V čase, keď bola Margaret Thatcher premiérkou Veľkej Británie, som žil v komunistickom Československu, v ktorom vtedy neexistoval nielen internet ale ani sloboda tlače. Mohol som sa teda dozvedieť iba to, čo o nej písali a hovorili socialistické médiá. Prípadne, ak rušičky nešli na plný výkon, tak to, čo o nej hovorili na vlnách Rádia Slobodná Európa.
Keď som sa po páde komunistického režimu dostal v deväťdesiatych rokoch do Británie, „Železná lady“ už nebola ani vo vláde ani v dolnej komore parlamentu. Margaret Thatcher som si asi prvýkrát všimol v roku 1982 vďaka vojne o Falklandské ostrovy, ktorej médiá v Československu venovali pomerne veľa pozornosti. Druhýkrát som si britskú premiérku všimol v rokoch 1984-85 počas štrajku baníkov, ktorému komunistické médiá venovali tiež veľa pozornosti. Ale najväčší dojem na mňa Železná lady urobila v roku 1987, keď poskytla rozhovor sovietskym médiám. Sledoval som ten rozhovor v maďarskej štátnej televízii, pretože, pokiaľ ma pamäť neklame, československá štátna televízia tento rozhovor v plnom znení neodvysielala. A bol som fascinovaný. Margaret Thatcher s anglickým pokojom vecne odpovedala na otázky troch sovietskych novinárov. A napriek sovietskej „presilovke“ tento rozhovor argumentačne vyhrala. Zrejme som v tej chvíli nebol jediný, kto túžil mať takúto osobu na čele štátu, v ktorom žije.
Privatizačná vlna
Margaret Thatcher sa najčastejšie spája s masívnou vlnou privatizácie, ktorá v Británii prebehla v čase, keď bola premiérkou. Táto privatizácia bola jedným z dôvodov tvrdej kritiky Margaret Thatcher najmä zo strany ľavice, ktorá namietala, že dôjde k presunutiu majetku „ľudu“ (štátu) do rúk veľkých korporácií alebo niekoľkých bohatých ľudí. Opak je však pravdou. Privatizácia štátneho majetku umožnila obrovskému množstvu obyčajných občanov Británie stať sa skutočnými a nielen fiktívnymi vlastníkmi pôvodne štátnych firiem.
Kým v roku 1979, keď bola Margaret Thatcher prvýkrát zvolená za britskú premiérku, iba tri milióny Britov vlastnili akcie nejakých firiem. Koncom osemdesiatych rokov vlastnil akcie jeden zo štyroch Britov, teda dvanásť miliónov dospelých britských občanov. Drvivá väčšina týchto firiem po privatizácii začala fungovať lepšie, ako v časoch štátneho manažmentu, čo sa premietlo aj do ziskov z dividend, ktoré išli do vreciek miliónov Britov a nie iba do vreciek horných desaťtisíc, ako sa nám doteraz snažia nahovoriť ľavičiari.
Počas svojho štúdia na University of Kent v Canterbury som sa medzi vyučujúcimi stretol prevažne s kritikou pôsobenia Margaret Thatcher. Napríklad s kritikou už spomínanej privatizácie. Ale keď som sa svojich britských prednášajúcich spýtal, či napríklad sprivatizovaný British Telecom funguje horšie ako v časoch keď bol štátnou firmou, museli neochotne priznať, že kým za čias štátom spravovaných telekomunikácií sa na zavedenie „pevnej linky“ do bytu alebo do domu čakalo niekoľko mesiacov (podobne ako v Československu za čias socializmu), tak po sprivatizovaní sa tento čas skrátil na niekoľko dní. A nesťažovali sa ani na rast cien telekomunikačných služieb.
Súkromné železnice
Hneď však vytiahli argument o údajne katastrofálnom dopade privatizácie štátnych britských železníc. Tu treba poznamenať, že úplná privatizácia železníc prebehla až za vlády premiéra Johna Majora, ale zámer sa zrodil počas vlády Margaret Thatcher. A ešte počas jej vlády prebehla aj „pokusná“ privatizácia jednej úzkorozchodnej železnice.
Privatizácia údajne spôsobila pravidelné meškania, výpadky spojov a aj niekoľko zrážok vlakov. Myslím, že v prípade štátnych železníc išlo sčasti o spomienkový optimizmus, pretože problémy s meškaniami či výpadkami boli dlhodobým problémom, ktorý trápil britské železnice dávno pred ich privatizáciou. O častých štrajkoch pracovníkov železníc ani nehovoriac. Niekoľko tragických nehôd, ktoré sa udiali v období niekoľkých rokov po privatizácii železníc, boli skôr následkom dlhodobého nedostatočného investovania zo strany štátnych železníc do rekonštrukcie a nových technologických prvkov zabezpečujúcich bezpečnosť. Iste, privatizácia železníc mala aj svoje detské choroby, napríklad nedostatočné informačné prepojenie spoločností, ktoré sprivatizovali jednotlivé časti železničnej siete, čo istý čas komplikovalo cestovanie s prestupom z vlakov jednej spoločnosti na vlaky iných spoločností. Keď sa pozrieme dnes na britské železnice, ktoré prevádzkuje niekoľko súkromných spoločností, vidíme moderný dopravný systém fungujúci bez výraznejších problémov.
Labouristická opozícia v čase privatizácie britských železníc vyhlásila, že keď sa dostane k moci, železnice znovu znárodní. Ale labouristická vláda Tonyho Blaira tento sľub nesplnila. Čo nemožno považovať za nič iné než za uznanie, že privatizácia britských železníc bola správna a pre občanov a ekonomiku Británie prospešná vec.
Zmenila tvár Británie
Margaret Thatcher mala a má v Británii veľa kritikov. Vlastne si spomínam iba na dvoch priaznivcov Margaret Thatcher, ktorých som stretol na univerzite v Británii. Obaja boli členmi Konzervatívnej strany. Jeden z nich bol môj vtedy asi šesťdesiatročný spolužiak, ktorý si po štyroch dekádach práce pre petrolejársku firmu v rôznych končinách sveta povedal, že vyštuduje medzinárodné vzťahy. Ten nás cez prestávky medzi prednáškami zabával historkami zo svojho života. Napríklad i tou, ako údajne nahovoril Margaret Thatcher na privatizáciu „public houses“. To bol ďalší z významných počinov britskej premiérky, vďaka ktorému sa zo státisícov nájomníkov stali vlastníci bytov a domov. Tento krok posilnil rozvoj trhu s nehnuteľnosťami a pomohol k zvýšenej mobilite pracovnej sily v Británii.
Margaret Thatcher zmenila Konzervatívnu stranu a Veľkú Britániu. A zmenila dokonca aj Labouristickú stranu. V roku 1983 v predvolebnom manifeste Nová nádej pre Britániu Labouristická strana deklarovala zámer znovuznárodniť krátko predtým sprivatizované spoločnosti. A tiež jednostranne odstúpiť od vlastnenia jadrových zbraní. Po druhej volebnej porážke v rade však od oboch zámerov upustila. Neil Kinnnock, ktorý sa stal lídrom labouristov, výrazne obmedzil vplyv odborov v rámci strany a z radikálnej ľavicovej strany spravil stredoľavú.
Tony Blair, ktorý sa stal lídrom labouristov v roku 1994 posunul programovo Labouristickú stranu ešte viac „doprava“. Úspech privatizácie, ktorý sa prejavil v efektívnejšom fungovaní sprivatizovaných firiem spôsobil, že na návrh Tonyho Blaira Labouristická strana zo svojich stanov vypustila programový cieľ „spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov,“ ktorý sa interpretoval ako snaha o znárodnenie súkromného vlastníctva, a prihlásil sa k „tretej ceste“. Aby zvýraznil zmeny v politike Labouristickej strany, marketingovo začal používať pojem New Labour. Viacerí politickí analytici po volebnom víťazstve labouristov v roku 1997 (po osemnástich rokoch v opozícii) skonštatovali, že Blair vyhral vďaka tomu, že takpovediac vykradol program Konzervatívnej strany, akurát mu dal sociálnejšie vyzerajúci obal.
Lady Thatcher bola premiérkou od roku 1979 do roku 1990. Nielenže bola prvou ženou na poste britského predsedu vlády, ale bola aj najdlhšie slúžiacim britským premiérom za posledných 150 rokov. Vyhrala troje voľby za sebou a neodstúpila z funkcie premiérky po prehratých voľbách, ale po tlaku zvnútra Konzervatívnej strany. Dovolím si tvrdiť, že aj štvrté volebné víťazstvo Konzervatívcov v rade v roku 1992 bolo výsledkom pokračovania politiky thatcherizmu.
Karikaturisti často kreslili nástupcu Železnej lady, premiéra Johna Majora, ako malého chlapčeka robiaceho to, čo mu hovorí veľká „Maggie“. Samotná Margaret Thatcher kritiku na svoju stranu okomentovala typickým suchým anglickým humorom: „Ak by ma moji kritici videli kráčať po Temži, povedali by, že je to preto, že neviem plávať“.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2013.
