Smiešna hra na štátnu službu

Povolebné striedanie stráží znamená i nevyhnutnosť riešenia problému, ako sa „porátať“ s nominantmi minulej vlády zabetónovanými v štátnej službe. Zlá správa pre občanov-daňovníkov je, že bez vysokých odstupných to zrejme nepôjde. Podstata tkvie však v otázke, či si naozaj potrebujeme platiť túto drahú hru na štátnu službu.

Čo je vlastne tá štátna služba? Definícia vraví, že štátna služba je činnosť, ktorou štátny zamestnanec v ustanovenom rozsahu plní úlohy štátneho orgánu pri vykonávaní štátnej správy alebo úlohy pri vykonávaní štátnych záležitostí v služobnom úrade. Podľa zákona by vraj mala byť budovaná na princípe:

• a) profesionality,
• b) politickej neutrality,
• c) nestrannosti,
• d) efektivity,
• e) stability štátnozamestnaneckého pomeru,
• f) etiky.

Princípy mimo realitu

No, poďme sa na tie princípy pozrieť na základe skúseností z nedávnej minulosti. O profesionalite, nestrannosti, efektivite a etike všetkých tých zlodejov v prestrojení za nástenkárov, predajcov teplého vzduchu a všakovakých obstarávačov drahých a neraz i absolútne zbytočných tovarov a služieb v mene štátu z našich daní naozaj nie je treba pochybovať. V tejto časti je zákon o štátnej službe vo svojich úvodných ustanoveniach len na smiech (alebo na plač, závisí od pohľadu).

Deklarovať v štátnej službe a štátnej správe politickú neutralitu je blbosť z princípu. Ešte stále sa tu predsa konajú najmenej raz za štyri roky parlamentné voľby. Je logické a pochopiteľné, že každé zoskupenie politických strán, ktoré po voľbách vytvára koaličnú vládu, má záujem počas volebného obdobia realizovať svoj program, a to sa ťažko dá riešiť v súlade s princípom politickej neutrality, na ktorý sa tu hráme v štátnej službe. Je predsa jasné, že svoj program môžete skôr a lepšie presadiť s ľuďmi, s ktorými zdieľate totožné hodnoty a politické názory. Na druhej strane, ak by sa mala napĺňať litera zákona o štátnej službe, zrejme by sme sa dožili skôr či neskôr toho, že by nám vládla masa „politicky neutrálnych“ štátnych zamestnancov podobne, ako to poznáme z britskej seriálovej satiry Jistě, pane ministře či Jistě, pane premiére. Ako keby nestačilo, že väčšinu legislatívy nám už i tak vyrábajú ako na páse nikým nevolení úradníci v Bruseli.

Ak si preložíme z bureauspeaku pojem stabilita štátnozamestnaneckého pomeru, je jasné, že sa tým myslí sväté právo úradníka odísť zo „služby štátu“ pokiaľ možno rovno do dôchodku po dlhých desaťročiach kávičkovania a najnovšie i facebookovania ako súčasti ťažkej práce v mene štátu. O tom, ako sú francúzski úradníci „zavalení prácou“, píše v knihe Absolument dé-bor-dée! bývalá štátna zamestnankyňa pod pseudonymom Zoé Shepard. Hoci treba uznať, že francúzske extrémy v pracovnom nasadení u nás dosiaľ naši úradníci zväčša nedosahujú.

Aktuálna realita

Ministri Radičovej vlády riešia v týchto dňoch problém, ako si priviesť do úradov svojich ľudí, keďže predošlí ministri tým terajším ponechali v úradoch aj svojich poradcov, ktorých zamestnali na ministerstvách nie v rámci tzv. dočasnej štátnej služby (teda na dobu určitú na volebné obdobie), ale v rámci stálej štátnej služby ako bežných úradníkov. Aby sa uvoľnili tzv. tabuľkové miesta a nenavyšovali sa zbytočne stavy už i tak dosť moletnej štátnej správy, bude nevyhnutné vypovedať zmluvy s ľuďmi Smeru-SD, ĽS-HZDS a SNS usadených na ministerstvách a iných orgánoch štátnej správy.

To zväčša nepôjde inak než tak, že im budú vyplatené vysoké odstupné v podobe niekoľkomesačných platov. Navyše, ako uviedol minister pôdohospodárstva Zsolt Simon (Most-Híd), v jeho rezorte prechádzali aj po voľbách niektorí externí zamestnanci na interné zmluvy a niektorým sa dokonca i po voľbách zvyšovali platy. Predchádzajúci ministri tak v podstate navýšili svojim ľuďom výšku odstupného, na ktoré sa im budeme musieť poskladať my – daňovníci. A to všetko v dobe, kedy sa odhadovaný deficit štátneho rozpočtu za rok 2010 už i bez toho navyšuje takpovediac každý deň.

Kontrakty namiesto štátnej služby

Do súčasného systému štátnej služby (a tiež do služby vo verejnom záujme) treba zaviesť možnosť kontraktov na dobu určitú (maximálne na volebné obdobie s možnosťou predĺženia, o ktorom môže ale nemusí rozhodnúť politická reprezentácia zvolená v nasledovných voľbách). Dnešnú štátnu službu treba otvoriť i ľuďom, ktorí majú skúsenosti z „reálneho sveta“ a vidia svet i inak než len od úradníckeho stola. Je potrebné zmeniť ju na flexibilnú a otvorenú službu, do ktorej si zvolení zástupcovia štátu (a podobne i samosprávy) budú mať možnosť bez kľučkovania v zákonoch vybrať ľudí, ktorí budú spolu s nimi plniť ich program a niesť aj plnú zodpovednosť. Ak sa niekto obklopí idiotmi či zlodejmi, je to obraz o ňom samotnom. Debata o tom, či by mali alebo nemali byť v štátnej správe odborníci alebo politickí nominanti ako i debata o spôsobe ich nominácie či výberu je v zásade druhotná. Bez ohľadu na to by totiž malo platiť, že občan dostáva od štátu také služby, aké sa mu štát zákonmi zaviazal poskytovať. Ak sa tu hráme na právny štát, mala by existovať vymáhateľnosť plnenia deklarovaných služieb v prípadoch, ak poskytované nie sú alebo sú poskytované nekvalitne či nedostatočne.

Úradníci by nemali byť odmeňovaní podľa počtu odslúžených rokov a tabuľkového zaradenia, ale podľa výkonov a výsledkov. Odbornosť by nemala byť sploštene posudzovaná podľa toho, či má alebo nemá daný človek vysokú školu. Odborne zdatný môže byť človek i bez vysokej školy a na druhej strane dnes už vysokoškolským diplomom môže mávať kde-kto, keďže úroveň mnohých našich vysokých škôl a nimi poskytovaného štúdia riadne devalvovala.

Čo s tým?

Zámer dosiahnuť flexibilnú a otvorenú službu vo verejnej správe by vláda mohla dosiahnuť realizáciou nasledovných opatrení (zdroj: www.reformnavlada.sk):

• • zrušiť zákony o štátnej službe a službe vo verejnom záujme a zaviesť jeden zákon pre službu vo verejnej správe, ktorý umožní okrem tradičnej „štátnej služby“ i službu vo verejnej správe formou kontraktov na volebné obdobie a tiež flexibilné krátkodobejšie kontrakty pre plnenie vybraných úloh (formou zamestnaneckého pomeru alebo formou iného zmluvného vzťahu – živnostník, príkazná zmluva, zmluva o dielo),
  • definovať záväzný etický kódex pre službu vo verejnej správe, určiť kvalifikačné predpoklady a konflikt záujmov,
  • definovať sankcie a osobnú zodpovednosť za neplnenie úloh a zákonných lehôt, umožniť občanom dožadovať sa plnenia sankcií a požadovať prevzatie osobnej zodpovednosti úradníkov i prostredníctvom súdnych žalôb,
  • znemožniť vyplácanie trinástych a štrnástych platov, vyplácanie odstupného a „zlaté padáky“, zaviesť odmeňovanie podľa výkonov a výsledkov, nie podľa počtu odslúžených rokov a tabuľkového zaradenia.

Roky počúvame reči o tom, ako treba zaviesť čo najviac flexibilné podmienky pre trh práce, zamestnávanie a prepúšťanie. Nie je dôvod, prečo by sa to malo týkať len súkromného sektora a prečo by to nemalo platiť aj pre štátnu správu. Byť doživotným úradníkom nie je predsa ľudské právo. Aspoň zatiaľ.

Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a garant kapitoly Správa vecí verejných v rámci Programového vyhlásenia reformnej vlády. V rokoch 2001 až 2004 pracoval na Ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja SR.

Článok bol uverejnený dňa 23. júla 2010 na blogu KIosk a nájdete ho tu.