Uplatňovanie konceptu brániacej sa demokracie na Slovensku
„Demokracia sa musí stať militantnou.“
Karl Loewenstein[1]
Od Antiky k dobovému kontextu
Najznámejší súdny proces so Sókratom nám ukazuje ako sa môže demokratická moc nechovať demokraticky. Aj preto môžeme tvrdiť, že koncept militantnej demokracie má svoje korene už v Antickej dobe. Už v tomto období sa totiž vynárali otázky o miere slobody a akceptácii štátnej moci.[2]
Notoricky známe heslo, že demokracia je forma vlády, ktorá umožňuje vládu ľudu, či už priamo alebo prostredníctvom jeho zástupcov sa od autokracie odlišuje tým, že je založená na morálnych hodnotách – individuálnej slobode a politickej rovnosti. Demokracia je forma vlády, v ktorej sa politické rozhodnutia nepovažujú za záväzné kvôli tomu, že sú nevyhnutne dobré či cnostné ale preto, že sú výsledkom väčšinového rozhodovania. Tézu podporuje aj výrok prezidenta T. G. Masaryka: „ani ten nejlepší parlament není k tomu, aby odhlasoval, co je pravda, právo a mravnost; o pravdě, o základních zásadách politiky, práva a mravnosti se nemůže hlasovat podle většiny. Demokracie sama lidí nevychová.“[3]
Militantná demokracia je jedným zo spôsobov, ako ochrániť demokraciu pred tými, ktorý by ju chceli zničiť.[4] Základná logika je nasledovná: aby sa demokracia dokázala brániť autokratom, potrebné sú predbežné/preventívne zásahy demokratických inštitúcií aj za cenu obmedzení politických práv. Vychádza z predpokladu, že nepriateľov demokracie možno identifikovať ex ante – t. j. skôr, ako sa títo aktéri chopia politickej moci.[5] Ako píše Sajó „katastrofu si v plnej miere uvedomíme z podstaty veci iba potom, čo sa prevratná udalosť už odohrala.“[6]
Podľa francúzskeho profesora práva Otta Pfersmanna sa v tom čase objavili tri základné faktory určujúce vývoj militantnej demokracie: „slabosť demokratických názorov a presvedčení, ľahkosť premeny demokratickej vlády na nedemokratickú a nemalá odhodlanosť nepriateľov demokracie.“[7]Umiernenosť liberálnej demokracie spojená s odhodlanosťou jej nepriateľov najlepšie vystihuje výrok ministra nacistického Nemecka Josepha Goebbelsa: „[J]edným z najviac smiešnych aspektov demokracie vždy zostane skutočnosť, že ponúkla svojim smrteľným nepriateľom prostriedky, ktorými ju mohli zničiť.“[8] Tento výrok prinútil „otca“ militantnej demokracie Karla Loewensteina zamyslieť sa nad tým, či sa demokracia môže sama brániť. Je kompatibilné s demokraciou obmedziť práva aktérov, ktorí sa snažia rozložiť jej inštitucionálny rámec? Prístup militantnej demokracie odpovedá kladne.
Tradičný zoznam militantných nástrojov je pomerne stručný; niektoré klasifikácie sa dokonca obmedzujú na zákazy politických strán a obmedzenia slobody prejavu.[9] Iné, zriedkavejšie využívané návrhy zahŕňajú stratu verejného úradu a občianstva. Zákazy politických strán ako „vrcholný stupeň“ militantnej demokracie sa tešia osobitnej pozornosti. Skutočnosti, že po zákaze strany môžu stranícki lídri v mnohých prípadoch pokračovať v politickom pôsobení, a že procesy sú zväčša správnoprávneho, nie trestnoprávneho charakteru, môžu vzbudiť dojem, že zákaz strany je menej závažným obmedzením práv než rôzne trestné konania limitujúce slobodu prejavu.[10]
1. Sloboda zhromažďovania a militantná demokracia alebo keď je ľahšie stranu založiť ako rozpustiť
Hneď úvodné ustanovenia zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov nedovoľujú vznik takých združení, ktorých cieľom by bolo popieranie práv iných, porušovanie ústavy či zákonov. V prípade, že by stanovy združenia alebo ich prezentovaný cieľ naznačovali prekročenie “demokratických štandardov“ ministerstvo registráciu odmietne, resp. združenie ministerstvo rozpustí. Dôraz sa kladie primárne na proces registrácie združenia, a to hlavne z dvoch dôvodov, ktorými sú (1) právo združovať sa a snaha o následné minimálne zásahy do tohto práva a (2) enormný počet zaregistrovaných združení, čo prirodzene znemožňuje kontrolu výkonu faktickej (nie len prisľúbenej) činnosti združenia.[11]
Jeden z nástrojov militantnej demokracie je rozpustenie politickej strany (po novom) v kompetencii Najvyššieho správneho súdu SR. Už zo samotnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ide o prostriedok ultima ratio,[12] teda ho možno použiť v najzávažnejších prípadoch. V prípade, že politická strana nerešpektuje demokratické zriadenie, princípy právneho štátu, ba priamo cieli na zrušenie demokracie je dôležité sa sústrediť na existenciu rizík. Existencia dôkazov, ktoré potvrdzujú ohrozenie demokratického usporiadania a zároveň poznanie, či ciele a skutky danej strany tvoria jeden celok. Dôležitým aspektom je – naliehavý spoločenský záujem.[13] V prípadoch, v ktorých je rozhodnuté o rozpustení strany, hrozba, ktorú predstavujú jej zvolení zástupcovia (v prípade existencie parlamentného zastúpenia pred rozpustením) zostáva.
1.1 Slovenská pospolitosť a Kotleba – Ľudová strana naše Slovensko alebo dôvod prečo je demokracia na Slovensku krehká
Rok 2005. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podnet generálneho prokurátora rozpustil politickú stranu z dôvodu presadzovania zmeny demokratického režimu v SR.[14] Program tejto politickej strany presadzoval cieľ zmeniť parlamentné zriadenie Slovenskej republiky na stavovské zriadenie. Druhým dôvodom na rozpustenie (podľa súdu) bol tzv. národný princíp, ktorý deklaroval, že cieľom štátu je zabezpečiť potreby slovenského národa, až potom potreby iných obyvateľov. Okrem týchto dvoch dôvodov, generálny prokurátor uviedol ešte niekoľko,[15] avšak tieto Najvyšší súd Slovenskej republiky nebral v úvahu z dôvodu nedostatočnej právnej konkretizácie. Problémy tu vznikli hneď dva. Prvý, Najvyšší súd Slovenskej republiky žiaľ týmto rozhodnutím nedokázal poskytnúť autoritatívny zdroj pre riešenie budúcich a ako sa neskôr ukázalo, komplexnejších prípadov. Druhý, antidemokratické ciele možno zatajiť prostredníctvom sofistikovanejších foriem extrémnych prejavov, teda stačí sa len poučiť zo zužujúcich dôvodov pre legitímne rozpustenie strany, napísať nový program a prekážky k založeniu novej strany neexistujú. Keďže prekážky neexistovali a stále neexistujú, predstavitelia rozpustenej politickej strany založili preto novú stranu, tentokrát s názvom Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko.
O takmer 15 rokov neskôr mal Najvyšší súd Slovenskej republiky opäť na stole podnet generálneho prokurátora na rozpustenie politickej strany ĽSNS. Generálny prokurátor neuniesol dôkazné bremeno, neposkytol dostatok dôkazov, že hrozba pre demokratický režim je natoľko závažná, aby rozpustenie zodpovedalo proporcionálnej reakcii podľa štandardov predstavených ESĽP.[16] Najvyšší súd Slovenskej republiky odkázal na niekoľko argumentov strany ĽSNS ako napríklad prioritu „obnoviť ochranu štátnych hraníc, pričom na ochranu hraníc nasadiť armádu“ alebo „neprijať ani jedného imigranta,“ pričom podľa súdu reagujú na súčasnú vládnu politiku.[17]
Od súdnej praxe, nie od právnej úpravy daného štátu závisí, či je demokracia odolná alebo krehká. Od súdov závisí, či zakážu konkrétne strany alebo naplnia štandardy kvality, ktoré interpretujú legislatívu. Úspešný súd dokáže vydať rozhodnutia, ktoré sa stanú nespochybniteľnými autoritami v expertnej komunite a v radoch verejnosti. Demokracia, ktorá vo svojom právnom rámci ostáva verná militantnosti, ale ktorej súdy neaplikujú tento rámec, zostáva krehkou, rovnako ako demokracia bez reštriktívneho právneho rámca, v ktorej súdy nedokážu „vdýchnuť život“ tolerantnému prístupu.[18]
2. Emocionálna politika, neemocionálne inštitúcie a kolektívne nevedomie alebo kto naozaj ohrozuje demokraciu?
V ideálnej masovej spoločnosti panuje mravná nespútanosť, hedonizmus, konzumný spôsob života a do spoločnosti preniká všeobecná laxnosť. Môžeme hovoriť o všeobecnom úpadku morálnych a estetických hodnôt.[19] Svoje bremená a nelichotivé spoločenské postavenie v spoločenskej hierarchii jednotlivec prekonáva práve tým, že sa včleňuje do davu, masy. Canetti to označuje výrazom „vybitie masy“, čo je najdôležitejší proces, ktorý ju utvára. Jeho podstatou je, že v zhromaždení anonymných jedincov padajú všetky rozdiely a odstupy medzi ľuďmi. Jednotlivci sa oslobodzujú od toho, čo ich v skutočnosti odlišuje.[20] Freud za hlavné znaky indivídua v mase považuje zánik vedomej osobnosti a prevládnutie nevedomej osobnosti, takže takýto človek je takmer výlučne riadený nevedomím, resp. tým kolektívnym.[21] Davy teda nevedia vládnuť a nevedia usmerňovať vlastnú existenciu, čo je ešte nebezpečnejšie pri emocionálnej politike, a ktorá zvyšuje záujem na prepracovanosti nástrojov militantnej demokracie. Emocionálna politika sa vzťahuje na situácie, keď je politika tvorená prostredníctvom emocionálnej manipulácie más. Ergo, spolieha sa na vytváranie pocitov, ktoré nezapadajú do deliberatívnych procesov typických pre demokratické rozhodovanie.[22]
Emocionálna politika je politikou identity. Fašizmus sa spoliehal na politiku identity, keď sa tzv. mýtickosť sústreďovala na osobu vodcu. Existujú však aj iné formy budovania identity. Emocionalizmus predstavuje problém pre demokratickú politiku a ústavný poriadok. Príkladom nám môže byť základné právo na spravodlivý súdny proces, sloboda prejavu či zhromažďovania, ktoré napomáhajú k šíreniu a prevahe emocionalizmu, a to (aj) práve cez problém vyššie spomenutého kolektívneho nevedomia. Emocionálna politika nie je scenárom súvisiacim len s fašizmom,[23] čo implicitne reflektujú napríklad aj divadelné hry dramatika Lopé de Vegy.[24] Ústrednou postavou jeho tvorby je Gracioso, ktorý je protikladom svojho pána, no i napriek tomu je jeho poradcom. Buď sa snaží váhajúceho pána podnietiť k činu, alebo mu naopak bráni, aby nepodľahol prílišným emóciám. Nie vždy ho jeho pán počúva, a tak vyzerajú aj dôsledky. Súčasná politická situácia na Slovensku možno tiež má svojho Graciosa a pána, ktorý nepočúva. Ak nie, nemení to nič na tom, že aj politika na Slovensku je dlhodobo ovplyvnená silnými emóciami, ktoré rozhodne predstavujú pre občanov a občianky Slovenska – problém.
3. Je ochrana demokracie nastavená principiálne dostatočne?
Odpoveď závisí od “prahu militantnosti“. Ak aj neutrálne zásahy sú postačujúce na to, aby sme skonštatovali, že demokracia je militantnou, tak by sme len veľmi ťažko hľadali nemilitantnú demokraciu. V tomto prípade by sme mohli s čistým svedomím a pokojným hlasom súhlasiť s Pejchalom, že „všetky súčasné demokracie sú viac-menej militantné.“[25] Na Slovensku nie sú nástroje militantnej demokracie rozvinuté tak dobre, ako v iných okolitých krajinách. Prirodzene, najlepšie rozvinuté nástroje má Nemecko, aj vďaka udalostiam Weimarskej republiky a tiež známej kritike jej ústavy.[26] Obmedzený počet strán nedovoľuje rozpísať mnohé z nich, no za zmienku stojí absencia zániku mandátu po rozpustení politickej strany. Podľa nemeckej právnej úpravy je legitímne, ak po zásahu ultima ratio, ktorým je rozpustenie strany, nasleduje zánik mandátov parlamentnej strany.[27] Proces rozpustenia zároveň zvyšuje viditeľnosť strany, umožniac jej prezentovať sa ako ochrankyňa politických práv. Tento účinok, na rozdiel od možnosti pokračovať v činnosti vrátane účasti vo voľbách, môže nastať aj v prípade, ak dôjde k rozpusteniu strany, za predpokladu, že jej lídri zostanú aktívni v politickom diskurze. Iným, možno viac účinným riešením je zákaz nástupníckej politickej strany, ktorá v Nemeckej právnej úprave nechýba. V Nemecku sa zákaz pretavil do Trestného zákona.[28] Keďže na Slovensku právna úprava nástupníckej politickej strany absentuje, nie je prekvapením, že nástupnícka politická strana aj vznikla. Politická strana čelila návrhu na zrušenie, no z iných dôvodov (bližšie kapitola 1.2). Dôležité je však podotknúť, že aktérstvo štátu sa nevyčerpáva neexistenciou trestnoprávnej regulácie. Štát samotný je „rečníkom“ a ako taký jeho predstaviteľky a predstavitelia majú nielen priestor, ale v demokratických režimoch aj záväzok vystúpiť vo verejnej diskusii a zasadzovať sa o práva menšín aj prostredníctvom odmietnutia a kritickej reakcie na extrémne prejavy.[29] Nemecká právna úprava sa tout court líši aj v úlohe Ústavného súdu. Síce rozhodnutie o rozpustení politickej strany môže byť preskúmateľné Ústavným súdom SR,[30] samotný súd nemá v kompetencii stranu rozpustiť alebo pozastaviť jej činnosť. Dôvodnosť tohto konania vyplýva z právnej úpravy, ktorá je primárne odvodená zo zákonov nie z Ústavy ako takej.
Záver
Karl Popper predstavil – všetkým známy – paradox tolerancie. Spočíva v tom, že sloboda bez akejkoľvek kontroly vedie k veľkému obmedzovaniu práv, nakoľko tyranom umožňuje zotročiť umiernených. Ak nebudeme brániť tolerantnú spoločnosť voči netolerantným, potom budú tí tolerantní zničení a s nimi aj sloboda. Aké je [podľa Poppera] vhodné riešenie? Možnosť nevidí v potláčaní netolerantných ale v racionálnej argumentácii a udržaní ich na „uzde“ pomocou verejnej mienky.[31] Hoci by sme našli množstvo autorov, ktorí vidia v militantnej demokracii menej pozitívne aspekty, nadväzujúc na Poppera a ďalších autorov – zastávame tézu, ktorá spočíva v tom, že súhlasíme s tým, aby sme regulovali ex ante zákonom ochranu demokratického zriadenia až do momentu, keď sa spoločnosť a jej mienka nevžijú s myšlienkou militantnej demokracie natoľko, že nebude musieť byť regulovaná právom.[32] Dovtedy, kým vžitá v spoločnosti nebude, potrebujeme poctivú odbornú diskusiu o právnych nástrojoch jej ochrany, o dobrých príkladoch z iných krajín a dopadoch, ktoré môže spôsobiť absencia takejto právnej úpravy.
Podporujme nástroje militantnej demokracie, pretože „čistá demokracia je desivá záležitosť!“[33]
Autorka je študentkou Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.
Použitá literatúra
Učebnice, monografie a iné
BARICOVÁ, J. a kol.: Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava : Nakladatelství C. H. Beck, 2017, 1824 s., ISBN: 978-80-7400-678-4.
CANETTI, E.: Masa a moc. Praha : Academia, 2007, 624 s., ISBN: 978-80-200-2917-1.
ČAPEK, K., Hovory s T. G. Masarykem, 1925-1935, 350 s., ISBN: 978-80-86142-46-3.
DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. Bratislava : Nakladatelství C. H. Beck, 2019, 1792 s., ISBN: 978-80-89603-74-9.
FREUD, S.: Psychológia masy a analýza ja. Bratislava : Archa, 1996, 227 s., ISBN: 80-7115-123-8.
KÁČER, M., ŠAJMOVIČ, P.: Obmedzovanie slobody prejavu v radikalizujúcej sa spoločnosti. Praha : Leges, 2021, 188 s., ISBN: 978-80-7502-487-9.
MAREŠ, M. – VÝBORNÝ, Š.: Militantní demokracie ve střední Evropě. Brno: CDK, 2013, 446 s., ISBN: 978-80-7325-326-4.
MILLER, D. (ed.): Blackwellova encyklopédia politického myšlení. Brno: Barristter & Principal, 2003, 560 s.
PEJCHAL, V.: Hate Speech and Human Rights in Eastern Europe. Legislating in for Divergent Values. 1st. edition. London : Routledge, 2020, 340 s., ISBN: 978-1-03223-632-2.
POPPER, K. R.: The Open Society and Its Enemies. Vol. I The Spell of Plato. London : Routledge, 1999, 432 s., ISBN: 9780415237314.
RUNCIMAN, D.: How Democracy Ends. New York: Basic Books, 2018, 256 s., ISBN: 978-178-12597-40.
SAJÓ, A.,: Militant Constitutionalism. In: Militant Democracy and Its Critics: Populism, Parties, Extremism. Edinburgh: Edinburgh University Press, 2019, s. 187.
STROSSEN, N.: HATE: Why We Should Resist It with Free Speech, Not Censorship. New York: Oxford University Press, 2018, 232 s., ISBN: 978-0-190-85912-1.
TYULKINA, S.: Militant Democracy: Undemocratic Political Parties and Beyond. Abingdon, UK and New York: Routledge, 2015, 236 s., ISBN: 978-1-138-01642-2.
Judikatúra, právne predpisy
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 30. júna 2009 vo veci Herri Batasuna a Batasuna proti Španielsku, sťažnosť č. 25803/04 a 258117/04.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. marca 2006 so sp. zn. 3 Sž 79/2005
Nemecký Trestný zákon (Strafgesetzbuch)
Zborníky
GAJDOŠOVÁ, M., KOŠIČIAROVÁ, S. (eds.): Sloboda združovania. Verejnoprávne a súkromnoprávne aspekty. Zborník z medzinárodnoprávnej vedeckej konferencie. Trnava : Projekt VEGA č. 1/0172/17, 2017 – 2019, s. 268 – 269.
Iné
VEGA, L.: Zahradníkov pes. Dostupné online: https://www.mujrozhlas.cz/tip-mujrozhlas/lope-de-vega-zahradnikuv-pes. [cit. 14.112022].
[1] LOEWENSTEIN, K.: Militant Democracy and Fundamental Rights. Part I. In: American Political Science Review, 1937, roč. 31, č. 3, 1937, s. 423.
[2] MAREŠ, M., VÝBORNÝ, Š.: Militantní demokracie ve střední Evropě. Centrum pro studium demokracie a kultury, 2013, s. 11.
[3] ČAPEK, K., Hovory s T. G. Masarykem, 1925-1935, s. 199.
[4] Bližšie k vymedzeniu daného modelu pozri napr.: MAREŠ, M. – VÝBORNÝ, Š.: Militantní demokracie ve střední Evropě. Brno: CDK, 2013, s. 16 –26.
[5] SAJÓ, A.,: Militant Constitutionalism. In: Militant Democracy and Its Critics: Populism, Parties, Extremism. Edinburgh: Edinburgh University Press, 2019, s. 187.
[6] Ibidem, s. 203.
[7] PFERSMANN, O.: Shaping militant democracy: legal limits to Democratic Stability. In: SAJÓ, A.: Militant Democracy. Ultrecht: Elevent International Publishing, s. 48.
[8] TYULKINA, S.: Militant Democracy: Undemocratic Political Parties and Beyond. Abingdon, UK and New York: Routledge, 2015, s. 11.
[9] Z dôvodu obmedzeného rozsahu sa autori budú venovať primárne slobode združovania.
[10] STEUER, M.: Odolná demokracia ako riešenie dilemy militantnosti? Extrémne politické strany pred českými a slovenskými súdmi. Ius et Societas, 2020, s. 8 – 9.
[11] GAJDOŠOVÁ, M., KOŠIČIAROVÁ, S. (eds.): Sloboda združovania. Verejnoprávne a súkromnoprávne aspekty. Zborník z medzinárodnoprávnej vedeckej konferencie. Trnava : Projekt VEGA č. 1/0172/17, 2017 – 2019, s. 268 – 269.
[12] Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 30. júna 2009 vo veci Herri Batasuna a Batasuna proti Španielsku, sťažnosť č. 25803/04 a 258117/04.
[13] BARICOVÁ, J. a kol.: Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava : Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 1471.
[14] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. marca 2006 so sp. zn. 3 Sž 79/2005
[15] Napríklad: obdivovanie predstaviteľov fašistického režimu, symboliku politickej strany alebo činnosť vedúca k rasovej neznášanlivosti.
[16] O rozpúšťaní politických strán z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva bližšie pozri: KOSAŘ, D.: Judikatura ESLP v oblasti rozpouštění politických stran. In: Jurisprudence, Praha, ASPI. 2009, roč. XVIII, č. 7, s. 29.
[17] Možno odkázať aj na žalobu vlády SR, ktorá bola podaná na Súdny dvor EÚ v otázke kvót na prerozdeľovanie migrantov v rámci EÚ.
[18] STEUER, M.: Odolná demokracia ako riešenie dilemy militantnosti? Extrémne politické strany pred českými a slovenskými súdmi. Ius et Societas, 2020, s. 23.
[19] Porovnaj: MILLER, D. (ed.): Blackwellova encyklopédia politického myšlení. Brno: Barristter & Principal, 2003, s. 288.
[20] CANETTI, E.: Masa a moc. Praha : Academia, 2007, s. 58 – 59.
[21] FREUD, S.: Psychológia masy a analýza ja. Bratislava : Archa, 1996, s. 18 – 19.
[22] Agregátne poňatie demokracie nevyžaduje odbornosť pri rozhodovaní. Emocionalizmus môže de facto vyústiť k vnucovaniu výlučných totalitných názorov. Bližšie pozri: SAJÓ, A.: Militant Democracy and Emotional Politics. Constellation – An International Journal of Critical and Democratic Theory, 2012, roč. 19., č. 4, s. 563.
[23] Ibidem, s. 564.
[24] Pozri napríklad: VEGA, L.: Zahradníkov pes. Dostupné online: https://www.mujrozhlas.cz/tip-mujrozhlas/lope-de-vega-zahradnikuv-pes. [cit. 14.112022].
[25] PEJCHAL, V.: Hate Speech and Human Rights in Eastern Europe. Legislating in for Divergent Values. 1st. edition. London : Routledge, 2020, s. 18.
[26] O Weimarskej ústave a jej vzniku bližšie pozri: NEUMANN, J.: Weimarská ústava (1. časť). Cesta k prijatiu základného dokumentu. Právny obzor, 104, 2021, č. 3, s. 229 – 246.
[27] Ak by sme na Slovensku chceli pristúpiť k takémuto kroku, potrebovali by sme novú právnu úpravu, pretože Ústava SR taxatívne vymedzuje prípady, keď dochádza k strate mandátu. Bližšie pozri: DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. Bratislava : Nakladatelství C. H. Beck, 2019, s. 711.
[28] § 85 Strafgesetzbuch (Trestný zákon)
[29] STROSSEN, N.: HATE: Why We Should Resist It with Free Speech, Not Censorship. New York: Oxford University Press, 2018, 232 s.
[30] Ústavný súd SR v zmysle čl. 129 ods. 4 Ústavy SR skúma súlad rozhodnutia o rozpustení politickej strany s ústavnými a inými zákonmi.
[31] POPPER, K. R.: The Open Society and Its Enemies. Vol. I The Spell of Plato. London : Routledge, 1999, 361 s.
[32] Pozri napr.: KÁČER, M., ŠAJMOVIČ, P.: Obmedzovanie slobody prejavu v radikalizujúcej sa spoločnosti. Praha : Leges, 2021, 188 s.
[33] RUNCIMAN, D.: How Democracy Ends. New York: Basic Books, 2018, s. 142.
