Od nemeckej kancelárky Angely Merkelovej sa čakalo viac – pred voľbami, ktoré ju vyniesli do kresla. Ich tesný výsledok ju však odsúdil na vládnutie so socialistami, a tak sa nádeje presunuli aspoň do zahraničnej politiky. Ukazuje sa, že aj tie boli márne.
Merkelovej predchodca v kancelárskom kresle, Gerhard Schröder, nastavil profil nemeckej zahraničnej politiky tak, že sa zlepšenie dalo čakať takmer od kohokoľvek. Schröder zásadným spôsobom zhoršil vzťahy Nemecka so Spojenými štátmi americkými a spolu s francúzskym prezidentom Jacquesom Chiracom vytvorili tandem schopný rečami i skutkami pobúriť kohokoľvek vrátane nových členských štátov Európskej únie. Vďaka inštinktom ľavicového pacifistu a účastníka mierových pochodov, ktoré získal ešte ako líder mladých socialistov, pomohol takmer paralyzovať rozhodovanie v NATO. A vytvoril si natoľko intímny vzťah s ruským prezidentom Vladimírom Putinom, že mu to hneď po odchode z politiky vynieslo rozprávkovo platený džob v ruskej štátnej plynárenskej spoločnosti Gazprom.
Nemecku priniesla táto zvláštna ľúbostná aféra zhoršenie vzťahov s Poľskom až na úroveň otvoreného nepriateľstva a paranoje. Poliaci, samozrejme, hystericky preháňajú, keď v tomto kontexte hovoria o novom pakte Molotov – Ribbentrop. Ale na ich politické inštinkty, pokiaľ ide o Rusko, sa dá spoľahnúť. A podozrievavosť Poľska voči čomukoľvek, čo robí Nemecko poza jeho chrbát a ponad jeho hlavu, menovite s Ruskom, je historicky oprávnená. Vo výpočte Schröderových zahraničnopolitických úspechov by sa dalo pokračovať, ale ako stručný opis toho, čo po ňom zdedila Angela Merkelová, to stačí. Napriek železnej socialistickej guli na nohe jej vlády si spočiatku nepočínala zle a svojím prístupom k diplomacii okamžite napravila v zahraničí aspoň časť dojmu, ktorý Schröder zanechal. No pätnásť mesiacov od jej nástupu do funkcie je všetko inak – až natoľko, že The Wall Street Journal ocenil jej kroky v diplomacii titulkom Angela Schröder. Sotva to myslel ako kompliment.
.útek od problémov
Aj predsedníctvo Nemecka Angely Merkelovej v EÚ prinieslo ambiciózne témy. Až také ambiciózne, že dunia prázdnotou. Európa má množstvo ťažkých problémov, ktoré by predsedajúci štát Únie s váhou Nemecka mohol pomôcť riešiť – napríklad nevyhnutné a večne odsúvané ekonomické reformy, škandalózna spoločná poľnohospodárska politika s nemravným systémom dotácií, problém nezvládnutej imigrácie, ktorá rozkladá sociálne tkanivo európskych spoločností, hrozba terorizmu, rozširovanie EÚ na Balkán a problém s prijatím Turecka, ale aj nebezpečná závislosť od vrtkavých energetických zdrojov z Ruska. Lenže Angela Merkelová rozhodla, že namiesto toho oživí dvoma referendami pochovanú európsku ústavu. Povedala, že jej neprijatie by bolo „historickou chybou“. Z akéhosi dôvodu podobné výroky netreba opierať o argumenty a téma patrí k tým, pri ktorých sa nedá spáliť. Ak sa kliatba prelomí a ústava sa nakoniec prijme, určite to nebude vďaka Merkelovej, ale ona si to zaknihuje ako úspech. Ak zostane ten sporný text aj naďalej pochovaný, čo je viac než pravdepodobné, nestane sa síce nič, ale ona si môže zaznačiť, že pred tým varovala, čím sa osvedčila ako proeurópska politička hľadiaca ďaleko do budúcnosti.
Ešte ambicióznejšou témou je globálne otepľovanie. Veď čo môže byť vznešenejšie ako záchrana planéty? Všetky štáty EÚ ratifikovali Kjótsky protokol, ale iba dva štáty z pôvodnej pätnástky Únie sa blížia k jeho plneniu. To však nikomu nebráni mať ambície. Pod Merkelovej predsedníctvom sa EÚ na nedávnom summite rozhodla, že zníži emisie CO2 do roku 2020 o 20 percent a zároveň zvýši podiel obnoviteľných zdrojov na celkovom objeme vyrobenej energie o 20 percent – do toho istého termínu. Zatiaľ nič nenaznačuje, že by to bol realistickejší cieľ ako dnes už taktne zamlčiavaný lisabonský záväzok dobehnúť a predbehnúť do roku 2010 ekonomickú úroveň USA. Ale podľa Angely Merkelovej „by mohla Európa slúžiť ako príklad pre iných, ako implementovať atraktívnejšie a lepšie ciele ochrany klímy“. A dodala, že inými myslí napríklad Spojené štáty. Emisie CO2 za roky 2000 až 2004 v porovnaní s predchádzajúcimi piatimi rokmi pritom rastú pomalšie v USA než v Európe. Aj keby celá EÚ vzorne plnila kjótske limity a emisie CO2 mali naozaj vplyv na globálnu klímu, Európa ani Merkelová nedosiahnu vôbec nič, lebo najrýchlejšie rastú emisie CO2 v obrovských štátoch, ktoré nijaké podobné záväzky neprijali a prijať neplánujú – v Indii a v Číne. Kto by riešil nezvládnutú imigráciu či poľnohospodárske dotácie, keď môže zachraňovať planétu? Dá sa očakávať, že berlínska deklarácia, ktorú Merkelovej ľudia utajene pripravujú na tento víkend pri príležitosti päťdesiatych narodenín európskej integrácie, bude rovnako ambiciózna. A rovnako prázdna.
.radary, Rusi a rakety
Všetci vedia, že ak sa Spojené štáty, Poľsko a Česko dohodnú a Američania postavia v Česku radar a v Poľsku batériu protiraketových rakiet, neobmedzí to hrozivú silu ruského raketového potenciálu. V prípade nukleárneho konfliktu môže Rusko zároveň odpáliť stovky interkontinentálnych rakiet s viacnásobnými hlavicami, z ktorých by plánovaná ochrana zachytila sotva niekoľko. Navyše všetci vedia, že hlavnou starosťou Američanov i tých západných Európanov, ktorí sa o stavbu protiraketového systému usilujú, nie sú ruské balistické rakety, ale možnosť, že takú strelu odpáli na Ameriku či Európu nejaký pomätenec, povedzme z Iránu. Určite to vie aj Vladimír Putin – a dokonca aj veliteľ ruských strategických síl generál Solovcov, ktorý sa v duchu studenej vojny vyhrážal Čechom i Poliakom, že na tie plánované zariadenia na ich území zameria ruské rakety.
Putin tiež vie, že raketami disponujúci a nukleárne vyzbrojený Irán v blízkosti ruských južných hraníc znamená pre stabilitu regiónu aj ruskú bezpečnosť neporovnateľne horšiu hrozbu, než čokoľvek, čo by NATO postavilo v Európe vrátane toho skromného protiraketového systému.
Vie to, ale starým sovietskym podmieneným reflexom sa neubráni. V Bezpečnostnej rade OSN urobilo Rusko všetko pre to, aby bola rezolúcia o iránskom nukleárnom programe bezzubá. V Európe zase Putin neváhal obnoviť voči Amerike, Čechom a Poliakom slovník z brežnevovských čias. To, že sa ostrými námietkami proti radaru i raketám pridá k svojmu štedrému ruskému mecenášovi Gerhard Schröder, sa dalo očakávať. On kričal zajedno s Rusmi aj vtedy, keď Američania odstúpili od zmluvy ABM (zmluva o protiraketovej obrane), tri desaťročia starej a prežitej. Neprekvapilo ani to, že sa pridal Frank-Walter Steinmeier, nemecký minister zahraničných vecí. Na svoj post sa totiž kvalifikoval predchádzajúcim pôsobením vo funkcii šéfa Schröderovho úradu.
Steinmeier vytkol Američanom, že údajne nedostatočne informovali Rusov o svojich plánoch. Ale pridala sa, pre niektorých prekvapujúco, aj Angela Merkel. Namiesto toho, aby odporučila svojmu ministrovi zahraničných vecí nabudúce mlčať, pred cestou do Poľska vyhlásila: „My, a poviem to i v Poľsku, dávame prednosť riešeniu v rámci NATO a tiež otvorenej diskusii s Rusmi o tejto téme.“ To znamená, že Merkelovej názor na protiraketovú obranu v Čechách a Poľsku sa zhoduje s Putinovým – pretože o súdržnosť NATO až doteraz veľmi nedbala. V rámci kontingentu pod velením NATO má totiž Nemecko v Afganistane 2 700 vojakov, ale vedenie NATO márne Nemecko žiada o ich presunutie na juh krajiny, kde by boli potrebnejší a kde teraz celá váha boja s Talibanom leží na Američanoch, Britoch, Dánoch a Kanaďanoch. Pokračovanie v schröderovskej tradícii vidno aj v tom, že ani Merkelovej vláda nie je ochotná podporiť sankcie OSN voči Iránu. Nemecko je, koniec koncov, Iránu najväčším obchodným partnerom…
Po Schröderovi sa zlepšenie dalo čakať takmer od kohokoľvek. Ale Angela Merkel nie je ktokoľvek. Je to talentovaná žena, ktorá si do kresla priniesla navyše skúsenosť zo života za železnou oponou. Aj keď sa možno musí trochu prispôsobovať náladám verejnosti a protiamerickým inštinktom svojho koaličného partnera, to, že sa už v zahraničnej politike veľmi nelíši od svojho predchodcu, zostáva nepochopiteľné. A smutné.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 13/2007 dňa 26. marca 2007.
