V roku 2007 začalo v EÚ nové programovacie (rozpočtové) obdobie, ktoré bude trvať do roku 2013. Slovensku bol v rámci neho vyčlenený i balík eurofondov vo výške viac než 11 miliárd eur (v bežných cenách roku 2004). Táto suma deklaruje ako čistý zisk pre našu krajinu. Nie je to však pravda. V pozadí stoja tiež skryté náklady.
Sú rôzneho pôvodu a druhu, vznikajú odlišným subjektom, ale rozhodne a preukázateľne existujú. Patria sem aj náklady na rozsiahly administratívny aparát, ktorý tieto peniaze (dotácie) rozdeľuje. Sú to známi euroúradníci, ktorých náplňou práce je v rámci dohodnutých rámcov tento obrovský balík peňazí prerozdeliť. Náklady nimi vyprodukované nie sú rozhodne nízke, ročne ide o desiatky miliónov eur, ktoré znáša i slovenský daňovník. Mnohí z nich, napriek papierovej odbornosti, sú v skutočnosti nekvalifikovaní a zúfalo sa bránia prevziať zodpovednosť, čo je evidentné v prípadoch, keď ich žiadatelia o finančný príspevok z eurofondov kontaktujú v snahe zodpovedať nejasnosti. Často nikto nič s určitosťou nevie a hlavne rozhodne za nič neručí. Ak je tu však deklarovaná vôľa miliardy z rozpočtu EÚ nám prisúdené spravodlivo a podľa stanovených pravidiel rozdeliť, byrokratický aparát je, žiaľ, nevyhnutný.
Byrokratická nadpráca
Najvyššiu časť nákladov však tento administratívny kolos vytvára sám a prenáša ďalej na „príjemcov pomoci“. Tými sú neziskové organizácie, firmy a najmä samospráva a iné subjekty verejného sektora. Hovoríme tu o nákladoch na vypracovanie projektu, zhromaždenie povinných príloh, komunikačné a cestovné náklady a ďalších. Tieto náklady výrazne dotvárajú a navyšujú i nad rámce stanovené EÚ naši úradníci. Oni stanovujú presnú štruktúru projektu, jeho rozsah, obsah i počet príloh. V prípade, že v žiadosti niečo chýba, a žiadateľ po vyzvaní nestihne v priebehu niekoľkých dní doplniť požadovanú povinnú prílohu, je projekt okamžite vylúčený. Takýmto spôsobom skončili v posledných rokoch už tisíce projektov a vytvorili verejnosti neznáme nemalé dlhy, ktoré neúspešní žiadatelia postupne splácajú, na úkor vlastného rozvoja.
To, ako slovenskí tvorcovia metodiky projektov rozhodnú o formálnych podmienkach a náležitostiach predkladania žiadostí, výrazne ovplyvňuje cenu vypracovania projektu. Je takmer jedno, či projekt píše žiadateľ po večeroch sám alebo si zaplatí profesionálnu agentúru. Náklady, a to veľmi podobné, vznikajú pri jednom aj druhom variante. V prípade, že projekt vyžaduje odbornú finančnú analýzu, rastú náklady o odmenu pre špecializovaného finančného odborníka. Každá príloha stojí peniaze i čas potrebný na jej získanie. Väčšinu z nich neraz nemožno zaobstarať v mieste žiadateľa, a preto treba cestovať a telefonovať, čo opätovne zvyšuje náklady. Náklady priamo úmerne rastú i počtom kópií, ktoré treba odovzdať.
Honba za prílohami
Existujú obrovské možnosti úspor. Formálna štruktúra projektu takmer vždy presahuje dvadsať strán, často obsahuje i veľmi rozsiahlu finančnú analýzu a celý projekt vyžaduje prílohy, ktoré vydávajú niekedy až neuveriteľné dve desiatky úradov a iných subjektov. Projekt sa odovzdáva v niektorých prípadoch aj v štyroch a viacerých kópiách, čo predstavuje spolu so všetkými prílohami stovky strán. Jedna kópia projektovej dokumentácie spolu so všetkými prílohami a vyjadreniami v prípade nejedného projektu váži až niekoľko kilogramov a je hrubá ako celoslovenský telefónny zoznam. Potom vznikajú až absurdné situácie na ministerstvách, keď sú projekty v obrovských krabiciach, ktoré úradníčky nedokážu niekedy ani presunúť, pretože vážia takmer toľko, čo malý školák. Netreba zdôrazňovať, že na Slovensku je minimum takých žiadateľov, ktorí sú schopní pri danej odbornej, metodickej, finančnej, organizačnej či jazykovej náročnosti projekt vypracovať úplne sami v požadovanej kvalite. Zvyčajne na jednom projekte pracuje skupina vzdelaných odborníkov mnoho dní. Tie požadované stovky strán žiadosti, príloh, dokumentácie a materiálov nevznikajú ihneď. A ani zadarmo.
Počet povinných príloh je jedným z rozhodujúcich nákladových činiteľov. Súčasťou projektu obvykle býva viac než 15 príloh, spomeňme napr. potvrdenie od daňového úradu, všetkých poisťovní, overené účtovné závierky za posledné 3 roky, výpis z registra trestov štatutára, o pridelení identifikačného čísla, niekedy aj desať čestných prehlásení, bankové záruky a potvrdenia o založení účtu, cenové ponuky od minimálne 3 dodávateľov, odborné stavebné či tepelné audity, vyjadrenia miestne príslušného úradu životného prostredia, podrobná environmentálna štúdia, potvrdenia o havarijných stavoch, štúdia uskutočniteľnosti, súlad s programom hospodárskeho a sociálneho rozvoja, listy vlastníctva, doklady o verejnom obstarávaní, znalecké posudky, stavebné povolenie, v prípade samosprávy i potvrdenia o zvolení za starostu či o založení mikroregiónu, a mnohé ďalšie podľa zamerania projektu. Zhromaždenie všetkých požadovaných príloh trvá desať až pätnásť pracovných dní plus niekoľko dní telefonovania a písomnej prípravy žiadostí pre dvoch ľudí na plný pracovný úväzok, pričom zodpovedný štatutár neraz precestuje bežne aj niekoľko sto kilometrov.
Obetované náklady
Ak by sme sa to pokúsili vyčísliť finančne, obetované náklady na prípravu projektu predstavujú 5 až 10 percent zo sumy žiadaných prostriedkov, v závislosti od výzvy vyhlásenej riadiacim orgánom (ministerstvom). A to bez ohľadu na to, či uspejete alebo nie. Typ projektu však výrazne ovplyvňuje túto sumu. Prerozdelením celkového balíka eurofondov vo výške vyše 11 miliárd eur môžeme odhadnúť spomínané skryté náklady súvisiace s byrokraciou prerozdeľovacieho procesu na viac než miliardu eur. Ide o konzervatívny odhad, keďže v ňom vôbec nezaratúvame korupčné náklady, ktoré sú v eurofondoch prítomné. Časť z tohto objemu musíme obetovať, pretože komisie, ktoré hodnotia projekty, musia mať projekty v písomnej podobe, musia mať nevyhnutné doklady preukazujúce žiadateľovu dôveryhodnosť i základný finančný prehľad o zmysluplnosti projektu. To všetko v mene racionálneho a spravodlivého výberu. Problémom je však zaužívaný prístup slovenských úradníkov: čím väčší rozsah žiadosti, viac príloh, čím viac čísel a slovného balastu zaobaleného do eurospeaku, tým lepšie. Jednotlivé ministerstvá ako riadiace orgány si pravdepodobne neuvedomujú, že tento prístup stojí peniaze, ktoré by bolo inak možné ušetriť a investovať rozumnejšie. Okrem základných príloh sa v niektorých prípadoch vyžadujú snáď takmer všetky, ktoré sa vôbec na úradoch dajú získať. Byrokracia pre byrokraciu za naše peniaze, ktoré by sa, nielen v období finančnej a hospodárskej krízy, oplatilo radšej ušetriť.
Vyhlásenie vlády o tom, že prostredníctvom zrýchlenia čerpania prostriedkov z eurofondov chce bojovať proti kríze, je naivné a ukazuje tiež na neznalosť členov vlády ohľadne fungovania celého mechanizmu, ktorý vytvárajú im podriadení úradníci. Racionálne by bolo rozsah formulárov žiadostí o finančné príspevky z eurofondov redukovať na čo najmenšiu možnú mieru, vrátane počtu povinných príloh. Takúto snahu vlády však nevidieť. A racionálne by tiež bolo obmedziť korupciu pri rozhodovaní o prerozdelení eurofondov a klientelizmus vo verejnom obstarávaní. No transparentnosť je už dnes ako šláger z obohranej poškrabanej platne. Z úst politikov znie to slovo tak často, že sa stáva len zhlukom slabík bez významu.
Autor je externý doktorand na Fakulte podnikového manažmentu Ekonomickej univerzity v Bratislave a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2009.
