Pomoc chudobným a nezamestnaným mala v dejinách USA mnohé formy. Vládne programy pre odkázaných a chudobných boli počas 19. storočia výrazne ovplyvnené sociálnym zákonodarstvom vtedajšieho Anglicka. Boli založené na miestnych spoločenstvách a svojpomocných organizáciách, ktoré sa starali o chorých, nezamestnaných a osirelých.
Veľká hospodárska kríza v tridsiatych rokoch 20. storočia spôsobila značnú nezamestnanosť a federálna vláda začala výraznejšie intervenovať, i keď federálne programy boli na začiatku malé a obmedzovali sa na vdovy a siroty. S príchodom federálneho systému sociálnej pomoci sa začala akceptovať viera v účinnosť vládnych programov. Vznikla predstava, že úradníci by mohli ľudí učiť a formovať tak, aby sa stali lepšími občanmi a že vzdelaný a osvietený úradník by mohol Američanov lepšie školiť a vychovávať.
V šesťdesiatych rokoch prezident Kennedy, v obavách z pretrvávajúcej chudoby černochov, uveril, že v Amerike je štrukturálna chudoba. V roku 1964 prezident Johnson vyhlásil vojnu chudobe. Federálna vláda vypracovala množstvo zbytočných vzdelávacích a výchovných programov. Kombinácia peňazí, sociálnych pracovníkov a strednej triedy s pocitom viny naštartovala tzv. Veľkú spoločnosť. Chudoba v Amerike mala byť zlikvidovaná. Popri vzdelávacích programoch sa zvýšil aj objem dávok, ktoré si napokon mohla nárokovať každá nezamestnaná osoba s dieťaťom, ktorá nežila v manželstve.
Výsledky? Vzdelávacie programy obvykle zlyhávali pri vytváraní pracovných zručností. Navyše, neexistoval tlak vlády na príjemcov pomoci, aby si títo našli prácu. Hovorilo sa o sebestačnosti, ale neexistoval imperatív získania práce. Štedré dávky sa považovali za lepšie ako práca s nízkym nástupným platom. Do práce sa zapájalo málo ľudí a klientela sociálneho systému ustavične rástla. Mnohí dospelí a ich deti zapadli do závislosti od alkoholu a drog. Niekoľko generácií detí nedosiahlo taký stupeň osobného a vzdelanostného vývoja, aby sa stali občanmi spôsobilými pre život v americkej spoločnosti.
Americká stredná vrstva sa stala ľahostajnou voči potrebám chudobných. Pri rozsiahlom súbore vládnych programov stredná trieda argumentovala tým, že sociálne problémy riešia profesionálni sociálni pracovníci. A americká stredná vrstva tak prakticky ignorovala problém chudoby. Súčasne so zavedením vládnych programov rýchlo chradli a v podstate vymizli svojpomocné organizácie miestnych spoločenstiev.
V osemdesiatych rokoch Amerika ešte stále verila, že vzdelávanie a výchova by mohli vyriešiť problém chudoby. Silnelo však vedomie, že vojna proti chudobe zlyháva. Neexistovala však zhoda v tom, čo a prečo zmeniť. Až v roku 1988 umožnil zákon na podporu rodiny experimentovanie jednotlivých štátov v oblasti pracovných programov.
Modely podpory podmieňované prácou boli úspešné a viedli k zákonu o zosúladení osobnej zodpovednosti a pracovných príležitostiach z roku 1996. Táto reforma dala štátom možnosť realizovať pracovné programy, nastaviť časové limity vyplácania sociálnych dávok, strop dávok pre ženy s ďalšími deťmi, odchýlky od základných dávok a sankcie za neúčasť. Úradníci a univerzitné elity si opäť raz boli isté, že pracovné programy by zlyhali a deti a rodiny by tvrdo pykali. Mýlili sa. Sociálna reforma podľa zákona z roku 1996 tým, že určila časové limity a vyžadovala prácu, zmenila správanie ľudí. Poberatelia sociálnych dávok, prevažne ženy, si našli zamestnanie a ich príjmy vzrástli. Keďže príjmy sa zvýšili, poklesla miera chudoby matiek a ich detí. Značný rast mimomanželských pôrodov a pôrodov tínejdžeriek sa zastavil.
Čo spôsobilo túto zmenu správania? Požiadavka práce, časové limity, odvykacie programy a vysoké postihy za neúčasť. Namiesto života na podpore z verejných zdrojov ľudia začali byť produktívni a riadiť svoj život.
Kde je Amerika dnes? Federálna vláda nedávno schválila prísnejšie požiadavky na prácu a vyššie postihy. Výskumy dokazujú, že práca, časové limity a sankcie vplývajú na správanie. Federálna vláda vyžaduje od štátov, aby vzrástla účasť na prácach. Dnes, pri priaznivých výsledkoch málo politikov a univerzitných profesorov predpovedá pohromu.
Okrem dôrazu na prácu kladeného vládou, svetské a cirkevné organizácie začínajú vytvárať samostatné programy. Zameriavajúc sa na celkovú osobnosť človeka ako takého, vytvárajú sa skupiny odborníkov radiacich chudobným. Často pracujú s najťažšími prípadmi, bezdomovcami a osamelými ľuďmi. Najúčinnejšie sú programy, ktoré vytvárajú jednoduché pracovné zručnosti, ako sú čestnosť, spoľahlivosť, zdvorilosť a spolupráca. Ešte dôležitejšie je, že tieto komunitné organizácie poskytnú školiteľov, ktorí klientom pomáhajú pri prechode do zamestnania. Ich pôsobenie má veľa podôb. Kimi Gray, niekdajšia poberateľka dávok, školila svojich kolegov svojpomocne a úplne sama. Cincinnati Works, svetská pracovná agentúra, má školiteľov, ktorí zaúčajú, umiestňujú a sledujú počínanie svojich klientov v ich zamestnaniach. Jobs for Life používa biblický text na školenie ľudí pre pracovné zaradenie a člen cirkvi potom „sprevádza“ klienta 18 mesiacov počas prechodu k práci a nezávislému životu. Tieto skupiny dosahujú výborné výsledky pri hľadaní a udržaní zamestnania ich klientov.
Prečo zlyhal vládny program? Amerika minula na vojnu proti chudobe dvojnásobok toho, čo minula na vybojovanie druhej svetovej vojny, ale zlyhala a poškodila celé generácie dospelých a detí. Zlyhala, lebo vychádzala z nesprávnych predpokladov. Sociálny pracovník vlády nemôže vytvoriť lepšieho občana. Nech už je program v rukách rodičov, rodiny a spoločenstva akokoľvek „nesystematický“, má vyššiu kvalitu ako systém skoncipovaný a prevádzkovaný vládou.
Kimi Gray, ktorá dostala celé spoločenstvo susedov zo sociálnej odkázanosti k produktívnemu a nezávislému životu, vedela, že jej negramotní susedia by sa mohli stať prínosom. Dave Philips, zakladateľ Cincinnati Works, prišiel veľmi rýchlo na to, čo Kimi Gray pochopila inštinktívne. Kľúčom je viera, že všetci ľudia majú svoju cenu, schopnosti a môžu napredovať.
Aká je budúcnosť pomoci chudobným v Amerike? Neviem. Amerika nemá jasnú predstavu o budúcnosti sociálneho systému. Pokiaľ ide o úlohu vlády, výsledky a akademické analýzy hovoria v prospech práce, časových limitov a sankcií. Bushova administratíva a niekoľko vplyvných členov Kongresu boli schopní presadiť nedávne zmeny. Veľký odpor však kladú štátni sociálni pracovníci, ktorí chcú naďalej poskytovať dávky a služby. A inštitucionálny vplyv poskytovateľov sociálneho zabezpečenia je väčší ako americkí voliči vôbec tušia.
Určite budú silnieť komunitné organizácie. Napokon, finančné bremeno bude nútiť štáty, aby hľadali alternatívy a rušili úradnícke aparáty pôsobiace v sociálnom systéme. Je možné, že federálna vláda pravdepodobne prestane v ňom pôsobiť úplne a Amerika sa vráti k systému organizácií miestnych samospráv a svojpomocných organizácií. Žiaľ, nestane sa tak dosť skoro pre chudobných, ktorí boli vlákaní a uviazli v pasci nefunkčného systému.
Autor je výkonným riaditeľom The American Institute for Full Employment (www.fullemployment.org) od roku 1990. Počas výkonu svojej funkcie precestoval mnoho štátov USA ako zástanca a propagátor sociálnej reformy. Pomohol tak k zavedeniu kľúčových prvkov Programu plnej zamestnanosti nielen v Oregone, ale i v ďalších 13 štátoch USA.
Článok je skrátenou verziou prednášky Teda Abrama, ktorá odznela ako súčasť cyklu prednášok CEQLS – Conservative Economic Quarterly Lecture Series dňa 9. marca 2006 na konferencii KI „Ako riešiť dlhodobú nezamestnanosť a chudobu? Sociálna reforma v podmienkach Slovenska a USA“. Celý text prednášky je k dispozícii na stránkach KI tu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2006.
