Nič nie je zadarmo. Pomyslela som si v čakárni u lekára. Dve staršie panie oproti mne si pochvaľovali, že nová vláda zrušila poplatky v zdravotníctve. Za lieky sa platí nižšia daň z pridanej hodnoty. Potešil ich aj vianočný príspevok, ktorý dostali s dôchodkom. Veľkú diskusiu viedli o tom, že kabinet bojuje proti monopolným cenám reguláciou. A, veruže, aj benzín a nafta zlacneli. Na prvý pohľad sa zdá, že novej garnitúre naozaj záleží na ľuďoch, a preto im hneď od začiatku svojho vládnutia poskytuje „lepšie služby.“ Verí tomu väčšina ľudí, oponentov neakceptujú, pretože ich argumenty sú ťažko zrozumiteľné a v realite sa prejavia až neskoršie. Darmo by ste im hovorili, že na tieto opatrenia doplatia v budúcnosti, zaujíma ich súčasnosť a nestarajú sa o to, čo bude. Dozvedám sa, že bývalá vláda neurobila ani jeden správny krok. Všetko menili len k horšiemu. „Za komunizmu bolo aj tak najlepšie,“ zhodnotila jedna z nich. Nesúhlasili s trhovou ekonomikou. Štátne zásahy im vyhovujú, považujú ich za najspravodlivejšie.
Je síce pravda, že socializmus padol, keď som bola dieťaťom, ale už vtedy som vnímala, že sľubuje raj a namiesto toho bolo peklo. Žili sme v štátiku, ktorému vládli súdruhovia s vlastnou víziou sveta. Neobľubovali nadpriemernosť, najviac im vyhovoval šedý priemer. Masovosť im bola bližšia než individuálnosť. Politiku nechápali ako službu občanom, ale sebe samým. Nenávideli slobodu, pretože mali strach, že ich oberá o moc nad ľuďmi. Profit neprinášala znalosť, ale známosť s vplyvným funkcionárom. Vyvlastňovali majetky v záujme ich kolektívneho spravovania. Panstvo všetkých nad všetkým považovali za najlepšiu cestu jeho zveľaďovania. Prívržencov kapitalizmu vnímali ako vykorisťovateľov robotníckej triedy. Centrálne plánovanie a nedostatok „nadštandardného“ tovaru v obchodoch sa stali skutočnosťou na niekoľko desiatok rokov.
V osemdesiatom deviatom zdanlivo neporaziteľný režim padol. Ľudí do ulíc vyhnala túžba po slobode, ktorá tu chýbala. Všetko bolo regulované a každý pokus o slobodné konanie narazil na neprekonateľné prekážky. Naša krajina sa ocitla na dne – spoločensky, politicky, ekonomicky i kultúrne. Socialistická vízia stroskotala, nastúpila demokratická. Vydali sme sa na cestu obnovy našej „pokrivenej“ spoločnosti.
Práve reformy sa stali cestou, ako dobehnúť vyspelejší svet, v ktorom sa osvedčil slobodný trh. Už neraz sa potvrdilo, že trh efektívnejšie dokáže zabezpečiť potreby aj sociálne slabších vrstiev obyvateľstva. Motivuje ich totiž k tomu, aby sa o seba postarali sami a nespoliehali sa na štát, ktorý im vyplatí rôzne podpory. Potrebujú aktívnejšiu pomoc, ktorá by ich nútila zmeniť svoju situáciu a nie len pasívne poberať rôzne dávky sociálneho zabezpečenia. Veľmi často dochádza aj k zneužívajú sociálneho systému. Dávky dostávajú aj tí, ktorí ich vôbec nepotrebujú. Takisto nemožno zabudnúť na rôzne korupčné prípady, ktoré sa objavujú v každej krajine, kde vznikol takýto systém prerozdeľovania financií. Vždy sa nájdu takí, ktorí sa dohodnú s úradníkmi, aby dostávali dávky aj napriek tomu, že nepatria medzi tých, ktorým sú určené alebo predložia sfalšované dokumenty, na základe ktorých im pridelia finančnú podporu.
Je nevyhnutné, aby sa ešte viac obmedzil počet poskytovaných dávok, čo by sprehľadnilo systém a eliminovalo by možnosti jeho zneužívania. Dokázal by sa tak ušetriť obrovský balík peňazí a prispelo by to k výraznému naštartovaniu ekonomiky. Poberatelia dávok by začali myslieť na to, ako sa o seba postarať a nespoliehali by sa len na to, že štát im pošle peniaze.
Zavedenie trhových princípov do zdravotníckej oblasti otvorilo možnosti na skvalitnenie služieb. Zmena štátnych poisťovní na akciové spoločnosti zabezpečila lepšiu kontrolu vynakladania peňazí. Súčasný šéf rezortu si však myslí opak, preto chce presadiť, aby sa vrátili staré pravidlá hry. Ministerka práce má zas inú predstavu s druhým pilierom dôchodkového systému. Nepozdáva sa jej, že ľudia zrazu posielajú svoje peniaze na vlastné účty. Výhodnejšie by však bolo pokračovanie v dôchodkovej reforme, ako predkladanie rôznych návrhov, ktoré tento proces brzdia a vracajú do starých koľají. V takomto prípade sa len bude zvyšovať riziko, že „skolabuje“ vyplácanie dôchodkov, keďže demografický vývoj nie je najpriaznivejší. Penzijná reforma počítala s tým, že dôchodok sa bude odvíjať od nasporenej čiastky na účte. O výške svojho príjmu na dôchodku teda rozhodujú samotní sporitelia. Časť peňazí sa preto nestráca na jednom účte Sociálnej poisťovne.
Štát má strach z monopolov, a preto vymyslel rôzne úrady, ktoré by im obmedzovali pozíciu. Štátna moc však rieši problém z opačného konca. Žiaden úrad nezabezpečí, že monopol si nenadiktuje svoje ceny. Je len zastieracím manévrom, ak hovorí o tom, že ustráži ceny na prijateľnej úrovni a nedovolí, aby monopoly mali neobmedzené zisky. Štát a jeho predstavitelia by sa skôr mali pozrieť na to, ako sa postarať o to, aby vznikla v takýchto segmentoch trhu konkurenčná súťaž. Žiadna regulácia zo strany úradov nepredstavuje spásu pre krajinu a jej občanov. Je dôležité zdôrazniť, že súkromný podnik, ktorý urobí chybu, skrachuje, štátny úrad však v takomto prípade väčšinou dostane vyšší rozpočet.
Ďalším problémom maličkého Slovenska je kvalita vzdelávania. Vyspelá trhová ekonomika si však aj týmto vie poradiť. Mnohé krajiny už pochopili, že nič nedokázalo pozdvihnúť úroveň vzdelávania lepšie, ako umožnenie konkurenčného boja medzi jednotlivými vzdelávacími inštitúciami. Školy si musia byť vedomé toho, že študenti sú ich klientmi a učiteľ musí poskytovať kvalitu, v opačnom prípade nedostane peniaze na svoju činnosť. My sa zatiaľ prizeráme na skostnatené školstvo, ktoré doteraz nepochopilo, že vzdelávanie treba prispôsobovať novým metódam a už nemožno používať metódy, ktoré sa zaviedli ešte za čias Márie Terézie. Školy musia dostávať financie na základe svojich výsledkov. Tá, ktorá neposkytuje dostatočne kvalitnú výučbu, nemôže obstáť v súťaživosti. Zároveň by sa mala posilniť aj zodpovednosť študentov za svoje štúdium. Ak by sa zaviedli poplatky za vysokoškolské štúdium, prispelo by to k tomu, že študenti by si viac vážili vzdelanie a nepristupovali by k nemu tak ľahostajne, ako je tomu v súčasnosti.
Slovensko má množstvo nevyriešených problémov. Najhoršie je, že mnohokrát nevie, čo a ako chce zmeniť. Slováci sa radi spoliehajú na štát, ktorý sa má za nich popasovať s problémami. Chcú slobodu, ale keď príde na lámanie chleba, siahnu po pomocnej ruke štátu. Nechcú platiť vysoké dane, ale radi poberajú dávky. Treba ich presvedčiť o tom, že štát nie je najlepším hospodárom a nepozná ich potreby tak dobre ako oni samotní. Platí to aj v prípade dvoch starších dám u lekára. Keby pri nás sedel Milton Friedman, určite by sa nezdržal a povedal by, že nič nie je zadarmo. „Za všetko sa platí.“
Autorka je študentka Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2006.
