Zsolt Simon nastupoval do funkcie ministra pôdohospodárstva s ambíciou očistiť rezort od netransparentných praktík desaťročnej vlády, v ktorej sa pri moci striedali Peter Baco a Pavol Koncoš. To sa mu do istej miery i podarilo a mohlo by to byť hodnotené pozitívne, nebyť toho, že jeho systémová zmena skĺzla do vládnutia, ktoré možno charakterizovať ako legálne využívanie možností, ktoré poskytuje skostnatená socialistická štruktúra ministerstva. Dôsledkom toho sa Simonovo ministerstvo stalo najmä inštitúciou, ktorú navštevovali lobisti s veľkou pravdepodobnosťou úspechu.
Jedným z programových zámerov vlády z roku 2002 vo vzťahu k reforme verejnej správy bolo realizovať efektívny, štíhly, a nie drahý štát, pričom nástrojom týchto zmien malo byť aj znižovanie administratívy v štátnej správe. Z hľadiska neefektívnej a nadbytočnej účasti vlády v oblastiach, ktoré nepatria medzi prirodzené úlohy vlády, patrilo ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) pri nástupe Zsolta Simona do funkcie k negatívnym „rekordérom“. Ministerstvo bolo nadriadeným orgánom správy obrovského množstva štátneho majetku, vrátane veľkej časti poľnohospodárskej a väčšiny lesnej pôdy v SR, množstva iných nehnuteľností a kapitálových aktív. Zároveň financovalo takmer 30 príspevkových a rozpočtových organizácií, pričom mnohé z nich plnili činnosti, ktoré pôsobili paralelne so súkromným, teda nedotovaným sektorom (napríklad poradenstvo, či rôzne odborné a servisné činnosti). Tento nepriaznivý stav, ktorý bol prejavom neefektívneho a „pretučnelého“ štátu, minister mohol a mal zmeniť. Zsolt Simon sa však namiesto redukcie neefektívnych činností rezortu venoval najmä stráženiu tohto „štátneho revíru“, čo naznačuje i niekoľko nasledujúcich príkladov.
.lesy SR
V roku 2002 vlastnil štát viac ako 40 % výmery lesov na Slovensku, pričom nakladal i s ďalšími 19 % neštátnych pôd. Drvivú väčšinu týchto pôd obhospodaroval centralizovaný štátny podnik Lesy SR, ktorý v tých časoch vykazoval mimoriadne zlé hospodárske výsledky i vysoké podozrenia z netransparentného hospodárenia. I preto sa vláda vo svojom programovom vyhlásení zaviazala vykonať transformáciu štátneho podniku na akciovú spoločnosť. Príprava tohto kroku však bola od počiatku sprevádzaná koaličnými spormi SMK a SDKÚ. Zatiaľ čo SMK preferovala podľa viacerých zdrojov ponechanie centralizovanej formy riadenia firmy, ktorá vyhovovala najmä štátno-zamestnávateľskej lobby, SDKÚ presadzovala trhovo konformnejšiu decentralizáciu riadenia podniku, avšak bez záujmu o pozbavenie štátneho vplyvu vo firme jej konečnou privatizáciou.
Pod vplyvom štátnych lesných manažérov totiž už prvá Dzurindova vláda v roku 1999, v novele zákona o podmienkach prevodu majetku štátu, protekcionisticky presadila, že Lesy SR sú prirodzeným monopolom a predmetom privatizácie tak nemôže byť lesný fond vo vlastníctve štátu. Namiesto snahy o vyňatie lesov spod pôsobnosti zákona a presadenie transparentnej privatizácie lesov však Zsolt Simon minulý rok presadil podobnú legislatívnu zábranu i do znenia nového lesného zákona. V tom istom roku si Lesy SR vymohli čiastočnú monopolizáciu rozhodnutím Protimonopolného úradu SR, ktorý im umožnil centralizovať väčšinu (až 60 %) obchodu s drevom do rúk hlavného vedenia firmy. Dodajme len, že tak, ako minister legislatívne podporil budúcnosť a centralizáciu tejto štátnej firmy, v závere svojho pôsobenia presadil i zastavenie transformácie podniku na akciovú spoločnosť, ktorú jeho ministerstvo pripravovalo celé štyri roky…
.hydromeliorácie
Podobným spôsobom pristupoval Zsolt Simon k správe hydromelioračného majetku štátu. V rokoch 1960-1990 bola na Slovensku vybudovaná rozsiahla sieť hydromelioračných zariadení (HMZ), predovšetkým ako súčasť závlahových a odvodňovacích sústav, s investíciami presahujúcimi niekoľko desiatok miliárd korún. V roku 2002 zotrvával tento rozsiahly majetok vo vlastníctve štátu, čo spôsobovalo neustály rast problémov, najmä dlhodobú a systematickú devastáciu veľkej jeho časti. K podstatnému zlepšeniu situácie mohla prispieť privatizácia HMZ, čo by bolo v súlade s programovým cieľom vlády zavádzania trhových podmienok a slobodnej konkurencie v poľnohospodárstve. MP SR pod vedením Zsolta Simona však o privatizácii HMZ nikdy neuvažovalo, naopak, niekoľkokrát menilo koncepciu ich rozvoja v prospech rôznych, jemu podriadených štátnych firiem. Najprv Simon inicioval vznik samostatného štátneho podniku Hydromeliorácie, ktorý prevzal správu väčšiny HMZ od Slovenského vodohospodárskeho podniku, š.p. (SVP). Následne predkladal na pripomienkovanie niekoľko návrhov na riešenie transformácie HMZ, ktoré uvažovali raz o založení samostatnej štátnej akciovej spoločnosti, inokedy a prenájme HMZ závlahovým družstvám. V poslednom návrhu však presadil transformáciu správy HMZ na Slovenský pozemkový fond, teda tú istú inštitúciu, ktorá HMZ spravovala už pred prechodom kompetencií na SVP…
Nie je jasné, do akej miery súvisel zlý koniec pokusov o transformáciu HMZ s konkurzom na nového riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie v roku 2005. V tejto súvislosti sa totiž objavilo podozrenie z netransparentného rozhodnutia o víťazovi konkurzu, ktorým sa spomedzi uchádzačov stal najmladší, odborne celkom neznámy a manažérsky najmenej skúsený Ervin Bankó, ktorého predchádzajúce pôsobiská svedčili o prepojení na niektoré silné podnikateľské skupiny, podnikajúce na južnom Slovensku. Isté je, že niekoľko dní po zverejnení tejto informácie sa Ervin Bankó vzdal funkcie riaditeľa a Zsolt Simon začal presadzovať kroky smerujúce k zrušeniu štátneho podniku Hydromeliorácie.
V prípade hydromeliorácií je pozoruhodný i ďalší fakt. Všetci väčší užívatelia povrchových a podzemných vôd v SR sú za ich využívanie povinní odvádzať poplatky, ktoré sú príjmom buď Environmentálneho fondu, alebo štátneho podniku Slovenský vodohospodársky podnik. V procese schvaľovania nového vodného zákona v roku 2004, ktorý predkladal Simonov kolega zo SMK László Miklós, však poslanec za SMK Richárd Hamerlik (podpredseda Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo) presadil pre farmárov výnimku, ktorá ich oslobodila od platieb za závlahovú vodu. Netreba pripomínať, že táto „skrytá“ vládna dotácia smerovala predovšetkým do produkčných závlahových oblastí južného Slovenska, v ktorých žije elektorát SMK, ako ani to, že podnet na túto zmenu musel prichádzať práve od Zsolta Simona.
.príspevkovky
Ministerstvo pôdohospodárstva je inštitúcia, ktorá financuje desiatky svojich príspevkových a rozpočtových organizácií, navyše v jej kompetencii pôsobí viacero štátnych podnikov. S príspevkovými organizáciami MP SR je problém: množstvo z nich totiž vykonáva činnosti, ktoré realizuje súkromný sektor (napríklad poradenstvo, rôzne štúdie a koncepcie) alebo iné štátne organizácie (napríklad výskum a vývoj). Napriek tomu, že transfer zo štátneho rozpočtu pre príspevkové organizácie MP SR presahuje ročne sumu 1 mld. Sk (v roku 2003 viac ako 1,2 mld. Sk), ministerstvo prejavuje minimálnu snahu o ich redukciu a žiadnu snahu o ich privatizáciu. Táto oblasť pôsobenia odhalila vari najväčšiu ministrovu afinitu k štátno-zamestnávateľským lobistickým skupinám.
V roku 2004 presadilo MP SR schválenie nového zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy. Jedným z cieľov zákona bolo i zabezpečenie kontroly a prevencie ochrany pôdy na Slovensku. Napriek tomu, že v ochrane iných zložiek životného prostredia (najmä vody a ovzdušia) plní túto funkciu rozpočtová organizácia ministerstva životného prostredia s presne stanovenými kompetenciami (Slovenská inšpekcia životného prostredia), v ochrane pôdy bola táto úloha pridelená Výskumnému ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy (VÚPOP), teda rezortnej výskumnej organizácii, ktorej minister pridelil nie veľmi jasné kompetencie tzv. pôdnej služby. Nie je zvykom, aby zákony poverovali úlohami vo verejnom záujme konkrétne príspevkové organizácie, avšak VÚPOP toto „šťastie“ mal.
Iné rezortné príspevkové organizácie Zsolt Simon transformoval na neziskové, s využitím nového zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy, podľa ktorého môže príspevkovou organizáciou ostať len organizácia, ktorej menej ako 50 % výrobných nákladov je pokrytých tržbami. Z hľadiska dotačnej podpory a vplyvu MP SR však táto transformácia nepriniesla v rezorte žiadne zásadné zmeny. Týmto spôsobom tak ostali pod vplyvom MP SR viaceré poradenské, „koncepčné“, vzdelávacie a vedecké inštitúcie ako Agroinštitút (jeho súčasťou je i veľký hotel v lukratívnej blízkosti nitrianskeho výstaviska, teda s výbornými predpokladmi na fungovanie v súkromnom sektore), Ústav vedecko-technických informácií pre pôdohospodárstvo, či Výskumný ústav potravinársky, teda ďalšie z obsahovo problematických rezortných pracovísk, ktoré získali ochranu zo zákona.
Ďalšie výskumné rezortné pracoviská ponechal Zsolt Simon buď bez zmeny, alebo ich zlúčil do nových príspevkových organizácií (tzv. centier pre lesnícky a poľnohospodársky výskum), alebo „ukryl“ v iných rezortných organizáciách (napríklad v štátnom podniku Hydromeliorácie).
.márnosť nad márnosť
Viacerí ministri prichádzajú s ambíciou zmien, ale už čoskoro zistia, že naplneniu ich záujmov vyhovujú najmä klientelistické prepojenia. Ak porovnávame súčasný stav ministerstva pôdohospodárstva s obdobím pod vedením predchodcov Zsolta Simona, potom zmeny k lepšiemu spočívajú najmä v zavedení niektorých protikorupčných opatrení (vrátane spôsobu informovania verejnosti) a v zrovnoprávnení podmienok podnikania na pôde pre všetky formy hospodárenia. Väčšina týchto opatrení však bola buď podmienkou vstupu Slovenska do EÚ, alebo vynútená nariadeniami vlády. Samostatnou kapitolou činnosti Zsolta Simona boli jeho postoje k znižovaniu regulácií v sektore, ktoré nie sú predmetom tohto textu. Z hľadiska proklamovanej snahy vlády realizovať efektívny, štíhly a nie drahý štát však Zsolt Simon zostal v klasickej polohe ministrov, ktorých vládnutie spočíva v hýbaní figúrkami na pódiu štátnej moci. Ministerstvo pôdohospodárstva zanecháva takmer bez zmeny, vo formáte skostnateného postkomunistického molocha, v ktorom si klientela podáva kľučku.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 21/2006 dňa 22. mája 2006.
