Posledné týždne prehrmela ďalšia búrka ohľadom bytia či nebytia Ústavu pamäti národa a je ešte stále otázne, aká bude jeho budúcnosť. Jeho úlohou je pripomínať nám a odhaľovať tú tmavšiu stránku našej spoločnosti a režimu, v ktorom sme žili. Komunizmus oslaboval našu morálku, charakter ale aj materiálnu časť nášho života. Ostatný fakt je slabo zdôrazňovaný a dokonca sa začína v poslednej dobe relativizovať.
Komunizmus v podobe reálneho socializmu bol a je systém potlačujúci slobody, je to systém propagandy, lenivého pracovného tempa a prázdnych obchodov. Je to ale aj štátne zriadenie založené na útlaku a zároveň nevýkonný ekonomický systém. Jeho nevýkonnosť bola výrazná, stačí sa pozrieť na štatistiky minulých desaťročí u nás či inde v Európe. A práve schopnosť produkovať bohatstvo, tak dôležitá a nevyhnutná pre rozvoj akejkoľvek spoločnosti, v prípade komunizmu skôr neschopnosť, je čoraz častejšie prehliadaná a málo spájaná s týmto režimom.
Nedostatočne sa píše a hovorí o tom, že socializmus viedol do čiernej ekonomickej diery a vytváral z ľudí chudákov. Netrpeli tým však len peňaženky. Zdravotná starostlivosť bola slabá, nezávislé umenie sa nerozvíjalo, vzdelanie obyvateľstva bolo obmedzené, devastovalo sa v nebývalom rozsahu životné prostredie, chátralo a strácalo sa stáročné národné dedičstvo v podobe pamiatok, perspektívy života človeka a jeho individuálneho rozvoja boli šedé.
Dnes je Čína zdôrazňovaná ako budúca ekonomická veľmoc, ktorá rastie tri dekády takmer desať percentným reálnym ekonomickým rastom, a pritom je komunistická. Nájdu sa dokonca takí, ktorí vidia medzi ekonomickým rastom a komunizmom pozitívnu súvislosť. Veľmi sa však mýlia. Čína nerastie vďaka komunizmu, ale vďaka tomu, že sa stáva kapitalistickou, tým aj ekonomicky slobodnejšou. Ak by vôbec nemala socializmus, rástla by ešte rýchlejšie. Dve krajiny, ktoré sú v súčasnosti exemplárnymi prípadmi komunistického hospodárstva s minimom kapitalistických prvkov, patria k najchudobnejším národom sveta. Severná Kórea nedokáže dokonca vypestovať dostatok potravín ani pre svojich vlastných obyvateľov. Problém, ktorý naposledy museli riešiť severokórejskí obyvatelia pred viac ako sto rokmi. Kuba je na tom vďaka turizmu a prírodnému bohatstvu o niečo lepšie, no starí Kubánci vedia, čo vravia, keď tvrdia, že v minulosti mali slobodnejší život s vyššou životnou úrovňou.
Skresľujúce štatistiky
Všade, kde sa socializmus udržal dlhšie, možno jeho negatívny ekonomický vplyv empiricky potvrdiť. Z porovnávania rastu hrubého domáceho produktu (HDP) na obyvateľa v parite kúpnej sily z roku 1992 v USD od roku 1950 do roku 1989 vyplýva, že v krajinách strednej a východnej Európy (vrátane dnešného Ruska), ktoré si zvolili komunizmus či bol im nanútený, sa HDP zvýšil približne trikrát, zatiaľ čo v krajinách západnej Európy sa za rovnaké obdobie ich HDP v priemere zvýšil takmer štyrikrát. Ak by bol rozdiel v ekonomickom raste medzi kapitalizmom a komunizmom len necelých 30 percent v priebehu 40 rokov, potom by sme pravdepodobne ešte aj dnes mali bipolárny svet. Pri porovnaní rozdielov v rokoch 1950 až 1999 u obidvoch táborov sa však ukážu nové skutočnosti ako napr. zbytočná výroba alebo skresľujúce štatistiky tak typické pre komunizmus. Západná Európa v tomto období zvýšila HDP na obyvateľa prepočítané paritou kúpnej sily na obyvateľa päťkrát, kým krajiny tzv. východného bloku (vrátane Ruska) len približne dvaapolkrát. Desať rokov po páde centrálne riadeného hospodárstva sa ukázali jeho problémy ešte vo väčšej nahote ako v roku, kedy došlo k jeho rozpadu. Obdobie desaťročí nadhodnocovaných štatistík sa skončilo a muselo sa s pravdou von. Zbytočne vyrábané výrobky alebo poskytované služby už nemal kto kupovať a podniky, ktoré ich poskytovali začali krachovať. To spôsobilo výrazný prepad v ekonomickom výstupe (meraného prostredníctvom HDP na obyvateľa) tých krajín, ktoré mali centrálne plánované hospodárstvo. Preto je skutočný HDP na obyvateľa v týchto krajinách desať rokov po zvrhnutí komunizmu ešte nižší ako v čase, keď sa rozpadal a používali sa skreslené štatistiky, resp. merala sa zbytočne produkovaná a neefektívna výroba.
Nesloboda = chudoba
Rozdiel medzi západom a východom Európy v ekonomickej výkonnosti bol o sto percent vyšší v prospech západu. To sú priemerné čísla, no i konkrétne štatistiky jednotlivých krajín môžu prekvapiť. Čím sa vo východnej Európe cestovalo viac na východ, tým bol režim tvrdší voči ľuďom aj voči ekonomike. Bašta celého komunizmu – Sovietsky zväz – urobil zo svojich obyvateľov nevoľníkov bez akýchkoľvek reálnych občianskych práv a ekonomické slobody boli absolútne minimálne. Preto neprekvapí, že v Sovietskom zväze v rokoch 1950 až 1999 zvýšili HDP na obyvateľa 1,44 krát, kým Španieli, ktorí mali podobnú štartovaciu úroveň meranú v HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily, zvýšili svoj výkon 6,8 krát. Tento rozdiel je obrovský a je až šokujúci pri porovnaní nerastného bohatstva krajín. Napriek tomu, že Rusko patrí ku krajinám s najväčším nerastným bohatstvom, priemerný Rus dopadol najhoršie z celej Európy. Smerom na západ od Sovietskeho zväzu sa aj miera ekonomického a občianskeho útlaku znižovala a tým bol aj rast HDP na obyvateľa vyšší ako v Rusku.
Tak ako vo východnom bloku, aj na západe bola medzi krajinami väčšia či menšia sloboda, tá občianska alebo tá ekonomická. Preto sa prejavili rozdiely aj medzi nimi. Nešlo tu už o komunizmus a socializmus, ale o ich súrodenca, a to silný sociálny štát. Zasahovanie štátu do podnikania, jeho obmedzovanie a vytváranie rôznych bariér prípadne umelých konštrukcií sa dialo aj v tzv. slobodnej Európe. Írsko bolo tisíc rokov chudobnejšie ako Anglicko. Avšak, po roku 1950 sa Veľká Británia dala na cestu experimentovania so sociálnym štátom. V roku 1950 bol priemerný Brit dvakrát taký bohatý ako Ír. V roku 1999 však už bolo všetko inak. Ír už bol bohatší ako Brit. Na otázku, čo to spôsobilo, odpovedajú ekonómovia po celom svete zhodne: sloboda, a to celkovo ekonomická i občianska.
Ľuďom ako aj podnikom stačí ponechať slobodu v konaní a podnikaní a tá priamo generuje ekonomický rast a bohatstvo jednotlivca a tým aj štátu. Sociálny štát je len viac či menej slabší odvar socializmu a komunizmu, ktoré, hoci sa schovávajú za pseudovedecké teórie, sú len inou tvárou nevoľníctva. Celkové ekonomické výsledky silného sociálneho štátu sú i dnes len o trochu lepšie ako ekonomické výsledky socializmu. Nedajme sa tou maskou zmýliť.
Autor je externý doktorand na Fakulte podnikového manažmentu Ekonomickej univerzity v Bratislave a spolupracovník KI.
Údajová základňa pre porovnanie HDP vychádza zo zdrojov Groningen Growth and Development Centre and the Conference Board, Total Economy Database, January 2007, www.ggdc.net. Prepočty autor.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2008.
