojný vzdor ako oni nedokáže asi ukázať barbarom nik iný. Možno Newyorčania, ale inak, tak menej britsky.
Zaujímavé zábery však prišli aj z Gleneagles v Škótsku. Boli iné ako tie, ktoré svet zo stretnutia G8 očakával. Lídri najbohatších a najmocnejších krajín sveta stáli zrazu smrteľne vážni, bez nacvičenej žoviálnosti, plece pri pleci. Stáli za Tonym Blairom, ktorý v mene všetkých hovoril, že naša civilizácia si nedá zobrať svoje hodnoty ani rozhodnosť ich chrániť, a že si tiež nedá vnútiť chaos a strach. O schopnosti Londýnčanov vzdorovať nemám pochybnosti. O trvanlivosti jednoty a rozhodnosti, čo je dojem, ktorý na chvíľu vyvolali zomknutí lídri krajín G8, však pochybnosti mám. Neviem, či Londýn bol tou lekciou, ktorá viacerým z nich konečne otvorí oči. Nie k biede, hladu a epidémii HIV v Afrike, ani ku globálnemu otepľovaniu. Tie vidia. Na mysli mám skutočné ciele teroristov. Na mysli mám to, či konečne uvidia, že islamisti nás nenávidia nie preto, čo robíme, ale preto, čím sme. A že na svete niet bezpečného miesta, kam pred nimi uniknúť. Že ani útek z Iraku neuchráni Španielsko, a že by nepomohlo, ani keby okamžite odišli z Iraku úplne všetci. Ešte by tu bol Afganistan, ale nepomohlo by, ani keby odišli všetci aj z neho. Ešte by tu bol Izrael. Ale nepomohlo by, ani keby zmizol Izrael. Ešte stále by tu bol sen islamistov o svetovom kalifáte a ich nenávisť k slobode a rovnosti, na ktorých stojí naša civilizácia.
Usáma bin Ládin, jeho al-Káida a fašizujúce sa moslimské komunity v metropolách Západu – to nie je nepriateľ, ktorého si možno čímkoľvek uzmieriť. Ak, tak iba svojou smrťou či stratou vlastných hodnôt a identity. To mám na mysli, keď sa pýtam, či naozaj tentoraz všetci lídri pevne zomknutí za Tonym Blairom precitnú.
Mám právo pýtať sa to v prostredí, kde sa centrálnym problémom stávali ľudské práva hrdlorezov držaných vGuantaname, a nie práva ich aj potenciálnych obetí. Mám právo pýtať sa to v prostredí, kde francúzsky či nemecký líder už toľkokrát predviedli, že slovo solidarita poznajú iba ako zvuk a grimasu.
Ak však neprecitnú, Londýnov príde viac.
Autor je redaktorom týždenníka .týždeň a spolupracovníkom KI
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 28/2005 dňa 11. júla 2005.
