Najväčší XY by mal excelovať vo svojom odbore, zanechať stopy na svojom národe – pozitívne (exit Jozef Tiso, Gustáv Husák) – a mať širší, medzinárodný rozhľad (exit Andrej Hlinka).
Tieto podmienky spĺňa Milan Rastislav Štefánik. Cestovateľ, hvezdár, vojak, diplomat, politik, štátnik, spoluzakladateľ nového štátu. Ľahkosť, s akou sa pohyboval v najvyšších francúzskych politických kruhoch; jeho dôraz aj na Taliansko, čiže nepodľahnutie orientácii len na jednu krajinu (ako to bolo v prípade Edvarda Beneša – u neho to bolo najprv Francúzsko, potom Sovietsky zväz); jeho zdravý antikomunizmus. Bolo by bez Štefánika Československo? Ťažko, on otvoril cestu Masarykovi k západným spojencom. Jeho tragická smrť ho navždy učinila mýtickou postavou.
Medzinárodné úspechy Štefánika boli úžasné, ale väčší medzinárodný strategický pohľad mal Milan Hodža. Vedel, že v priestore medzi veľkým Nemeckom na jednej strane a veľkým Ruskom na strane druhej sú pre slobodu malých stredoeurópskych národov len dve cesty: buď habsburské súštátie, teda federalizácia habsburskej ústavnej monarchie (podľa mňa optimálne riešenie) – alebo, keď už sa „muži roku 1918“ rozhodli monarchiu rozbiť, úzka spolupráca a priateľstvo všetkých nástupníckych štátov. To sa, bohužiaľ, v 20. a 30. rokoch nestalo – stredná Európa bola nacionalisticky rozoštvaná proti sebe navzájom.
Preto ju najprv ovládli nemeckí nacisti a potom ruskí komunisti. Milan Hodža, premiér Československa v 30. rokoch, si to uvedomoval, preto v 40. rokoch navrhol najrozumnejšiu a strategicky jedinú úspešnú cestu pre strednú Európu: antikomunistickú konfederáciu orientovanú na USA. Škoda, že obnoviteľom československého štátu v 40. rokoch bol úzkoprsý, malý, žlčovitý, prosovietsky Beneš – a nie rozumný, kozmopolitný, veľkodušný, prozápadný Hodža.
V druhej polovici 20. storočia bol len jeden slovenský štátnik, ktorý stojí zato: Ján Čarnogurský. To hovorím ako človek, ktorý veľmi nesúhlasil a nesúhlasí s niektorými jeho politickými postojmi. Ján Čarnogurský je skutočným duchovným otcom 2. Slovenskej republiky, republiky slobodnej, ústavnej a demokratickej. (I keď ja si myslím, že žiadna prvá ani druhá slovenská republika byť nemala; optimálnym riešením pre stredoeurópsky priestor bola federalizovaná habsburská ústavná monarchia).
Politika však nie je všetko. Vzdelanie, umenie, kultúra sú dôležitejšie. Ján Jesenius, lekár a rektor pražskej Karlovej univerzity, bol asi väčším Slovákom v dejinách než slovenskí politici. V konečnom dôsledku i ten najmenší svätec je väčší než ten najväčší politik. Najväčší Slovák v dejinách? Hľadal by som ho medzi svätými.
Autor pracuje v Občianskom inštitúte v Prahe.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 31/2005 dňa 1. augusta 2005.
