Znižovanie regionálnych rozdielov je jedným z tých politických cieľov, na ktorých sa vládna koalícia s parlamentnou opozíciou, či, ak chcete, ľavica s pravicou až dojemne zhoduje. Tento jednotný národný front sa však už nedohodne, ako prerozdeliť a kam nasmerovať eurofondy, prostredníctvom ktorých sa daný cieľ má plniť. Jedným zo sporov sú i tzv. póly rastu. O čo vlastne ide?
Polarizačné teórie a ich aplikácie v plánovanom regionálnom rozvoji sú známe desiatky rokov. Základnou tézou je, že k hospodárskemu rastu nedochádza na všetkých miestach regiónov naraz a intenzívnejší je v tzv. rozvojových póloch (zväčša mestá), odkiaľ sa následne šíri do ich periférie (vidiek). Implikácia pre politiku je, že štátni prerozdeľovači nerozptýlia dotácie do regiónov plošne, ale cielene podporia najmä tzv. póly rastu dúfajúc, že tie sa tak stanú „motormi rozvoja“ a potiahnu k rastu i svoje zázemia.
Póly rastu a eurofondy
Zmienená teória sa stala jedným z prameňov nevyčerpateľnej studnice nápadov bruselských eurobyrokratov, ktorí mali zjavne pocit, že doterajšie prerozdeľovanie eurofondov bolo málo komplikované. A tak do guláša s oprávnenými žiadateľmi a oprávnenými výdavkami primiešali i oprávnené územia v podobe pólov rastu. A aby sa nepovedalo, že v EÚ sa rozhoduje centralizovane, veľkoryso sa v Bruseli rozhodli, že keď už máme tú subsidiaritu, oprávnenosť určiť póly rastu ostane národným štátom.
A tak na Slovensku vznikol zoznam pólov rastu, ktorý takmer tritisíc obcí a miest Slovenska rozdelil do troch kategórií. Na jednej strane sú póly rastu, zvlášť tzv. inovačné a tzv. kohézne, pričom mestá a obce zaradené do jednej z týchto dvoch kategórií budú oprávnené čerpať z hlavného balíka eurofondov, a na strane druhej sú obce mimo pólov rastu (vidiecke obce, zväčša s počtom obyvateľov nepresahujúcim 1 000), ktorým bude určený oveľa menší balík peňazí prostredníctvom plánu rozvoja vidieka. A práve o určení príslušnosti obcí k týmto kategóriám sa odohráva spor.
Spolu za Východ!
Zástupcovia všetkých troch parlamentných opozičných strán vyrazili postupne na straníckych tlačovkách do boja voči zoznamu pólov rastu, ktorý vypracovalo ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja pod vedením ministra Mariana Janušeka (SNS) a sú platné od júna 2007.
Do útoku ako prvý zavelil poslanec NR SR Štefan Kužma (SDKÚ-DS), ktorý v rokoch 2005-2006 pôsobil ako štátny tajomník práve na rezorte regionálneho rozvoja. Vláda podľa neho „poškodzuje východoslovenský vidiek a nevyužíva možnosti jeho rozvoja,“ pričom poukazoval na nespravodlivý výber obcí zaradených medzi póly rastu, a to v neprospech východu krajiny. K tejto kritike z úst prešovského krajského šéfa SDKÚ-DS sa časom pridal i Pavol Tarcala, podpredseda KDH pre samosprávu, podľa ktorého ministerstvo odsúdilo celé územie Prešovského kraja na zánik. „Takže, vážení kolegovia, ten, kto bude z nášho kraja odchádzať posledný, nech zhasne svetlo,“ teatrálne uzavrel prešovský krajský predseda KDH. A nelenila ani SMK, ktorá sa prostredníctvom poslanca NR SR Ivána Farkasa nechala počuť, že vláda „vylúčila mnohé obce východného Slovenska,“ čím „prehĺbi regionálne rozdiely.“ A okrem zmienenej podpory bývalým koaličným partnerom vyjadril i obavy o rozvoj menších obcí, ktoré sa zväčša taktiež medzi póly rastu nedostali.
V poriadku, vyzerá to, že opozícia našla jednotiacu tému, hoc politicky nevýznamnú, udrela na vládu, no najmä, predviedla sa pred voličmi súcitnou hrou na regionálnu nôtu. Možný je však i analytický pohľad bez emócií a vidiny lacných politických bodov, keďže aktuálny zoznam pólov rastu Ficovej vlády je možné porovnať so zoznamom, ktorý v júni 2006 na úplnom sklonku volebného obdobia druhej Dzurindovej vlády odobril vtedajší minister regionálneho rozvoja László Gyurovszky (SMK).
Gyurovszky vs. Janušek
Gyurovszkého zoznam pólov rastu z júna 2006 metodicky vychádza z vládnej Koncepcie územného rozvoja Slovenska 2001, ktorá popisuje hierarchickú štruktúru sídiel a ich zázemí, pričom každej obci priraďuje istý význam. Zoznam rozdeľuje póly rastu na inovačné, kam sa radia krajské a okresné mestá, ale i ich najbližšie zázemie tvorené vidieckymi obcami, a na kohézne, kde sú najmä vidiecke obce, ktorých spoločnou črtou má byť, že plnia pre svoje zázemie isté administratívne (sídla spoločných obecných úradov) a obslužné funkcie (sídla väčších základných škôl) a majú zväčša aspoň 1 000 obyvateľov.
Janušekov zoznam pólov rastu z júna 2007 má však identickú metodickú bázu. Avšak, i keď v Gyurovszkého zozname sú inovačné póly charakterizované ako tie sídla, v ktorých by sa mala koncentrovať podpora z veľkých národných projektov v oblasti znalostnej ekonomiky, v rovnakej kategórii tam vedľa seba nájdete krajské mestá s viac než 50 000 obyvateľmi ako i dedinky, v ktorých by ste nenapočítali ani 500 duší. Zmeny, ktoré v tomto zozname nastali, súvisia s redukciou počtu inovačných pólov len na vybrané mestá a presun vidieckych centier mikroregiónov medzi kohézne póly. Skôr než ako cielený útok na východniarov, prezentovaný tak opozíciou, sa dané zmeny javia ako výsledok snahy „poupratovať“ v zozname predchodcu.
Veľa kriku pre nič
Porovnanie oboch zoznamov vychádza nasledovne: kým za Dzurindovej vlády bolo medzi póly rastu zaradených spolu 1 173 obcí (40% obcí SR), za Ficovej vlády sa tento počet zredukoval na 964 (33%). Avšak, videné prizmou populácie, kým za Dzurindu sa do vymedzených pólov rastu vtesnalo 82,18% obyvateľov krajiny, obce tam zaradené za Fica obýva 82,74% obyvateľov, čo je dokonca nepatrne viac (asi 30 000 ľudí).
Pohľad na zmeny v krajoch ukazuje, že za Ficovej vlády došlo k istej redukcii pólov rastu vo všetkých krajoch okrem Trnavského, kde sa počet nezmenil, a Nitrianskeho, kde nejaké nové i pribudli. Najviac pólov i naďalej ostáva v Prešovskom kraji (170). Počet obyvateľov, ktorí žijú v takto vymedzených póloch rastu, sa dokonca v Prešovskom kraji nepatrne zvýšil (asi o 2 000), v Košickom kraji sa síce znížil, no len o málo (9 000) a k nevýraznému poklesu došlo i v Banskobystrickom kraji (o 12 000). Tieto tri kraje sú typické nielen nadpriemernou mierou nezamestnanosti, ale i súvisiacim nadpriemerným počtom malých obcí (do 1 000 obyvateľov) a teda rozdrobenou sídelnou štruktúrou. Liekom by bola komunálna reforma, o predpísaní ktorej však nik nechce ani len počuť. Kým k nej však nedôjde, mali by sa povzbudzovať aspoň dobrovoľné zväzky a spoločné aktivity obcí v rámci mikroregiónov. No vyzerá to tak, že čakanie, kým sa taký prístup pri prerozdeľovaní eurofondov presadí, alebo že na to opozícia aspoň dôrazne vyzve, je márne. Zdá sa, že viac než o „rozvoj“ ide všetkým len o „prachy“.
Rovnako i obvinenia opozície, že vláda „chce liať peniaze čo najbližšie k Bratislave,“ ako sa vyjadril poslanec Kužma, vyznievajú nepatrične, keď si porovnáme, že práve za Dzurindovej vlády bolo do pólov rastu zaradených až takmer 80% sídiel Bratislavského kraja (relatívne najviac zo všetkých krajov!), pričom za Ficovej vlády došlo k ich zníženiu na približne 50%. A to sa odrazilo i v poklese počtu obyvateľov žijúcich v póloch rastu v tomto kraji (o vyše 20 000), čo predstavuje najväčšiu redukciou spomedzi krajov. Prečo potom toľko kriku?
Rétorické preteky
Celý spor o póly rastu vyznieva až komicky, keďže v jeho jadre je, že tzv. ľavicová vláda prebrala po tej tzv. pravicovej koncept pólov rastu tak, že ho len kozmeticky upravila, načo však zareagovala opozičná pravica pokrikom na vládnu ľavicu, že je málo ľavicová, keďže je málo dôsledná vo vyrovnávaní regionálnych rozdielov. Veď každé takéto opatrenie štátu smerujúce dotáciami k egalitárstvu je predsa len a len cestou späť k socializmu. Tento spor je tak len ďalšou správou z nášho Kocúrkova, kde sa zvolení politici pred nami pretekajú v boji s regionálnymi rozdielmi nie nepodobne márne (hoci nie tak ušľachtilo), ako ten Don Quijote s povestnými veternými mlynmi. Sme svedkami len neúprimných či priam pomätených rétorických pretekov na pokračovanie? Každopádne, vitajte v ich ďalšom dejstve.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2008.
