Rozhodnutie vlády presunúť 300 miliónov korún, určených na zvyšovanie platov vo verejnej službe, do rozpočtovej kapitoly ministerstva hospodárstva na podporu investičných stimulov by zdanlivo mohlo vyvolávať dojem pravicovosti. Veď miesto toho, aby sa 300 miliónov „prejedlo“ na platy, poslúžia rozvoju hospodárstva. Argumentácia, že školské odbory sa v rozpore so svojím záväzkom zapojili do Saktorovho „celoslovenského“ štrajku, zasa môže dobre znieť tým, čo nemajú pochopenie pre stupňujúcu sa odborársku demagógiu. Veci sa však majú inak: jednoznačne ide o šliapnutie vedľa.
Platy učiteľov sa budúci rok nezvýšia o dohodnutých 7, ale len o 5 percent. Logika „trestania“ učiteľov za účasť v štrajku nižším rastom miezd je sama o sebe pomýlená. Nehovoriac o tom, že „potrestaní“ nebudú len účastníci štrajku, ale všetci učitelia.
Je fakt, že školstvo je finančne podvyživené a platy učiteľov sú žalostne nízke. Pravdou je však aj to, že nakladanie s verejnými prostriedkami nie je ani v rezorte školstva dostatočne efektívne a že školstvo zatiaľ neprešlo nijakou zásadnejšou reformou. Keby ušetrenie 300 miliónov bolo súčasťou hlbšej reformy školstva, ktorej výsledkom by bolo efektívnejšie nakladanie s verejnými zdrojmi, dalo by sa to snáď nejako stráviť. Žiadna podobná súvislosť tu však neexistuje.
Ak by sme aj odhliadli od pomýlenej logiky „trestania“, chýbajúcich reforiem, či dokonca od možnej vnútrokoaličnej vďačnosti SDKÚ za lojalitu ANO pri odvolávaní šéfa NBÚ, ani tak sa presun 300 miliónov z platov učiteľov na investičné stimuly nedá považovať za správne rozhodnutie.
Tento krok je totiž nesprávny predovšetkým zo systémového hľadiska – teda toho, čo by štát mal a nemal robiť. Ak sa má štát okrem najzákladnejších funkcií (zabezpečovania vnútornej a vonkajšej bezpečnosti a vymáhateľnosti zákona) venovať ešte niečomu, tak je to práve garantovanie minimálneho sociálneho štandardu, nevyhnutného na prežitie (nie však formou súčasného nafúknutého sociálneho systému) a zabezpečenie podmienok pre poskytovanie vzdelania na úrovni základných a stredných škôl. Priame zasahovanie štátu do hospodárstva – inak ako definovaním základných pravidiel – je naopak niečo, čoho by sa mal štát vyvarovať. A nie je rozhodujúce, či ide o štátne vlastníctvo, premrštené štátne regulácie, dotácie alebo investičné stimuly. Aj investičné stimuly sú totiž len jednou z foriem zasahovania štátu do ekonomiky a zvýhodňovania jedných podnikateľských subjektov na úkor iných.
Aj z tohto hľadiska je presun 300 miliónov zo sféry, v ktorej je istá miera angažovanosti štátu opodstatnená, do sféry, v ktorej štátne zásahy jednoznačne nemajú čo hľadať, veľmi nešťastným gestom.
Ondrej Dostál, riaditeľ KI
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 42/2003 dňa 15.10.2003
