Uplatňovanie konceptu brániacej sa demokracie na Slovensku
ÚVOD
Štátny režim je jednou z troch zložiek formy štátu, pričom možno hovoriť o demokratickom alebo nedemokratickom štátnom režime. Takéto striktné delenie však môže pôsobiť problematicky práve pri koncepte brániacej sa demokracie, vo vedeckej a odbornej literatúre, predovšetkým politologickej,[1] častejšie označovanom ako o koncepte militantnej demokracie, a to z dôvodu, že pokiaľ sa demokracia snaží ochrániť samú seba, a teda obmedzuje činnosť, ktorá by mohla viesť k jej postupnému odstráneniu, mala by sa v zásade vytratiť úplne. Autor sa v tomto článku pokúsi priniesť pohľad, ktorý však toto čiernobiele videnie popiera a istým spôsobom prekonáva.
Upriamením pozornosti na slovné spojenie militantná demokracia možno badať istý vnútorný terminologický rozpor. Zatiaľ čo slovo „militantná“ evokuje skôr niečo násilné, slovo demokracia je výrazom, ktorý vzbudzuje dojem slobody, a teda opaku militantnosti. Prečo teda vôbec spájať tieto dve slová, ak si v istom zmysle významovo odporujú? Je nevyhnutné, aby mala demokracia mechanizmy, ktoré ju dokážu v nepriaznivých podmienkach ochrániť? A azda najdôležitejšia otázka – Poučil sa slovenský ústavodarca z historických chýb v oblasti ochrany a obrany demokracie pred činnosťami, ktoré by mohli viesť k odstráneniu demokracie a demokratických princípov ako takých? Odpovede na tieto otázky budú predmetom a hlavným cieľom tohto článku. Autor sa v ňom bude postupne venovať v dvoch kapitolách brániacej sa demokracii ako teoretickému konceptu (1. Kapitola), následne sa bude venovať identifikácii nástrojov brániacej sa demokracie v právnom poriadku Slovenskej republiky, resp. dvom zásadným oblastiam, v ktorých vníma hlavné nástroje brániacej sa demokracie, a to zhromažďovaciemu a združovaciemu právu (2. Kapitola) a predpokladaným zásahom štátu v oblasti obmedzovania týchto práv.
1. TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ KONCEPTU MILITANTNEJ DEMOKRACIE
Brániaca sa demokracia nie je konceptom novým. Prvotné myšlienky konceptu brániacej sa demokracie možno nájsť už v antickom Grécku.[2] Koncept brániacej sa demokracie v dnešnom chápaní ako prvý formuloval Loewenstein vo svojich článkoch Militant Democracy and Fundamental Rights, v ktorých upozornil na hrozbu nástupu fašizmu v Taliansku a národného socializmu v Nemecku.[3] V týchto článkoch konštatoval, že úspech fašizmu a jeho techniky na získanie moci sa viaže na podmienky, ktoré sú vytvorené demokratickými inštitúciami a na jeho schopnosť prispôsobiť sa demokracii a využiť jej toleranciu na vlastné zničenie. Práve preto by mala demokracia pri snahe brániť sa voči svojmu vlastnému rozvratu a odstráneniu využívať aj mocenské prostriedky, a nielen demokratické prostriedky, ktoré sú zneužívané práve nepriateľmi demokracie.[4] Vo svojej práci sa Loewenstein venoval napríklad jednotlivým legislatívnym opatreniam, ktoré by mohli zabrániť nepriateľom demokracie odstrániť tento režim a nastoliť režim nedemokratický.[5]
V úvode článku bolo zmienené, že pojem brániaca sa demokracia sa v politológii častejšie označuje ako militantná demokracia. Okrem týchto dvoch pojmov však možno v doktríne nájsť i tretí pojem, tzv. imunitnú demokraciu. Pedahzur vo svojom článku rozlišuje práve tieto tri pojmy. Militantná demokracia je podľa jeho konceptu demokraciou, ktorá nie je založená na typických liberálnych hodnotách, resp. ktorá často čelí politickému násiliu a pri riešení týchto situácií neváha vyžiť ani postupy, ktoré môžu porušovať základné demokratické princípy. Naproti tomu je koncept brániacej sa demokracie možné nájsť v štátoch postavených na základoch tradičnej liberálnej demokracie. Táto podoba demokracie dokáže v prípade ohrozenia svojej existencie ohnúť hranice toho, čo je demokratické. Posledným pojmom, resp. kategóriou je tzv. imunitná demokracia. Tento koncept možno chápať ako najvyšší evolučný článok, pretože neberie do úvahy iba riziká a faktory, ktoré vyplývajú z ohrozenia demokracie, ale i následky opatrení prijatých v rámci snahy zabrániť odstráneniu demokratických princípov.[6] Práve s ohľadom na toto delenie bude zameraná analýza či,
a o akom konkrétnom koncepte brániacej sa demokracie možno hovoriť v podmienkach Slovenskej republiky.
1. 1. MATERIÁLNY POHĽAD NA KONCEPT BRÁNIACEJ SA DEMOKRACIE
Pri koncepte brániacej sa demokracie možno nájsť istú paralelu s obdobím pandémie COVID-19. Nielen z dôvodu, že potreba chrániť demokraciu a jej princípy sa predovšetkým v tomto období ukázala ako veľmi vážna, ale i z dôvodu, že pandémiu nikto neočakával a nebol na ňu pripravený. Rovnaké je to i s ohrozením demokracie jej princípov, ktoré umožňujú obyvateľom tej ktorej krajiny užívať všetky benefity z nej vyplývajúce. Úmyselne je použité slovo obyvatelia a nie občania, pretože práve vďaka demokracii je možné hovoriť dosahovaní rovnosti v prístupe nielen k občanom danej republiky, ale i k cudzincom nachádzajúcim sa na jej území. Ak by ale pozornosť bola venovaná momentu prekvapenia, ktorý bol istým spôsobom v predchádzajúcich riadkoch naznačený, je možné konštatovať, že hoci ohrozenia demokracie a pokusy o odstránenie demokratických princípov v štáte nie sú dielom niekoľkých úkonov a zvyčajne nie je možné ich vykonať „zo dňa na deň“ (v prípadoch ad absurdum je to možné), tak dokonanie týchto krokov, ktoré zmenia režim z demokratického na nedemokratický už istým spôsobom prekvapujúce je. Toto prekvapenie však je najmarkantnejšie pri skupine obyvateľov, ktorí boli podporovateľmi skupín snažiacich o odstránenie demokracie, no po dokonaní a odstránení demokratických princípov zisťujú, čo sa vlastne v skutočnosti stalo. Ako sa má teda demokracia pred týmito krokmi brániť?
Materiálny pohľad na koncept brániacej sa demokracie je možné vnímať jednak ako súbor spoločenských predpokladov na vznik konceptu brániacej sa demokracie (Ad 1.), ale i ako nepísané pravidlá, ktoré by mohli napĺňať obsahový koncept brániacej sa demokracie
(Ad 2.).
Ad 1.: Spoločenské predpoklady na vznik konceptu brániacej sa demokracie možno charakterizovať ako tri základné faktory: uvedomenie si slabosti demokratických presvedčení a názorov, jednoduchosť ľahkej zmeny demokratického režimu za nedemokratický a odhodlanosť nepriateľov demokracie.[7] V Slovenskej republike možno pozorovať rastúcu diskusiu o koncepte brániacej sa demokracie predovšetkým v súvislosti so súdnym konaním sp. zn. 4 Volpp/1/2017, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) rozhodoval o rozpustení politickej strany na základe návrhu generálneho prokurátora, ale i v súvislosti so šírením dezinformácií a konšpiračných teórií, predovšetkým, avšak nie výlučne v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19, ako aj súčasným ozbrojeným konfliktom na Ukrajine.
Ad 2.: Nepísané pravidlá, ktoré by mohli napĺňať obsahový koncept brániacej sa demokracie je len veľmi obtiažne identifikovať, keďže pri brániacej sa demokracii možno z podstaty veci predpokladať obmedzenie základných práv, ktoré musí byť vykonané na základe zákona. Ako príklad však možno uviesť test proporcionality, ktorý by na základe interpretácie mohol slúžiť ako nástroj brániacej sa demokracie, ak by v testoch obsiahnutých v samotnom teste proporcionality bol zohľadnený cieľ zachovania demokratických hodnôt a princípov v štáte pred individuálnym právom jednotlivca, napr. na slobodu prejavu. Druhým príkladom nepísaných pravidiel, ktoré je možné vnímať ako nástroj brániacej sa demokracie je materiálne jadro ústavy, ktoré síce v Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len „Ústava“) nie je explicitne vyjadrené, no vyjadroval sa k nemu i Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) a to tvrdením, že: „ochrana demokratického štátneho režimu a zamedzenie jeho legálnej zmeny na režim nedemokratický je preto základnou funkciou materiálneho jadra modernej ústavy. Materiálne jadro ústavy predstavuje mantinely pre ústavodarcu v tom zmysle, že mu zabraňuje či znemožňuje odstrániť existujúci ústavný poriadok a jeho demokratickú podstatu formálno-legalistickou cestou, nastoliť režim nedemokratický
a takou istou cestou ho legalizovať.“[8] Teda „nezmeniteľné“ ústavné klauzuly sú taktiež istým prejavom brániacej sa demokracie, no v prípade Slovenskej republiky mantinelom nepísaným.
1. 2. FORMÁLNY POHĽAD NA KONCEPT BRÁNIACEJ SA DEMOKRACIE
Koncept brániacej sa demokracie z formálneho hľadiska možno chápať ako právne zakotvenie inštitútov, ktoré v prípade ohrozenia majú úlohu a možnosť ochrániť demokraciu a demokratické princípy v spoločnosti a v štáte. Predovšetkým možno hovoriť o právnych aktoch. V súčasnej legislatíve sa nenachádza zákon, ktorý by vyslovene bránil demokraciu, avšak prvky brániacej sa demokracie sa nachádzajú vo viacerých právnych predpisoch, pričom pozornosť týmto predpisom bude venovaná predovšetkým v ďalšej časti článku. V histórii je však možné nájsť zákony, ktoré mali za úlohu chrániť demokraciu a demokratické princípy, zmieniť možno zákon č. 50/1923 Sb. na ochranu republiky, resp. zákon č. 201/1933 Sb. o zastavování činnosti a o rozpouštění politických stran. Hlavným dôvodom a účelom, predovšetkým druhého zákona, bol predpoklad, že v demokratickom štáte majú politické strany a hnutia svojou činnosťou ako aj programom uznávať a chrániť všetky predpoklady existencie štátu.[9] Obdobnú úpravu možno nájsť i v súčasnom znení zákona
č. 85/2005 Z. z. o politických stranách (ďalej len „zákon o politických stranách“), ktorý vo svojom §2 ods. 1 hovorí, že „Strana, európska strana a európska nadácia nesmú svojimi stanovami, svojím programom alebo činnosťou porušovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy.“ Vzhľadom na to, že Ústava v čl. 1 ods. 1 charakterizuje Slovenskú republiku ako „zvrchovaný, demokratický a právny štát“ by mohla byť akákoľvek snaha o odstránenie týchto hodnôt, čo i len zakotvená v programe, chápaná ako porušenie §2 ods. 1 zákona o politických stranách. Na druhej strane však Ústava explicitne nevyjadruje materiálne jadro, a teda nezmeniteľné časti Ústavy, a teda výklad by sa mohol stať z istého hľadiska sporný.
Z formálneho pohľadu na koncept brániacej sa demokracie možno zmieniť obmedzenie zhromažďovacieho práva, čo je istým spôsob prejav konceptu brániacej sa demokracie, s ktorým sa, najmä v čase pandémie, bolo možné v praxi stretnúť častejšie. Obom právam, jednak právu združovaciemu a právu zhromažďovaciemu bude venovaná predovšetkým druhá kapitola tohto článku.
2. NÁSTROJE BRÁNIACEJ SA DEMOKRACIE V SLOVENSKEJ LEGISLATÍVE
Záverečné riadky prvej kapitoly istým spôsobom uviedli, čomu bude venovaná kapitola druhá. Autor sa v nej bude postupne venovať možnostiam obmedzenia združovacieho práva v politických stranách i s poukazom na relevantnú judikatúru, a v druhej časti bude pozornosť venovaná predovšetkým možnosti obmedzenie zhromažďovacieho práva ako prostriedku brániacej sa demokracie. Na záver druhej kapitoly bude legislatíva brániacej sa demokracie zhodnotená z hľadiska obsahu a možnosti naplnenia cieľa, ktorým je zachovanie demokratických princípov v Slovenskej republike.
2. 1. OBMEDZENIE ZDRUŽOVACIEHO PRÁVA
Vyjadrením združovacieho práva z ústavného hľadiska je čl. 29 ods. 2 Ústavy, ktorý hovorí, že „občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa
v nich.“ Zákon o politických stranách ďalej ustanovuje podmienky vzniku či zániku strán, ale napr. i podmienky ich hospodárenia. Dôležitými ustanoveniami zákona o politických stranách pre účely tohto článku sú už spomínaný §2 ods. 1 a §4 ods. 1. Zatiaľ čo §2 ods. 1 vymedzuje zákaz svojim programom alebo činnosťou porušovať Ústavu, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy, §4 ods. 1 je zákonným vyjadrením ústavného práva združovať sa v politických stranách.
Aký dôsledok pre politickú stranu však môže mať, ak poruší ustanovenia §2 ods. 1 zákona o politických stranách? Úpravu rôznych scenárov, ktoré môžu nastať obsahuje priamo zákon o politických stranách. Môžu však nastať tri situácie: Strana môže pri svojej registrácii svojimi stanovami porušovať §2 ods. 1 (Ad 1.), prípadne môže pri zmene svojich stanov doručiť zmenu, ktorá by porušovala §2 ods. 1 (Ad 2.), alebo môže svojou činnosťou porušovať
§2 ods. 1 (Ad 3.).
Ad 1.: V prípade, ak strana pri svojej registrácii doručí Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Ministerstvo vnútra“) stanovy, ktoré sú v rozpore s Ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, a teda je v rozpore s čl. 2 ods. 1 zákona o politických stranách, Ministerstvo vnútra podľa §7 ods. 9 písm. e) do 30 dní od začatia konania o registrácii strany túto registráciu odmietne. Tým sa proces končí.
Ad 2.: Ak registrovaná strana chce zmeniť svoje stanovy, doručí ich do 15 dní od schválenia orgánmi strany Ministerstvu vnútra na registráciu. Ak zmenené stanovy odporujú §2 ods. 1, Ministerstvo vnútra odmietne zapísať zmenu stanov podľa §11 ods. 5 zákona o politických stranách. Týmto sa však proces nekončí, pretože súbežne s odmietnutím zápisu zmeny stanov podá Ministerstvo vnútra podnet Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na konanie podľa §17 zákona o politických stranách (tento postup bude bližšie vysvetlený v nasledujúcom bode).
Ad 3.: Konanie strany v rozpore s §2 ods. 1, resp. činnosť, ktorú je možné subsumovať pod toto ustanovenie má rovnaké dôsledky ako podanie podnetu generálnemu prokurátorovi Ministerstvom vnútra podľa predchádzajúceho bodu, a teda konanie podľa §17 zákona o politických stranách. Toto konanie sa označuje ako konanie o rozpustení strany správnym súdom. V minulosti o rozpustení politickej strany rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“), avšak v súčasnosti rozhoduje o návrhu generálneho prokurátora správny súd. Konanie v zásade začína podaním návrhu generálneho prokurátora na rozpustenie politickej strany. V prípade, ak súd rozpustí politickú stranu, Ministerstvo vnútra vykoná výmaz politickej strany z registra strán.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že legislatíva v oblasti brániacej sa demokracie vo vzťahu k politickým stranám a ich prípadnej činnosti, ktorá by smerovala k ohrozeniu demokratických princípov v republike, prípadne k odstráneniu demokracie ako takej, existuje. Druhým aspektom však je aplikácia týchto ustanovení v aplikačnej praxi. Z minulosti možno spomenúť napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sž/79/2005, ktorým rozpustil politickú stranu s názvom Slovenská pospolitosť – Národná strana. V nedávnej minulosti prebiehalo konanie, v ktorom generálny prokurátor navrhoval rozpustenie politickej strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. Najvyšší súd však tento návrh zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia[10] v bode č. 136 uviedol nasledovné: „Z vykonaného dokazovania podľa názoru najvyššieho súdu je možné dospieť k záveru, že žalobca nepredložil dôkazy o tom, že riziko ohrozenia demokracie žalovanou politickou stranou je dostatočne bezprostredné.“ Z rozhodnutia Najvyššieho súdu teda vyplýva, že nestačí iba skutočnosť, že daná politická strana môže ohrozovať demokraciu, avšak skúma sa i bezprostrednosť a miera ohrozenia demokracie. Ako ďalej vo svojom rozhodnutí uvádza, rozhodnutia o rozpustení politickej strany nemajú veľkú prax ani v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože k nim dochádza pomerne zriedkavo, keďže ide o nástroj ultima ratio.[11]Toto rozhodnutie sa teda stáva mementom, že i legislatíva spadajúca do kategórie brániacej demokraciu môže naraziť na problémy pri svojej aplikácii, ak konkrétna politická strana bude svoju činnosť vykonávať umiernene a postupne zvyšovať intenzitu porušovania §2 ods. 1 zákona o politických stranách.
2. 2. OBMEDZENIE ZHROMAŽĎOVACIEHO PRÁVA
„Zhromažďovacie právo predstavuje možnosť či oprávnenie jednotlivcov sa slobodne a do značnej miery aj anonymne stretávať na zhromaždeniach, mítingoch, protestoch, demonštráciách či inak nazvaných akciách využívajúc pritom svoju slobodu prejavu a tým sa podieľať na diskusii o veciach verejných či spoločných.“[12] Zhromažďovacie právo je jedným zo základov demokracie, vzhľadom na to skutočnosť, že práve možnosť vyjadrenia svojho názoru, i v prípade, ak je odlišný od názorov väčšiny, je právom občana. Čo však v prípade, ak sa prezentovanie vlastných názorov zmení na podnecovanie ostatných občanov, resp. účastníkov zhromaždenia na konanie, ktoré môže ohroziť verejný poriadok, bezpečnosť, verejné zdravie, prípadne volať po zmene štátneho režimu na nedemokratický, a tým de facto využívať nástroj demokracie na jej odstránenie?
Zhromažďovacie právo sa okrem prostredia sociálnych sietí stalo, predovšetkým v období pandémie ochorenia COVID-19, jedným z najvyužívanejších prostriedkov na prezentovanie odlišných názorov od tých, ktoré prezentovali vedecké a odborné autority v danej oblasti. Nie je nutné pripomínať, že na začiatku každej vlny ochorenia boli zvolávané masové protesty, na ktorých boli účastníci organizátormi vyzývaní na nedodržiavanie opatrení zavedených s cieľom zamedziť šíreniu ochorenia, prípadne boli prezentované názory, ktoré až nabádali k využitiu práva zakotveného v čl. 32 Ústavy, a teda k využitiu práva na odpor, prípadne k iným druhom konania, ktoré by mohli byť súhrnne charakterizované ako podnecovanie na akékoľvek konanie, ktoré by odporovalo odporúčaniam, prípadne nariadeniam Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.
Toto právo, ktoré má i svoje ústavné zakotvenie v čl. 28 Ústavy, však nebolo využívané len v období pandémie. Bolo využívané i v minulosti a bude využívané i v budúcnosti. V súčasnej situácii, keď je však spoločnosť značne polarizovaná, existuje zvýšené riziko, že využívanie zhromažďovacieho práva môže byť využité nepriateľmi demokracie na snahy o postupné odstránenie demokratických princípov, či dokonca demokracie ako celku. Aké má teda demokracia možnosti, aby takáto situácia nenastala?
Zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve (ďalej len „zákon o zhromažďovacom práve“) ustanovuje predpoklady a postup pred konaním zhromaždenia. Podľa čl. 28 ods. 2 Ústavy sa zhromaždenie nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy. Avšak podľa §5 ods. 1 zákona o zhromažďovacom práve má zvolávateľ povinnosť oznámiť obci konanie zhromaždenia. Obec má následne v prípade, ak by išlo o zhromaždenie, ktoré by sa malo konať s cieľom odstrániť demokraciu alebo demokratické princípy konanie zhromaždenia zakázať na základe §10 zákona o zhromažďovacom práve. Predovšetkým §10 ods. 1 písm. c) ustanovuje obdobné podmienky zakázania konania zhromaždenia, aké ustanovuje §2 ods. 1 zákona o politických stranách pre rozpustenie politickej strany. Rovnako však ako pri rozpustení politickej strany, i zákaz konania zhromaždenia je potrebné vnímať ako prostriedok ultima ratio.[13]
ZÁVER
Základnou otázkou, ktoré bola prezentovaná v Úvode tohto článku bolo, či sa slovenský ústavodarca, resp. zákonodarca ponaučil z historických chýb, ktoré viedli k odstráneniu demokracie nielen v Slovenskej republike, ale i v iných európskych štátoch. S ohľadom na mechanizmy, ktoré slovenská právna úprava obsahuje je možné konštatovať, že koncept brániacej sa demokracie má v právnom poriadku Slovenskej republiky svoje miesto.
V prvej kapitole boli predstavené tri koncepty brániacej sa demokracie, ktoré priniesol Pedahzur. Práve záver je priestorom na zhodnotenie, ktorý z druhov demokracie je Slovenská republika – militantná, brániaca sa, prípadne imunitná. Autor si dovoľuje vysloviť názor, že na Slovensku sa uplatňuje koncept brániacej sa demokracie, ktorý sa i vďaka činnosti Najvyššieho súdu stáva demokraciou imunitnou, a teda nehľadí len na prípadné následky konania, ktoré má za cieľ odstrániť demokratické princípy, ale sleduje i hrozby vyplývajúce z obmedzenia uplatňovania práv občanov.
Koncept brániacej sa demokracie, nech už je pomenovaný akokoľvek, je koncept, ktorý je nevyhnutné ďalej zveľaďovať a viac o ňom hovoriť. Práve diskusia o možnostiach demokracie brániť sa pred jej nepriateľmi môže odradiť nepriateľov od pokusov o jej odstránenie. Zároveň však treba, v ideálnom prípade a v stave, kedy je to ešte možné, zostať v rovine nevidieť v každom odlišnom názore nepriateľa demokracie a teda pokúsiť sa vytvoriť demokraciu, ktorá berie ohľad i na následky vlastných krokov smerujúcich k svojej ochrane.
Autor je interný doktorand na Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied, súčasne pôsobí na Katedre ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
DOMIN, M., BUJŇÁK, V.: Zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2022, 200 s.
LOEWENSTEIN, K.: Militant Democracy and Fundamental Rights, I. In: The American Political Science Review, 1937, roč. 31, č. 3, s. 417 – 432.
PEDAHZUR, A.: Struggling Challenges of Right-Wing Extremism and Terrorism within Democratic Boundaries: A Comparative Analysis. In: Studies in Conflict and Terrorism, 2001, roč. 24, č. 5, s. 339 – 435.
PFERSMANN, O.: Shaping Militant Democracy: Legal Limits to Democratic Stability. In: Militant Democracy. Utrecht: Eleven International Publishing, 2004, s. 47 – 69.
PUŠKÁROVÁ, E.: Teoretické východiská konceptu militantnej demokracie. In: Právny Obzor – teoretický časopis pre otázky štátu a práva, 2016, roč. 99, č. 4, s. 331 – 352.
TEEGARDEN, D. A.: Defending Democracy: A Study of Ancient Greek Anti-Tyranny Legislation. Disertation on Faculty of Philosophy of Princeton Univeristy. Princeton, 2007.
VÝBORNÝ, Š.: Konceptualizace bránící se demokracie. In: Právník, 2012, roč. 151, č. 5,
s. 441 – 452.
[1] VÝBORNÝ, Š.: Konceptualizace bránící se demokracie. In: Právník, 2012, roč. 151, č. 5, s. 442.
[2] Pozri: TEEGARDEN, D. A.: Defending Democracy: A Study of Ancient Greek Anti-Tyranny Legislation. Disertation on Faculty of Philosophy of Princeton Univeristy. Princeton, 2007.
[3] PUŠKÁROVÁ, E.: Teoretické východiská konceptu militantnej demokracie. In: Právny Obzor – teoretický časopis pre otázky štátu a práva, 2016, roč. 99, č. 4, s. 333.
[4] LOEWENSTEIN, K.: Militant Democracy and Fundamental Rights, I. In: The American Political Science Review, 1937, roč. 31, č. 3, s. 423 – 424.
[5] Bližšie pozri: PUŠKÁROVÁ, E.: Teoretické východiská konceptu militantnej demokracie. In: Právny Obzor – teoretický časopis pre otázky štátu a práva, 2016, roč. 99, č. 4, s. 334.
[6] Pozri: PEDAHZUR, A.: Struggling Challenges of Right-Wing Extremism and Terrorism within Democratic Boundaries: A Comparative Analysis. In: Studies in Conflict and Terrorism, 2001, roč. 24, č. 5, s. 339 – 435.
[7] Pozri: PFERSMANN, O.: Shaping Militant Democracy: Legal Limits to Democratic Stability. In: Militant Democracy. Utrecht: Eleven International Publishing, 2004, s. 47 – 69.
[8] Nález Ústavného súdu PL. ÚS 21/2014.
[9] Pozri: VÝBORNÝ, Š.: Konceptualizace bránící se demokracie. In: Právník, 2012, roč. 151, č. 5, s. 448.
[10] Rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Volpp/1/2017.
[11] Rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Volpp/1/2017, bod č. 124.
[12] DOMIN, M., BUJŇÁK, V.: Zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2022, s. XIII.
[13] DOMIN, M., BUJŇÁK, V.: Zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2022, s. 79.
