Švajčiari sa v referende väčšinou 57 percent hlasov rozhodli, že zakážu vo svojej krajine stavbu nových minaretov. Pobúrili tým popri svojich moslimoch aj mnohých iných.
S nevôľou reagoval francúzsky minister zahraničných vecí Kouchner a za Európsku úniu Carl Bildt. Ku kritike Švajčiarov sa pridal aj Vatikán ústami šéfredaktora Osservatore Romano. Nadšenie a vôľa nasledovať švajčiarsky príklad prišli, naopak, zo strany podozrivých zoskupení, akým je talianska Liga severu či francúzsky Národný front. K negatívnym reakciám sa, samozrejme, pridala aj turecká tlač, ktorá hovorila o islamofóbii a „švajčiarskej hanbe“. V Turecku pritom začína aj zaujímavá časť príbehu švajčiarskych minaretov.
Takto rozložené reakcie podstatu sporu zahmlievajú. Xenofóbovia a fašisti sa tešia, demokrati a liberáli hromžia – aké jednoduché sa to zdá. Tak to však naozaj nie je.
Asi zo 7 a pol milióna obyvateľov Švajčiarska je 400-tisíc moslimov, väčšinou prisťahovalcov z Bosny, Kosova a Turecka. Švajčiarski moslimovia majú okolo 150 mešít a 4 či 5 z nich má aj minarety. V malom švajčiarskom meste Wangen požiadal v roku 2005 imám miestnej moslimskej komunity (prevažne tureckej) úrady o povolenie pristaviť k svojej mešite minaret – a po čase ho dostal. Turecký premiér Tayyp Erdogan, muž, ktorý podľa viacerých kritikov postupne islamizuje aj svoje sekulárne Turecko a zároveň ho pretláča do Európskej únie, na povolenie zareagoval výrokom: „Mešity sú našimi kasárňami, ich kupoly našimi helmami a minarety našimi bajonetmi.“
Na tento poetický a úprimný dôkaz mierumilovnosti islamu ochotne zareagoval Christoph Blocher, šéf nacionalistickej Švajčiarskej ľudovej strany. Urobil z toho otázku do referenda, za ktoré potom bojoval dva roky. Najkritizovanejšími v kampani boli plagáty, na ktorých bola švajčiarska zástava a na nej postava moslimskej ženy zahalenej v burke a ostré vysoké minarety pripomínajúce rakety. Alebo spomínané bajonety. Švajčiarska vláda, mimovládne organizácie aj obe kresťanské cirkvi voličom odporúčali jasne – zamietnuť zákaz stavby minaretov v referende. Ale Švajčiari neposlúchli, čím vrchnosť aj médiá nahnevali.
Ale nie každý je pobúrený. Enfant terrible nemeckej publicistiky, Henryk Broder, upozorňuje na to, že ak chcú moslimovia rešpektovanie svojej viery a náboženských stavieb, mali by sa rovnako správať k ľuďom inej viery aj tam, kde sú vo väčšine: „Keď môže byť v Bonne Akadémia kráľa Fahda, ktorá nepodlieha školskému dohľadu, musí byť v Riáde či Džedda jedna evanjelická a jedna katolícka akadémia, prípadne jedna Akadémia pre teóriu a prax ateizmu.“ Broder je známy ironik, ale dotkol sa niečoho podstatného. Reciprocita nemá síce čo hľadať v otázkach dodržiavania práv menšín z iných krajín, ale o to nejde.
Švajčiari neodmietli minarety preto, že by chceli, aby najprv islamský svet prejavil rovnakú toleranciu ku kresťanom. Vôbec na to nemysleli. Bola súčasťou ich rozhodnutia aj xenofóbia? Samozrejme, u mnohých určite. Bol v tom aj strach, opodstatnený strach z expanzívnych chúťok islamu? Aj to, samozrejme. Ale Švajčiari nehlasovali za zákaz islamu, ani za zákaz stavby mešít. Oni si, možno skôr intuitívne, odhlasovali, že nechcú, aby si moslimovia príliš viditeľne označili minaretmi ich krajinu ako svoje teritórium. Nechcú sa dívať na natoľko viditeľný symbol prítomnosti islamu. Ten zákaz pritom predpokladanú expanziu islamu nemôže zastaviť, iba ju trochu ukryje pred zrakmi ľudí.
Minarety slúžili pôvodne iba na to, aby sa z výšky ďalej doniesol hlas muezína, ktorý vyzýva na modlitbu. Dnes sa už muezíni na minarety neštverajú, majú tam hore iba reproduktory. Ale minarety nadobudli význam deklarácie. Švajčiari tú deklaráciu odmietli – a nemá to nič s náboženskou slobodou. Skôr s úzkosťou o osud vlastného sveta. Čudné, že to kritici referenda nevidia.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 49/2009 dňa 7. decembra 2009.
