George Tavlas, riaditeľ výskumu Národnej banky Grécka, argumentoval v nedávnom článku Cato Journal, že „zavedenie spoločnej meny eura bolo zamerané na zvýšenie ekonomickej efektívnosti v Európe pomocou 1) zníženia transakčných nákladov, 2) odstránenia neistoty vytvorenej výkyvmi výmenného kurzu, 3) uľahčenia jednoduchého porovnávania cien, 4) rozšírenia “sieťových efektov“ pri používaní peňazí (čím je použitie meny širšie, tým je to pre jej držiteľa užitočnejšie, keďže je väčší počet jej ďalších užívateľov), 5) rozšírenia devízového trhu a zníženia cenovej nestability, možností špekulatívnych útokov na menu, 6) zlepšenia efektívnosti alokovania prostriedkov pri financovaní tým, že dlžníkom aj veriteľom sa poskytne širšie spektrum finančných nástrojov, 7) zníženia inflácie v členských štátoch, v ktorých centrálne banky podliehajú politickým tlakom a 8) zníženia segmentácie trhu a podpory vnútroeurópskeho obchodu a investícií.“
V politickej oblasti však euro malo prekliesniť cestu politickej únii. Napríklad Helmut Kohl veril, že “bez menovej únie nie je možná únia politická a naopak“. Dodržovanie jednotnej menovej politiky však zbavuje vlády tradičných nástrojov na riešenie ich makroekonomických problémov. Ak bola v krajine recesia, ktorá nezasiahla ostatné krajiny EÚ, jej centrálna banka mohla zvýšiť ponuku peňazí a tým podporiť domáci dopyt a zmierniť recesiu. Pri menovej politike, zverenej Európskej centrálnej banke (ECB), to už nie je možné. Tá môže byť užitočná iba na zmiernenie celoeurópskych fluktuácií obchodných cyklov. Keď európske krajiny zažijú cyklické expanzie alebo kontrakcie, tak obetovanie menovej autonómie ich môže stáť veľa.
Aby sa harmonizovali výkyvy obchodného cyklu v rôznych európskych krajinách, európski lídri schválili Mechanizmus výmenných kurzov (ERM). Dúfali, že stabilizuje kurzy a zníži infláciu, čím by uľahčil prijímanie eura. Vzhľadom na dobrú povesť Bundesbanky sa ERM stal systémom, v ktorom sa kurzové pásma určovali so zreteľom na marku.
Zjednotenie Nemecka však viedlo k masívnemu nárastu vládnych výdavkov. Aby Bundesbanka zabránila hroziacej inflácii, tak výrazne zvýšila úrokové sadzby v Nemecku. Tie prilákali peňažné toky z ostatných štátov v ERM, ktoré sa snažili zastaviť odliv peňazí zvýšením úrokových sadzieb. To sa im však nepodarilo. Španielsko a Portugalsko devalvovali svoje meny a Veľká Británia a Taliansko z ERM vystúpili.
Napriek kríze ERM v roku 1992 zostala schopnosť meny zotrvať v novo upravených pásmach ERM jedným z konvergenčných kritérií na vstup krajiny do EMU. Nestrannosť Európskej komisie pri vyhodnocovaní plnenia konvergenčných kritérií však bola spochybnená. Napríklad v roku 1996 Komisia zistila, že väčšina členských štátov ešte nedosiahla „dostatočne vysoký stupeň udržateľnej konvergencie”. Už o rok neskôr ale dostali všetky krajiny okrem Grécka zelenú na pokračovanie príprav na prijatie eura.
Harmonizácia zadĺženia vlád však bola tiež neúspešná. Preto Taliansko a Belgicko dostali osobitné povolenie pokračovať v prípravách na prijatie eura bez toho, aby tieto splnili toto kritérium. Iné krajiny, napríklad Francúzsko, predávali za účelom splnenia maastrichtských kritérií štátny majetok. Nedávno sa tiež verejnosť dozvedela, že Grécko manipulovalo pred prijatím eura v roku 2001 s údajmi.
Do akej miery záleží na ekonomickej konvergencii? Niektorí odborníci na optimálne menové oblasti poukázali na to, že prijatie jednotnej meny môže v dlhodobom horizonte viesť k väčšej harmonizácii. Argumentujú, že dnes sú USA viac optimálnou menovou oblasťou ako ňou boli pred americkou menovou úniou. Menová oblasť v USA však bola podporená mobilitou pracovnej sily, akou eurozóna nedisponuje. Jazykové rozdiely v eurozóne a strnulosť trhu s bytmi spôsobujú, že zvýšená mobilita pracovnej sily je a v blízkej budúcnosti aj bude nepravdepodobná.
Pri neharmonizovaných obchodných cyklov majú nepriaznivé dopady jednotnej úrokovej sadzby tendenciu byť kompenzované masívnym pohybom pracovnej sily do hospodársky expandujúcich krajín a veľkými finančnými prevodmi do krajín s hospodárskou recesiou (ako to je v prípadoch jednotlivých štátov USA). Ale európsky pracovný trh je nepružný. Nezdá sa ani, že by mohli byť reálne veľké finančné transfery, lebo v krajinách EÚ na ne chýba politická vôľa a potrebné zdroje.
Eurozóna je tak náchylná na prípadné asymetrické šoky. Ekonomiky Francúzska, Nemecka a Talianska, ktoré spoločne predstavujú približne 70% HDP eurozóny, majú zjavné problémy. Na podporenie ekonomického rastu by mali prijať opatrenia na zníženie výdavkov, liberalizáciu pracovného trhu a prestať brániť ďalšej liberalizácii trhu produktov v EÚ.
Podľa českého prezidenta Václava Klausa bude asi alternatívou napredovanie členov eurozóny k ďalšej harmonizácii. “Som presvedčený, že akýkoľvek problém eurozóny bude v budúcnosti interpretovaný ako následok nedostatočnej harmonizácie a bude viesť k ďalšej vlne plazivej harmonizácie,” napísal v roku 2004 Klaus.
Je pravda, že nové členské krajiny nižšími daňovými sadzbami čiastočne kompenzujú nižšiu produktivitu práce a vysokú mieru korupcie vo verejnej správe. Daňové sadzby v strednej a východnej Európe sú však dostatočne nízke na upútanie pozornosti starších členov EÚ. Vlády krajín, ktoré si nemôžu dovoliť znižovanie daní kvôli veľkým deficitom by radšej videli daňové sadzby v Európe harmonizované smerom nahor. Napríklad nemecký minister financií Hans Eichel povedal: „Menová únia padne, ak po nej nebude nasledovať ďalší dôsledok takejto únie. Som presvedčený, že potrebujeme spoločnú daňovú sústavu.”
Zatiaľ lídri strednej a východnej Európy odmietali takéto úvahy. Dlhodobá prosperita ich krajín závisí aj od ich schopnosti využiť komparatívne výhody, vrátane nízkych daní a pružných trhov práce. Nemôžu si dovoliť prijať francúzsky alebo nemecký protekcionizmus. Dôsledkom rozporu medzi ekonomickým záujmom nových členov a západoeurópskych štátov blahobytu bola napríklad porážka ústavy EÚ vo Francúzsku, kde mnohí žijú v hrôze z “poľského inštalatéra”, ktorý ich oberie o prácu.
Tlak sa preto sústreďuje na ECB, aby znížila úrokovú sadzbu. To by však mohlo viesť k strate jej dôveryhodnosti a zvýšiť inflačné tlaky. Odolá ECB politickým tlakom? Čo sa však stane s politikou nízkej inflácie ECB, ak bude eurozóna naďalej vykazovať nízku mieru rastu a nezamestnanosť sa zvýši? Môže sa stať, že niektoré krajiny budú musieť odstúpiť, čo by ohrozilo budúcnosť eurozóny.
Noví členovia EÚ však potrebujú rýchly ekonomický rast a „dobehnúť“ Západ. Ak si to vyžaduje nezávislú menovú politiku, tak takú by si mali zvoliť. Niektorí ekonómovia v strednej a východnej Európe už začínajú takto rozmýšľať. Napríklad člen bankovej rady Českej národnej banky Róbert Holman uviedol pre Bloomberg News v máji 2005, že “ekonomika eurozóny za posledných päť rokov rástla veľmi pomaly a okrem iných okolností to mohlo byť spôsobené tým, že má spoločnú menu. Ja by som sa s prijatím eura neponáhľal.”
Podobne ako Česi, aj Slováci sú vo výhodnej pozícii. Zaviazali sa prijať euro, ale môžu tak urobiť, kedy si sami vyberú. Môže však Slovensko získať výhody z prijatia eura bez znášania sprievodných nákladov?
Menová konkurencia, teda legálne paralelné používanie viacerých mien na území krajiny, by dosiahla obidva ciele. Legalizovaním eura (možno spoločne s americkým dolárom) ako platidla na Slovensku by sa firmy mohli vyhnúť väčšine transakčných nákladov. Menová konkurencia je podstatná aj z iného dôvodu. Väčšina centrálnych bánk v transformujúcich sa ekonomikách naďalej trpí nízkou dôveryhodnosťou. Pretrvávajú pochybnosti o ich nezávislosti. Menová konkurencia by slúžila ako užitočná poistka správania sa centrálnej banky. Je tiež potrebné, aby slovenský devízový trh zostal slobodný. Slovenské firmy tak budú schopné vymieňať koruny za zahraničnú menu pri najnižších možných nákladoch.
Slovensko by sa preto nemalo ponáhľať s likvidáciou koruny. Slovenskí politici by mali radšej zaviesť konkurenciu mien a sledovať, či sa varovanie Miltona Friedmana z roku 2004 o “výraznej pravdepodobnosti” kolapsu eurozóny v priebehu najbližších pár rokov nestane realitou.
Autor je analytik CATO Institute (USA)
Text je skrátenou verziou prednášky, ktorá odznela 15. júna 2005 v Bratislave v rámci cyklu prednášok Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Conservative Economic Quarterly Lecture Series (CEQLS).
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2005.
