Slovenské parlamentné voľby neboli zaujímavé ani tak tým, ako dopadli, ale skôr tým, čo po nich nasledovalo. Karty boli totiž rozdané dlho dopredu, otázne bolo akurát to, ako s nimi povolební hráči naložia.
Volebné výsledky nepriniesli žiadne zásadné prekvapenie. S 29 percentami zvíťazila strana Smer – sociálna demokracia Roberta Fica, ktorú výskumy verejnej mienky už niekoľko rokov favorizovali. Za neúspešnú z hľadiska získaného počtu hlasov nemožno považovať ani porazenú Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu (SDKÚ) doterajšieho premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorej 18 percent vo voľbách je takmer dvojnásobok oproti niektorým výskumom verejnej mienky spred pár mesiacov. Pravda, to, že SDKÚ získa viac, ako jej prisudzovali výskumy, sa na základe doterajších skúseností dalo čakať. A na celkovom rozložení síl to nič podstatného nezmenilo.
Vytvorenie pravostredovej vlády po voľbách v roku 2002 bolo umožnené prepadom značnej časti hlasov voličov nacionalistických a ľavicových strán. K tomuto fenoménu už v roku 2006 neprišlo. Nacionalistická Slovenská národná strana (SNS) išla do volieb 2002 rozdelená na SNS a Pravú SNS a do parlamentu sa nedostala ani jedna z nich. Do volieb 2006 išla už iba jedna SNS a prebojovala sa až na tretie miesto. Za zmienku stojí, že krátko pred voľbami odvysielala jedna z televízii reportáž, v ktorej ukázala opitého a vulgárne sa vyjadrujúceho predsedu národniarov Jána Slotu, a preferenciám SNS to nielenže neuškodilo, ale, zdá sa, akoby sa v dôsledku tohto škandálu dokonca ešte zvýšili. SNS ťažila aj z úpadku Mečiarovho Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), ktoré dosiahlo historicky najhorší výsledok a oproti predchádzajúcim voľbám sa prepadlo na polovicu.
Ľavicový priestor úplne ovládol Smer – jeho sociálnodemokratickú časť pohltil, komunistickú stranu vytlačil mimo parlamentu. (Komunisti si však rozhodne zúfať nemusia: v novej Ficovej vláde tvoria bývalí členovia alebo kandidáti prednovembrovej KSS dve tretiny.) Pravostredové strany bývalej vládnej koalície v podstate zopakovali výsledok z predchádzajúcich volieb. Pre Stranu maďarskej koalície (SMK), ktorej voličstvo je definované etnicky, to bol očakávaný výsledok. Pre Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), ktoré ešte nedávno ašpirovalo na pozíciu lídra pravice, však bolo 10-percentné zaostávanie za SDKÚ trpkou pilulkou.
Dosiaľ sa na Slovensku z volebného výsledku dalo pomerne jednoducho odčítať zloženie vládnej koalície. V roku 1990 VPN so svojimi demokratickými spojencami porazila komunistov, v rokoch 1992 a 1994 triumfovalo HZDS a jeho spojenci, v roku 1998 bolo jasným víťazom volieb zoskupenie protimečiarovských subjektov, bezprostredne po voľbách 2002 sa z tesnej parlamentnej väčšiny štyroch pravostredových strán dal odčítať vznik ich koalície. Kto však naozaj zvíťazil vo voľbách 2006? Ani po niekoľkých dňoch povolebných rokovaní nebolo nič jasné, otvorené boli všetky možnosti a doslova každá zo šiestich parlamentných strán mohla nakoniec skončiť vo vláde, ale aj v opozícii.
Víťazný Smer miesto toho, aby jasne pomenoval svojich vyhliadnutých partnerov, začal rokovania so všetkými piatimi stranami a avizoval štyri možné vládne zostavy: opozičnú (SNS, HZDS), opozično-koaličnú (KDH, SNS), koaličnú (KDH, SMK) a pripustil dokonca aj vytvorenie vlády so svojim úhlavným protivníkom (SDKÚ). A žiadna z oslovených strán možnosť účasti vo vláde vedenej Smerom vyslovene neodmietla. V hre však bola aj alternatíva bez Smeru. Usilovala o ňu druhá SDKÚ, ktorá prišla s návrhom na spojenectvo dovtedajších vládnych strán (SDKÚ, SMK, KDH) s Mečiarovým HZDS.
Povolebné rokovania skončili pre pravostredové strany úplným debaklom. A vôbec nie preto, že sa zavŕšili vytvorením koalície Smer – SNS – HZDS. Problémom je, že slovenská pravica v povolebných dňoch poprela základné hodnoty, na ktorých je deklaratívne postavená. Ochotou zostaviť vládu s HZDS ukázala, že nemá historickú pamäť a legitimizovala nedemokratické praktiky Mečiarovho hnutia, ktoré až donedávna ostro odmietala. Pripustením koalície s populistickým Smerom zasa dala najavo, že podiel na moci je pre ňu dôležitejší ako reformné smerovanie krajiny z posledných rokov.
Najväčšej pozornosti sa v tejto súvislosti dostalo KDH. Kresťanskí demokrati síce ako jediní vylúčili spoluprácu s HZDS na čele s Mečiarom, vo vzťahu k Smeru sa však vedenie KDH rozčeslo na dve približne rovnaké polovice. Po niekoľkých dňoch vysielania protichodných signálov nakoniec Predsedníctvo KDH najtesnejšou väčšinou (6 proti 5) rozhodlo v prospech rokovaní o koalícii so Smerom, ten však už o pár hodín oznámil, že vytvorí vládu so SNS a HZDS. SDKÚ spoluprácu so Smerom nevylúčila, aktívne a otvorene však presadzovala najmä spojenie pravice s HZDS, čím prelomila zásadu, že demokrati nemôžu vstupovať do spolupráce s hnutím, ktoré počas svojej vlády priviedlo Slovensko do medzinárodnej izolácie a nesie zodpovednosť za nedemokratické tendencie a protiústavné praktiky. To všetko SDKÚ svojou ochotou spolupracovať s HZDS zmazala a „očistila“ tým mečiarovcov do tej miery, že nový premiér Fico už nemusel účasť HZDS vo svojej vláde nikomu vysvetľovať. Najďalej v núkaní sa do akejkoľvek vládnej zostavy zašla SMK, ktorá má pritom v slovenských intelektuálnych kruhoch povesť najslušnejšej z parlamentných strán. SMK mala záujem aj o koalíciu s pravicou a HZDS, aj o koalíciu s ľavicovým Smerom. Tú spočiatku podmieňovala tým, že súčasťou vládnej zostavy musí byť aj jej tradičný spojenec – KDH. Keď však KDH dlho váhalo, SMK pripustila, žeby vládu so Smerom mohla zostaviť, aj keby tretím do partie nebolo KDH, ale HZDS.
Vytvorenie koalície Smer – SNS – HZDS veci vyjasnilo. Mnohí si myslia, že táto koalícia bola jasná od začiatku a povolebné rokovania boli iba divadlom pre verejnosť. Bez ohľadu na to, či to tak naozaj bolo, toto spojenectvo je prirodzené – tri strany novej vládnej koalície k sebe naozaj patria – hodnotovo, programovo aj mentálne. Slovenskej spoločnosti zrejme skúsenosť s mečiarizmom z rokov 1992 – 1998 nestačila a potrebuje si ju ešte zopakovať vo ficovskej „soft verzii“. Dejiny sa však zvyknú opakovať len ako fraška, a tak je šanca, že prichádzajúce repete zmesi ľavicového populizmu, vulgárneho nacionalizmu a postkomunizmu nebude mať až také katastrofálne dôsledky ako originálny mečiarizmus. Výrečným, hoci trpko úsmevným signálom môže byť skutočnosť, že keď európski socialisti postavili Smer na pranier za účasť slovenských nacionalistov vo vláde, Fico našiel obhajcu v šéfovi českých sociálnych demokratov Paroubkovi. Český premiér v úlohe obhajcu SNS je rola hodiaca sa naozaj len do frašky.
A čo voľby signalizujú pre budúcnosť politickej scény? Mečiarovo HZDS je po 8 rokoch opozičného pôstu všeobecne akceptované a jeho hriechy sú zabudnuté. Veľmi mu to však nepomôže, lebo dosahuje od volieb k voľbám o triedu horší volebný výsledok a predpokladá sa, že po tých ďalších by už mohlo skončiť mimo parlamentu. V hlbokej kríze sa zmieta KDH, považované donedávna za jednu z najstabilnejších strán. Časť vedenia, ktorá odmietla spoluprácu so Smerom, odstúpila zo svojich funkcií a v hnutí sa črtá rozkol a (prinajmenšom z krátkodobého hľadiska) dve zlé riešenia: rozdelenie na dva subjekty, z ktorých sa v ďalších voľbách ani jeden nemusí dostať do parlamentu, alebo víťazstvo „pragmatickej“ línie a premena KDH na nevýrazný, lavírujúci stredový subjekt, pripravený spojiť sa s pravicou i ľavicou. V každom prípade – vysnívaná méta lídra pravice sa pre KDH čoraz viac stráca v hmle. Najspokojnejšie môžu v tejto chvíli spávať v Smere a SDKÚ – ak odmyslíme etnickú SMK a extrémistickú SNS, slovenská politická scéna má silný nábeh k systému dvoch dominantných politických strán. Označovať to za štandardizáciu politickej scény by však vzhľadom k charakteru dvoch najsilnejších hráčov bolo dosť neprimerané.
Článok bol publikovaný v Revue Politika 6-7/2006 – mesačníku pre politiku a kultúru, ktorý vydáva Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK) v Brne.
