Slovensko je často kritizované pre nízky podiel vládnych výdavkov na výskum a vývoj (v roku 2004 len 0,53 percenta HDP, teda asi štvrtinu priemeru EÚ). Oveľa menšia pozornosť sa venuje ďalším aspektom podpory vedy, najmä smerovaniu finančných tokov na výskum a vývoj a kvalite ich využívania.
Podpora výskumu a vývoja z verejných zdrojov smeruje u nás najmä do troch typov štátnych inštitúcií: univerzít, Slovenskej akadémie vied a rezortných výskumných pracovísk. Tento spôsob organizácie vedy však nie je veľmi efektívny a nie je ani štandardom vo vyspelom svete, kde sú prevládajúcou formou štátnych výskumno-vedeckých organizácií univerzity a špecializované neuniverzitné pracoviská. Problémom sú najmä rezortné príspevkové organizácie, ktoré pôsobia akoby “na pozadí” oficiálnych štatistík. V mnohých príspevkových organizáciách výskum a vývoj totiž nie sú jedinou dokonca ani prevládajúcou činnosťou. Ich pracovníci sa venujú súbežne viacerým i nevýskumným úlohám. Ministerstvá podporujú výskumné úlohy v príspevkových organizáciách na základe kontraktov, teda priamym zadaním, ktorému chýbajú prvky súťaživosti. Výsledkom sú i také práce, ktorých hlavným prínosom je zvýšenie dopytu po nových zásuvkách na ministerstve.
Vo financovaní rezortného výskumu sú negatívnymi “rekordérmi” ministerstvo pôdohospodárstva a životného prostredia. Tieto ministerstvá sú zriaďovateľmi dovedna 38 samostatných rozpočtových a príspevkových organizácií (stav k 1. januáru 2006). Minimálne jedenásť z nich získava z verejných zdrojov zväčša rozhodujúcu časť svojich príjmov na výskumnú činnosť, v sume prevyšujúcej ročne niekoľko stoviek miliónov korún. Tieto organizácie pôsobia vo vedecky príbuzných odboroch, v ktorých sa angažuje množstvo iných vedeckých pracovísk, najmä na univerzitách a v SAV.
Systém tak vytvára zdanie konkurencie, ktoré sa však ľahko a pomerne často zneužíva. V jeho dôsledku vznikajú napríklad veľkolepo vyzerajúce projekty s množstvom kooperujúcich pracovísk, pričom tieto organizácie sú zväčša len slovenské alebo české, ktoré tak de facto “prepierajú” vládne dotácie medzi sebou. Podobným spôsobom sa na Slovensku organizuje množstvo “medzinárodných” vedeckých konferencií, na ktorých sa zúčastňujú Slováci zo všetkých výskumných ústavov, SAV a univerzít, ďalej zopár Čechov podobného rezortného “pôvodu”, dvaja Poliaci a Maďar. Vedeckí pracovníci získavajú za publikovanie v zborníku z medzinárodnej konferencie body do svojho hodnotenia.
Výskumné rezortné organizácie sú po roku 1990 udržiavané v stave permanentnej krízy, redukcie kádrov a neustálych organizačných zmien, zároveň však zbytočných a štedrých vládnych dotácií, ktorými ministri plátajú diery v ich rozpočtoch. Systém spôsobuje demotiváciu i kvalitných výskumných pracovníkov, ktorí potom migrujú medzi rezortnými organizáciami. Ministri pôdohospodárstva a životného prostredia, zodpovední za existenciu veľkej časti týchto organizácií, obvykle podľahnú tlaku štátno-zamestnávateľských lobistických skupín, apelujúcich na tradíciu výskumných ústavov, založených zväčša komunistickými vládami v povojnovom období.
Podpora vedy by nemala patriť k úlohám iných ministerstiev než rezortu školstva. Reforma štátnej podpory výskumu a vývoja musí obsahovať ukončenie existencie rezortného výskumu a postupnosť krokov, ktoré povedú k privatizácii tých častí výskumu, po ktorých je dopyt na trhu, k zrušeniu neefektívnych organizácií a transformácii časti ich činnosti pod existujúce nerezortné vedecké pracoviská. Koncentráciou kvality a prísunom súkromných zdrojov možno dospieť nielen ku skvalitneniu, ale i postupnému zvýšeniu celkovej podpory vedy na Slovensku.
Článok bol publikovaný dňa 12. mája 2006 v denníku SME.
