Uplynulo pätnásť rokov od nežnej revolúcie. Pätnásť rokov od počiatku systémovej zmeny, ktorou sa skončila vláda komunistického totalitného režimu brániaceho osobnej slobode ľudí. Režimu, ktorý sa tiež neúspešne snažil o umelé vyrovnávanie rozdielov, vrátane tých regionálnych.
Pätnásť rokov po novembri ’89 sa však u nás opäť udomácňujú snahy o neprirodzené vyrovnávanie regionálnych rozdielov, skrývajúce sa pod oblasť regionálneho rozvoja. I keď táto agenda ako politická téma u nás dlho spala, oživili ju súčasné parlamentné strany v období pred referendom o vstupe do EÚ. Za účelom zmiernenia regionálnych rozdielov totiž realizuje svoju regionálnu politiku EÚ. Jej finančným vyjadrením sú dnes tak často spomínané eurofondy. Takmer celá politická scéna odvtedy zborovo hlása, že spásou pre naše regióny budú príspevky z týchto fondov. Nielen postkomunisti si zrejme s nostalgiou spomínajú na koniec 80-tych rokov 20. storočia, kedy boli vo vtedajšej uzavretej centrálne plánovanej ekonomike historicky najnižšie regionálne rozdiely na Slovensku. O ďalšej „modernizácii“ Slovenska, sťaby nadväzujúcej na epochu socialistickej industriálnej urbanizácie, si hudie svoje i tzv. moderná pravica.
Výsledky viacerých analýz však dokumentujú jednoznačné zlyhanie regionálnej politiky EÚ. Zo 44 regiónov v EÚ, ktoré v roku 1989 spĺňali kritérium zaostalosti – čiže ich ekonomická úroveň nedosahovala 75 percent HDP na obyvateľa priemeru EÚ v parite kúpnej sily – sa v súčasnosti v tejto spoločnosti nachádza stále 43 z nich. Niet známok o trende približovania sa ich hospodárskej úrovne k zvyšku EÚ. Svedčí to o tom, že regionálna politika EÚ je typickým príkladom centrálne plánovanej redistribučnej stratégie, ktorá len dopomáha ku konzervácii aktuálneho stavu. Neexistuje pozitívny vzťah medzi podporou zo štrukturálnych fondov a regionálnym hospodárskym rastom, a to ani po viacerých rokoch od poskytnutia pomoci.
Spomínané kritérium zaostalosti v súčasnosti spĺňajú i naše regióny, okrem Bratislavského kraja. I keď existujúce štatistiky realitu dostatočne neodrážajú, regionálne rozdiely sú prirodzené a existujú i vo vyspelejších krajinách. Reči o rozpoltenej krajine, postavené na porovnávaní hospodárskej vyspelosti Bratislavy ako centra a zvyšku Slovenska ako periférie, sú falošné a zbytočne sa nimi vyvoláva v časti obyvateľstva frustrácia. Výsledkom je zvýšená miera skepsy, tak vlastnej obyvateľom tejto krajiny, odovzdanosť, neochota prevziať osobnú zodpovednosť a oslabovanie občianskej odvahy. Vytváraná ilúzia o rozvoji za pomoci prerozdeľovania prostredníctvom všakovakých fondov je však len optickým klamom. Zakrýva sa tak realita, v ktorej sú v popredí záujmy kruhov blízkych vládnucim stranám, často lživo vydávané za verejné. Tieto záujmy sa zhmotňujú vo forme korupcie a klientelizmu, či už vo fáze posudzovania projektov, alebo prostredníctvom verejného obstarávania. Je to realita plná prázdnoty, nárastu populizmu, absencie dôstojnosti a morálky.
Aj naša nedávna minulosť a skúsenosti z nej dokazujú, že cesta centrálneho prerozdeľovania zdrojov je neefektívna. Ak nesnívate o znovuzavedení totalitného režimu, vyrovnanie rozdielov je čírou utópiou. Komu zobrať, aby sme mohli prerozdeľovať a rozdávať? A prečo vôbec? Je úlohou štátu vytvárať podmienky, v ktorých by mohli byť ľudia úspešní, alebo im v tomto úspechu brániť či trestať ich zaň? Potrebná je rezignácia štátu na presadzovanie a vynucovanie jedinej vízie o rozvoji regiónov tejto krajiny. Priestor treba dať názorovej pluralite ľudí a samospráve v regiónoch a umožniť tak konkurenciu prístupov k regionálnemu rozvoju. Posilniť by sa mal tiež vzťah medzi občanom – voličom a voleným predstaviteľom – regionálnym politikom, čiže úloha lokálnej demokracie ako takej, vrátane kontroly verejnosťou.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2004
