V tieni tancov okolo brexitu schválila Európska centrálna banka ďalšie menové „stimuly“. Odchádzajúci guvernér Mario Draghi totiž presadil rozlúčkové zníženie jej úrokovej sadzby z vkladov a obnovenie kvantitatívneho uvoľňovania. Ako sa nás to týka?
ECB posunula hranice extrémne expanzívnej politiky, keď v septembri rozhodla o znížení jej depozitnej sadzby z mínus 0,4 % na mínus 0,5 % a časovo neobmedzenom nakupovaní dlhopisov od 1. novembra v objeme 20 mld. eur mesačne. Kvantitatívne uvoľňovanie však prešlo napriek odporu viacerých členov banky, napríklad z Nemecka, Holandska, Rakúska, Estónska a dokonca i Francúzska. Nemecká zástupkyňa, Sabine Lautenschläger, navyše na protest odstúpila z funkcie členky Výkonnej rady ECB. Proti kvantitatívnemu uvoľňovaniu sa v otvorenom liste Mariovi Draghimu postavili aj siedmi bývalí centrálni bankári.
Menové stimuly prichádzajú 9 mesiacov po skončení trojročného kvantitatívneho uvoľňovania v objeme 2,6 biliónov eur (22,5 % HDP eurozóny) a iných masívnych intervenciách ECB v minulosti. Draghi pritom výrazne prispel k prehĺbeniu morálneho hazardu: od úvodného vyhlásenia o ochote ECB urobiť čokoľvek na záchranu eura, až po dnešné časovo neobmedzené nakupovanie dlhopisov od bánk novovytvorenými eurami. Aktuálne rozhodnutie ECB je tak jej zúfalou snahou nakopnúť ekonomiku. Spôsobí ďalšie deformovanie ekonomických signálov, ekonomicky perverzné motivácie finančnej nezodpovednosti vlád a bánk a iné dlhodobé negatíva. Takáto omamná monetárna ilúzia vyvoláva ako doping športovcovi, či droga závislému dočasné povzbudenie a následné dlhodobé zhoršenie stavu.
ECB tak opakuje obdobu intervencií, ktoré neriešia, ale prehlbujú problémy eurozóny. Príčinou jej problémov nízkej produktivity a veľkého dlhu nie je nedostatok likvidity, ale prebytok intervencií (spolu s veľkými vládnymi výdavkami a daňovými zaťaženiami). Jej nákupy dlhopisov a zníženie úrokov vysielajú falošné signály, ktoré deformujú ekonomické rozhodnutia a podkopávajú produktivitu. Viedli aj k rastu cien akcií, nehnuteľností, dlhopisov a iných aktív a k bublinám na týchto trhoch. To vyvoláva prerozdelenie bohatstva v prospech majiteľov aktív a netrhové zvýšenie príjmových rozdielov. Dôsledkami sú tiež prerozdelenie bohatstva od sporiteľov k dlžníkom, od produktívnych v ekonomike k neefektívnym vládam, zombie firmám, či bankám spoliehajúcich sa na doping ECB a vládne dlhy, znehodnocovanie dôchodkových a iných úspor a dlhové pasce.
Osobitným dôsledkom je motivácia vlád zadlžovať sa, nárast verejných dlhov a neochota vlád šetriť a realizovať štrukturálne výdavkové reformy. Nakupovaním štátnych dlhopisov a znižovaním úrokov ECB pomáha vládam členských krajín, pričom paralyzovala tlak finančných trhov na ich fiškálnu disciplínu. Politika menových stimulov tiež usvedčuje ECB, že de facto nie je politicky nezávislá, ale je inštitúciou podporujúcou vládnucich politikov.
Prijímané menové stimuly považujem za škodlivé. Zvyšujú neefektívnosť a plytvanie a idú proti dnešnej a budúcej prosperite a slobode ľudí. Nová guvernérka ECB od 1. novembra Christine Lagarde zatiaľ avizuje pokračovanie politiky „stimulov“ a vyjadrila sa, že prioritou centrálnych bánk by malo byť zmiernenie klimatických zmien. Brzdiť ju však môžu spomenutí oponenti dnešnej politiky v ECB. Prvým krokom k odpolitizovaniu ECB a eura by bolo ukončiť kvantitatívne uvoľňovanie, druhým zakázať ECB nakupovať štátne dlhopisy a zasahovať do úrokových sadzieb a konečným umožniť slobodné a konkurenčné podmienky v oblasti peňazí.
Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 3. novembra 2019.
