Problémom je navýšenie od zastupiteľstva i rozdrobenosť samosprávy.
Platy starostov a primátorov, tak ako aj ostatné pozície vo verejnej správe, sú vypočítané na základe tabuliek. V prípade šéfov miest a obcí je to na základe počtu ich obyvateľov.
Podľa toho, koľko ľudí v samosprávnom celku žije, sú stanovené intervaly, ku ktorým je priradený koeficient. Následne sa tento koeficient násobí priemerným platom v hospodárstve za predchádzajúci rok.
Obecné či mestské zastupiteľstvo môže navýšiť základný plat starostu až o 60 percent. Ešte vlani bola táto hranica stanovená až na 70 percent.
Táto výnimka spôsobuje paradoxné situácie.
K téme sa pre denník SME vyjadroval analytik KI Dušan Sloboda nasledovne:
Starostovia majú síce v porovnaní s primátormi zväčša v obci na starosti menej duší, avšak zároveň platí, že majú na úrade naporúdzi menší aparát, ktorý im v správe vecí verejných pomáha. Čo v meste zvládne primátor spoločne s jedným či dvomi viceprimátormi, musí starosta neraz zvládnuť sám. Teoreticky, starosta by mal ovládať legislatívu pre ten istý kompetenčný balík, ktorý rieši primátor, keďže na Slovensku nemáme kategorizáciu obcí a všetky sú si v právach a povinnostiach podľa zákona rovné. Teoreticky, slušný a tvrdo pracujúci starosta obce by mohol mať plat na úrovni primátora menšieho mesta. Ak by na Slovensku väčšinovo platilo, že etika a manažérske schopnosti sú tými kritériami, na základe ktorých sa plat starostu navyšuje.
Ak by sme mali na Slovensku samosprávy financované primárne z ich vlastných miestnych daní, bolo by logické, aby sme určovanie platov a odmien starostov či poslancov nechali v plnej miere na rozhodovanie samospráv samotných. Výšku a odôvodniteľnosť platov a odmien by sme v plnej miere mohli nechať na samosprávy a ich voličov. Avšak, keďže hlavným zdrojom príjmov našich samospráv nie sú ich vlastné daňové príjmy, ale tzv. podielové dane, ktoré platia fyzické osoby na Slovensku, má súčasné dvojzložkové zákonné nastavenie svoje ratio.
Zložka prvá: Dnes je základ platu starostu určený zákonom podľa počtu obyvateľov. Toto kritérium možno považovať za silne zjednodušujúce. Podľa môjho názoru, základné platy a odmeny našich volených zástupcov v samospráve by sa nemali odvíjať len od počtu obyvateľov, ale aj od objemu rozpočtovaných zdrojov, s ktorými daná samospráva hospodári. Pokojne môžete mať populačne neveľkú obec s pár tisícmi obyvateľov, avšak s rozpočtom na úrovni menšieho mesta. Môže sa to udiať napríklad vďaka veľkým výrobným prevádzkam, priemyselným parkom alebo službám v turizme, ktoré sa na území obce nachádzajú a platia do kasy miestne dane. A to, že sa tam nachádzajú, môže byť aj zásluhou aktívneho starostu (napr. Kechnec). Iný problém predstavuje suburbanizácia – v obciach zázemia miest žije čoraz viac ľudí, ktorí si trvalý pobyt z rôznych dôvodov ponechávajú v meste. Existuje teda viac argumentov, prečo základný plat starostu neposudzovať len podľa počtu trvalo bývajúcich obyvateľov obce.
Zložka druhá: Obecné zastupiteľstvo môže základný plat starostu zvýšiť až o 60 %. To je v poriadku, problémom je, že takéto rozhodnutie zastupiteľstva sa dnes nemusí opierať o žiadne argumenty a zdôvodnenie. Stačí, že starosta či primátor má väčšinu zastupiteľstva pozitívne naklonenú k jeho osobe či činnosti. Ďalšie odmeňovanie nad stanovený základ by malo by byť naviazané na výsledky hospodárenia samosprávy a na dodržiavanie zákonov. Napríklad, ak samospráva hospodárila v predošlom roku deficitne alebo je nadpriemerne zadlžená, komunálni politici by nemali mať možnosť navýšiť si základné platy a odmeny. Ak samospráva dostala právomocne pokutu napríklad od Úradu pre verejné obstarávanie za nedostatky v obstarávaní, hlavy takých samospráv by nemali mať možnosť navýšiť si základné platy a odmeny. Zmysel odmien má byť predsa motivačný a odmena za samotný výkon funkcie je absurdná – veď za ten dostávajú starostovia a primátori základný plat, a podobne by mali dostávať i poslanci základnú odmenu, pričom jej navýšenie by malo byť ako druhá „motivačná“ zložka len v prípade dobrého hospodárenia a dodržiavania zákonov.
Za každú prácu patrí primeraný plat či odmena, a to či už v súkromnom alebo verejnom sektore. Ak však niektorí starostovia či primátori poberajú vyššie platy a odmeny, než prezident, premiér a členovia vlády či poslanci parlamentu, niečo nie je v poriadku. Ibaže by sme si mysleli, že viesť mesto či mestskú časť je väčšia zodpovednosť ako zodpovednosť za smerovanie celého štátu.
Špecifický problém Slovenska je rozdrobenosť miestnej samosprávy. Máme približne 2900 obcí (a miest), pričom každá z nich má starostu (či primátora), do miestnych zastupiteľstiev volíme približne 20-tisíc poslancov. Dve tretiny z našich obcí majú menej než 1000 obyvateľov. Len samotná administrácia vecí verejných (chod úradu, platy úradníkov, starostov, poslancov, kontrolóra) tvorí v malých obciach významnú časť ich rozpočtu. Na miestne služby pre občanov tak veľa v rozpočte neostáva. Malé obce nie sú schopné neraz zabezpečiť pre svojich obyvateľov ani základné služby. A treba povedať, že vo viacerých malých obciach niet zdrojov ani na plat starostu resp. sú prípady, že starostovia pracujú len na malý úväzok alebo sa platu dobrovoľne vzdali.
Viac než do očí bijúce platy niektorých starostov by nás malo zaujímať to, ako možno systémovo reformovať naše samosprávy tak, aby boli schopné ponúkať svojim občanom vyššiu kvalitu a dostupnosť verejných služieb. Jednou z ciest je municipalizácia – teda zlučovanie miestnych samospráv a výkonu ich kompetencií do rozpočtovo silnejších celkov (municipalít), ktoré by boli schopné efektívnejšie poskytovať občanom služby. Inou cestou je zákonom určená povinná spolupráca viacerých obcí v niektorých základných kompetenciách. Tak či onak, musí sa na to nájsť politická vôľa a odvaha na strane politikov, ktorých si volíme v parlamentných voľbách. Čím skôr, tým lepšie. V záujme občanov, obzvlášť občanov menších obcí.
Téme sa venoval denník SME dňa 22. augusta 2019.
