Hospodárske noviny hovoria s prezidentom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Petrom Zajacom
Často sa hovorí o nostalgii za socializmom, ktorá sa akoby rozprestierala nad celou strednou a východnou Európou. Cítite ju aj vy?
Takéto nostalgické vlny boli asi vždy. Pamätám sa ako moja stará matka spomínala na Rakúsko-Uhorsko a na to, o čo lacnejšie boli žemle. Povedal by som, že toto spomínanie patrí k výbave starších ľudí. Nostalgická vlna, ktorá je aj na Slovensku a hovorí, že pred rokom 1989 bolo lepšie ako dnes, sa týka práve staršej generácie. Výskumy verejnej mienky hovoria o tom, že až 80 percent ľudí je presvedčených, že to tak bolo. Druhou skupinou môžu byť mladí ľudia, ktorí už nevedia, ako to vlastne za komunizmu reálne bolo, a nevedeli by si ani predstaviť, že existovalo apriórne zvýhodňovanie jednej skupiny občanov – členov komunistickej strany, ktorí by si nevedeli predstaviť, že sa nedalo slobodne cestovať a že existovalo niečo ako kádrové materiály. A úplne cudzia by im bola vtedajšia absurdná rétorika tlače, strany či televízie.
Môže sa stať, že tých mladých osloví politik vyzývajúci na návrat pred rok 1989?
Nie, že sa to môže stať, ale Robert Fico ich už dávno oslovuje. Najprv staršiu generáciu, ktorá bola proti zmenám v roku 1989. Oslovoval ich veľmi jednoducho: verejne hovoril, že si nevšimol, že bol nejaký “november”, že by sa rád bol stal dôstojníkom ŠtB. Dnes oslovuje druhú skupinu – teda tých mladých, ktorí si to nepamätajú, ale ani si žiadnu pamäť vytvoriť nemôžu. Tá by sa musela vytvárať predovšetkým v rodinách či vo vzdelávaní. Ale v učebniciach dejepisu sa o udalostiach z roku 1989 dozvedia len samé triviálnosti. Dôsledkom je, že značná časť verejnosti pokladá za osobnosti novembra 1989 ľudí, ktorí v tej zmene reálne neboli, ako napríklad Alexander Dubček či Vladimír Mináč.
Nedá sa to interpretovať ako nevďak?
Nevnímal by som to v kategóriách vďaku či nevďaku. Vnímam to najmä skrz svoj pocit, že mladá a stredná generácia akoby sa musela ešte raz spáliť: tentoraz pri Ficovi. Prvýkrát to bolo pri Vladimírovi Mečiarovi, druhýkrát sa tá necitlivosť na elementárne priestupky ukazovala pri Mikulášovi Dzurindovi a teraz to bude tretíkrát, keď sa budú musieť ľudia na vlastnej koži presvedčiť, že si zvolili zle. A to mi je ľúto.
Takže trikrát a dosť?
Naozaj si myslím, že si potom ľudia uvedomia, že nemožno robiť politiku ako len čistý mocenský zápas, čo je dnes všeobecná predstava. Ak by to tak však bolo, tak majú pravdu totalitní politici, ktorý sa pýtajú, načo vôbec treba viac strán.
Bol už socializmus dostatočne zanalyzovaný?
Komunizmus v tej najbrutálnejšej podobe bol v Európe pomerne dobre zanalyzovaný. U nás zatiaľ nie. Je to vec historického deficitu a predovšetkým deficitu historikov, ktorí z akejsi obozretnosti sa výslovne vyhýbajú súčasným dejinám. Je tu obrovský priestor – od roku 1948 do súčasnosti, ktorému sa profesionálni historici v podstate vyhýbajú. Ale za oveľa dôležitejšiu pokladám inú vec. Vieme pomerne dobre opísať javy, ktoré poznáme, ale ony sa ustavične menia. A tak aj ľudia, ktorí síce hovoria, že komunizmus bol zavrhnutiahodný, sa dnes stretávajú s podobnými formami, ale odmietajú ich identifikovať ako typické komunistické formy správania. Ako keby ľudia ani nechceli politikov prichytiť pri čine.
Vráťme sa k nostalgii. V ktorej oblasti ľudskej činnosti ju vidieť najviac – v politike, kultúre, v sociálnej oblasti?
Myslím si, že je to skôr otázka návratu starých komunistických foriem správania. Ľudia sa vrátili k tomu, čo si hovorili v komunizme, že politika je svinstvo, panské huncútstvo. Potom prišiel čas chápania politiky ako služby verejnosti, ale dnes sme naspäť pri marxistickej alebo neomarxistickej predstave boja o moc. Z toho vyplýva opäť to dvojaké správanie v súkromí a na verejnosti.
Ako sa to prejavuje? Oddelenie verejnej a súkromnej sféry je predsa normálne všade…
Nejde o to oddelenie, ale o to, že sa ľudia správajú inak doma a inak na verejnosti. Vo verejnej sfére je miera lži, podrazu a podvodu, prijateľná, ale v súkromí by takáto miera bola zničujúca. Keby rodiny fungovali ako dnešná politika, tak by nemohli existovať. Je neskutočne vysoká miera oportunizmu, prispôsobivosti, ale aj arogancie (napríklad úradníkov), či doslova sociálnej krutosti – všetko je to návrat spôsobov komunizmu.
Je to len slovenský problém?
To je príbeh celej strednej Európy. Rozdiel spočíva len v tom, že vývoj v jednotlivých krajinách je asymetrický. Nostalgia platí rovnako všade. Dnes už nespočíva v tom, že by si ľudia mysleli, že sa možno vrátiť späť. Ale spočíva v tom, že ľudia sa usilujú ponechať si čo najviac foriem komunistického správania. Sila návykov je oveľa väčšia ako sila pravidiel nového režimu. Napríklad v NDR, ktorá sa de facto pripojila k NSR, prijala zákonodarstvo a inštitúcie, ale napriek tomu si ponechala staré formy správania.
Necítite vy osobne nostalgiu za obdobím tesne po roku 1989?
Na nostalgiu nevidím dôvod. Skôr cítim potrebu znovuobjavenia normálnej politickej etiky, ktorá v zásade fungovala do začiatku roka 1991. Jej obnova nie je otázkou nostalgie. Spoločnosť jednoducho nemôže dobre fungovať, pokiaľ sú rozrušené základné etické vzťahy v politike, pretože tie sa prenášajú do sociálnych vzťahov.
Nie je to utopická či nerealizovateľná predstava? Veď po pôvodných lídroch VPN postupne prevzali vo verejnom živote hlavnú úlohu technokrati a postkomunisti.
My sme neprenechávali moc. Išlo o to, že sme neboli ochotní, a pre mňa to platí dodnes, prijať také pravidlá hry, ktoré likvidujú skutočný obsah demokratickej politiky. Lebo viem, že je to zhubné. To nie je floskula, keď hovoríme, že len vzdelaná a kultúrna spoločnosť môže prosperovať. Takáto spoločnosť má v sebe isté hodnoty, ktoré ju nepúšťajú do toho, že sa každý deň skúšajú prekračovať, prípadne prekračujú hranice zákona.
Rozhovor s prezidentom KI Petrom Zajacom bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 18. novembra 2005.
