Somálsko bolo pre veľkú časť svojich obyvateľov predsieňou pekla. Pätnásť rokov nemalo nič, čo by spĺňalo ani tie najzákladnejšie funkcie vlády a obyvatelia boli vydaní na milosť súperiacim klanom „warlordov“ (bojových náčelníkov), čo je eufemizmus pre klany ozbrojených bezohľadných banditov. Hovorí sa tomu zlyhanie štátu.
Hlavné mesto Mogadišo bolo rozdelené na teritóriá jednotlivých klanov a obohnané desiatkami „berlínskych múrov“ s kontrolnými stanoviskami. Tu ozbrojení muži „kontrolovali“ prechádzajúcich – presnejšie povedané, zbíjali ich. Čo i len trochu slušnejšie hodinky sa neodporúčalo nosiť. Mogadišo leží na pobreží Indického oceánu, ale vyrastali v ňom deti, ktoré pre tieto bariéry nikdy nevideli jeho tyrkysovú vodu. Bezvládie a vražedný chaos pod vládou „warlordov“ prepukli naplno v roku 1991, ale ani predtým nebolo Somálsko pokojnou a šťastnou krajinou. Od zavraždenia prezidenta Rašida Šimarkeho v roku 1969 zmietali krajinou vnútorné konflikty, ktoré občas prerastali do občianskej vojny. Somálsko je bývalou britskou kolóniou vo východnom cípe Afriky, ktorá získala samostatnosť v roku 1960. Dnes má asi 8,6 milióna obyvateľov, z ktorých je 85 percent etnických Somálčanov. Ľudia tu žijú krátko – muži sa dožívajú v priemere 46,4 roka, ženy asi 50 rokov, ale to nie je pre subsaharskú Afriku nič zvláštne. Absolútnu väčšinu obyvateľov tvoria sunnitskí moslimovia. Základné vzdelanie je síce povinné, ale vyše 60 percent ľudí je negramotných.
Občianska vojna medzi súperiacimi klanmi si v rokoch 1991 – 1992 vyžiadala viac než 40-tisíc životov. V polovici roku 1992 sa k tejto hrôze pridalo katastrofálne sucho a hladomor.
Smrť od hladu hrozila 1,5 miliónu Somálčanov. Bojujúce a lúpežiace klany neumožňovali, aby sa ani najzákladnejšia humanitárna pomoc dostala k ohrozeným ľuďom, a tak v decembri 1992 akceptovala Bezpečnostná rada OSN ponuku americkej vlády, že americké jednotky dohliadnu na distribúciu potravín. O pol roka prevzali túto úlohu mnohonárodné sily OSN, a hoci sa podarilo ako-tak zvládnuť hladomor, inak misia zlyhala. Na začiatku októbra 1993, za dva dni, prišli Američania v Mogadiše o 18 mužov a bojový vrtuľník (o tom je známy film Čierny jastrab zostrelený) a v roku 1994 Clintonova vláda stiahla zo Somálska všetky americké mierové sily. Nejaké (v zásade voči „warlordom“ bezmocné) medzinárodné sily OSN zostali až do marca 1995. Po ich odchode bol už len roky trvajúci chaos, násilie a periodicky sa opakujúci nedostatok potravín.
Somálski politickí a klanoví vodcovia uzavreli začiatkom roku 2004 mierovú dohodu a vytvorili prechodný parlament. Ten sa nemohol zísť v Mogadiše, ale v susednej Keni a zvolil za prezidenta Abdullaha Jusufa Ahmeda. Predsedom vlády sa stal Ali Muhammad Ghedi, ktorý teraz, po porážke islamistov, prišiel s etiópskymi jednotkami do Mogadiša.
.prichádzajú islamské súdy
Somálske islamské súdy sa vynorili z chaosu bojujúcich klanov. Bol to súdny systém založený mocnou komunitou biznismenov, ktorí sa snažili čímsi nahradiť neexistujúci súdny systém a vniesť do toho chaosu aspoň nejaký poriadok. Začali sa naň obracať aj bojujúci „warlordi“, keď potrebovali urovnať vzájomné spory. V samotnom Mogadiše bolo 11 autonómnych islamských súdov, z ktorých niektoré sa opakovane a často aj úspešne snažili bojovať s lúpežami, drogami a tým, čo nazývali pornografické filmy. Keďže ich literou práva bola šaríja – islamský zákonník – zlodejom sa amputovali ruky a vrahov popravovali. Humanitárne organizácie síce protestovali, že súdy porušujú ľudské práva, ale väčšina ľudí im dôverovala, lebo sa inak nemali na koho obrátiť. Aj šaríja bola voči absolútnej absencii práva pokrokom. Problémom však bolo, že 10 z 11 súdov patrilo k jednému klanu (Havije).
Pôvodne autonómne islamské súdy vytvorili v roku 2000 oficiálnu Úniu islamských súdov, ktorá sa stala aj najmocnejšou ozbrojenou silou v krajine. A ľudia unavení bezprávím ju vítali. Pod kuratelou islamských súdov začalo dokonca fungovať niekoľko škôl a nemocníc.
Začiatkom leta 2006 sa bojovníci Únie islamských súdov prekvapujúco ľahko zmocnili hlavného mesta Mogadišo a začali vytláčať „warlordov“ aj z iných oblastí krajiny. Obyvatelia hlavného mesta to vo veľkej väčšine úprimne privítali. Podľa slov somálskeho emigranta žijúceho v Amerike (ktorý však z obavy o svoju rodinu v Somálsku nechcel zverejniť svoje meno) „sú islamské súdy preto také populárne, lebo v oblastiach, kde vládnu, môžete chodiť po ulici aj v noci, zato tam, kde vládnu ‚warlordi‘, v noci chodiť vonku nemôžete, ak máte mobilný telefón, zoberú vám ho a môžu vás aj olúpiť a zabiť“.
Pokoj na uliciach Mogadiša však nebol zadarmo. Agendou islamských súdov je islamský štát spravovaný podľa šaríje – na spôsob Talibanu (napokon, aj Taliban priniesol do ulíc afgánskych miest najprv poriadok). Radikálna náboženská agenda súdov nasvedčuje aj ich blízkosti k sieti al-Káida, hoci to ich hlava, šejk Šarif Ahmed, popiera. Jeden zo súdov vedie šejk Hassan Dahir Avejs, ktorý predtým stál na čele teroristickej organizácie al-Itihád al-Islamija, spriaznenej s al -Káidou. Druhý súd je spojený s veliteľom Adanom Hašim Ajrom, ktorý absolvoval teroristický výcvik v Afganistane. Tých dvoch spájajú s viacerými zločinmi – s vraždami somálskych občanov i cudzincov, vrátane piatich humanitárnych pracovníkov a producentky BBC Kate Peytonovej. Islamský štát na spôsob Talibanu v Somálsku by bol pre al-Káidu prirodzeným útočiskom a základňou a z pohľadu vojny s islamským terorizmom by bol pre Západ a Ameriku nočnou morou. To bol hlavný motív vojenského zásahu proti islamským súdom za pomoci etiópskych jednotiek.
.ťažké susedstvo: Etiópia a Somálsko
Nedôvera, nevraživosť a vojna sú dlhodobé črty etiópsko-somálskych vzťahov a pre obe krajiny sú typické vzájomné podozrenia zo snahy expandovať a politický extrémizmus. Etiópia je omnoho ľudnatejšia (73 miliónov obyvateľov), takmer z polovice je však kresťanská (koptická cirkev už od roku 330 nášho letopočtu). Somálsko vníma ako územie, z ktorého prichádzajú útoky. Typická pre obe krajiny je tiež recipročná podpora protivládnych či separatistických rebelov v tej druhej krajine. Somálsko si robilo nárok na Ogaden, veľké územie na východe Etiópie obývané prevažne etnickými Somálčanmi. V roku 1964, ešte za vlády etiópskeho cisára Haile Selasieho, vyhlásilo Somálsko Etiópii vojnu, tá však situáciu nevyriešila. V roku 1977 vypukla ďalšia vojna: Etiópia, vtedy už diktatúra komunistického typu, ju viedla proti somálskym rebelom a Somálsku a v roku 1978 ich etiópska armáda porazila s pomocou sovietskych zbraní, sovietskych poradcov a 11-tisíc kubánskych vojakov. Tento konflikt stál toľko životov a bol pre obe krajiny natoľko nákladný, že zostal medzi oboma národmi ako ťaživý tieň. Z týchto a mnohých iných historických dôvodov je militantné a islamistické Somálsko to posledné, čo si dnešná už viac-menej demokratická vláda Etiópie môže želať. Dnešná prechodná vláda Somálska je voči Etiópii priateľská a Etiópia logicky bojuje za to, aby zostala pri moci.
.krátka vojna – čo príde?
Ozbrojenci islamských súdov podľahli technologickej i početnej prevahe etiópskej armády prekvapujúco rýchlo, hoci vládni predstavitelia tvrdia, že v oblasti Mogadišo sa ešte skrýva asi 3500 ozbrojených islamských bojovníkov. Etiópčanom významne, najmä logisticky, pomohla Amerika a podľa niektorých správ aj etiópske bojové helikoptéry mali amerických pilotov. Američania majú na severnej hranici Somálska v neveľkom štátiku Džibuti malú, ale strategicky nesmierne významnú vojenskú základňu Camp Lemonier, z ktorej operuje jednotka zvaná CJTF-HOA (Combined Joint Task Force – Horn of Africa). Až do leteckého útoku na ciele spojené s al-Káidou v južnom Somálsku si médiá americkú účasť príliš nevšimli, ale všimol si ju druhý muž al-Káidy Ajman al-Zawahíri. Označil Somálsko za „križiacke bojisko, ktoré vytvorila Amerika…
proti islamu“ a vyzval všetkých moslimov, aby sa zapojili do džihádu i tam. Teraz panuje odôvodnená úzkosť, že islamskí bojovníci, domáci i zhromaždení z cudziny, naštartujú gerilovú a teroristickú vojnu podobnú tej v Iraku či Afganistane. Američania letecky zaútočili v južnom Somálsku s cieľom zlikvidovať bojovníkov al-Káidy a predovšetkým experta na výbušniny Abu Taha al- Sudaniho a Fazula Abdullaha Mohammeda, muža, ktorý naplánoval smrtiace útoky na americké veľvyslanectvá v Keni a Tanzánii v roku 1998. Zatiaľ nevedno, či sa im to podarilo, ale prezident Jusuf vyhlásil, že Američania mali na útok právo.
Vrátia sa „warlordi“ a ich ozbrojení banditi? Zatiaľ v Mogadiše patrolujú etiópski vojaci, takže zrejme nie, ale strach z takejto možnosti zostáva. Etiópske vojsko nie je v Somálsku populárne a prezident Jusuf sa teraz snaží o dohody s „warlordmi“, ktorým zrejme ponúkne nejaký podiel na moci. Môže to fungovať, ale najťažšie bude odzbrojiť jednotlivé klany. To je však nevyhnutná podmienka normalizácie pomerov. Neveria si navzájom, a tak to musia urobiť všetci naraz a transparentne, čo je takmer neuskutočniteľné. „Warlordi“ a klany investovali do svojej výzbroje ťažké milióny dolárov a budú chcieť záruky i kompenzácie.
Etiópia nechce svojich 15-tisíc vojakov v Somálsku ponechať a ich prítomnosť Somálčanom prekáža. BR OSN by tam chcela poslať mierové sily zložené z Afričanov v sile 8000 mužov, ale nedarí sa ich zostaviť. Zatiaľ iba Uganda ponúkla 1000 mužov, a to je na udržanie situácie naozaj málo.
Či sa teda Somálsko stane opäť nefunkčným štátom a predsieňou pekla pre svojich obyvateľov, ostáva otvorenou otázkou. Návrat islamistov k moci by však určite krajine a regiónu nepomohol.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 2/2007 dňa 15. januára 2007.
