Ozvena severokórejského nukleárneho testu vzrušila diplomatov a politických lídrov. Svet už menej. Diplomati vyslovujú na adresu „drahého vodcu“ Kim Čong-ila temne znejúce vyhrážky, zatiaľ čo americké spravodajské služby a odborníci krútia trochu pochybovačne hlavami – tá ozvena, aspoň tá v podobe seizmických otrasov, bola podozrivo malá. Presnejšie povedané, seizmické údaje ukazujú na výbuch o sile rádovo stoviek ton TNT – akosi málo na test nukleárnej zbrane. Pochybnosti odborníkov však nič nezmenia na tom, že svet zažíva smrť Zmluvy o nešírení nukleárnych zbraní v priamom prenose.
Niečo hrozivé v horizontálnom tuneli v útrobách severokórejskej hory naozaj vybuchlo a spôsobilo to seizmické otrasy zaznamenané aj veľmi vzdialenými senzormi.
Či to bola naozaj skutočná plutóniová nukleárna nálož, je nepodstatné, lebo Kim Čong-il si želá, aby si to celý svet myslel – oficiálne televízne vysielanie jeho komunistického režimu to slávnostným tónom oznámilo svetu. Už keď sa test pripravoval, svet znervóznel a všetci vrátane Číny severokórejského „drahého vodcu“ varovali: „Nerob to chlapče, lebo sa nahneváme. Nerob to, lebo budeš mať opletačky. Nerob to, lebo za seba neručíme.“ Kim Čong-il tie hlasy demonštratívne ignoroval a bolo by zvláštne, keby urobil niečo iné. Všetky varovania, ktoré kto kedy na adresu jeho režimu vyslovil, boli predsa vždy iba prázdnymi slovami. Keď vyhodil inšpektorov Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu v roku 1992, tiež sa „varovalo a vyzývalo“ a nakoniec dostával od roku 1994 obrovskú americkú a juhokórejskú finančnú a materiálnu pomoc, ktorá ho mala stimulovať, aby ukončil svoj nukleárny program. Peniaze a pomoc prijímal, program neukončil a nestalo sa nič. A vtedy sa ešte mohlo niečo stať, lebo Severná Kórea bola od roku 1985 signatárom Zmluvy o nešírení nukleárnych zbraní NPT (Non-Proliferation Treaty) a z toho vyplývali záväzky a povinnosti, ktoré mohla Bezpečnostná rada OSN vynucovať aj sankciami. V januári 2003 Severná Kórea od zmluvy odstúpila a teraz ju, aspoň po právnej stránke, neviaže, prísne vzaté, nič. Dokonca ani zmluva CTBT (Comprehensive Test Ban Treaty) o zákaze skúšok jadrových zbraní, ktorá vlastne ani nikdy nevstúpila celosvetovo do platnosti, hoci oficiálne nukleárne mocnosti – Američania, Rusi, Číňania, Angličania a Francúzi – testy už dlhšie nerobia. Z krajín, ktoré nepodpísali zmluvu NPT, testoval naposledy nukleárne zbrane v roku 1998 Pakistan.
.prečo ten rachot
Hlavným motívom, ktorý ženie „drahého vodcu“ Kim Čong-ila do nukleárneho dobrodružstva, určite nie je abstraktná ambícia narušiť krehké zmluvné základy svetovej geopolitickej rovnováhy. Kim Čong-il potrebuje atómovú bombu, lebo má strach. Panický strach. Severná Kórea je najhroznejším reliktom z čias svetovej expanzie stalinistických komunistických režimov. Pri počte obyvateľov iba čosi viac ako 22,9 milióna má armádu o sile 1,1 milióna mužov, čo je početne asi štvrtá najväčšia armáda sveta. Tú obrovskú armádu treba živiť lepšie než večne hladujúce obyvateľstvo a chronicky neschopný komunistický systém v kombinácii s klimatickými katastrofami spôsobil koncom deväťdesiatych rokov, že asi 2 milióny ľudí zomreli v Severnej Kórei od hladu. Podľa rozprávania šťastlivcov, ktorým sa podarilo z uzavretej krajiny uniknúť na sever do Číny, je na niektorých miestach aj dnes hlad taký strašný, že sa vyskytuje kanibalizmus. Neexistuje zločin, ktorého by sa severokórejský režim na svojich obyvateľoch ešte nedopustil. Koncentračné tábory sú miestami neopísateľných krutostí, znásilňovania a hromadných vrážd a dostať sa do nich možno už za náznak vlastného názoru. Trestané a zatvárané sú spolu s „previnilcami“ celé ich rodiny aj s deťmi. Režim získava financie čímkoľvek, vrátane prania špinavých peňazí a obchodu s drogami a jediným významným zdrojom jeho devízových príjmov je vývoz vojenských technológií, predovšetkým rakiet. Do krajiny prakticky neprenikajú nijaké informácie zo sveta a akýkoľvek potenciálny odpor ľudí je zadusený v zárodku. Severokórejský režim sa bojí fakticky iba jedného – intervencie zvonka, ktorá by jeho vládu ukončila. Zo severu, z komunistickej Číny nič podobné nehrozí, takže zdrojom Kimovej paranoidnej úzkosti je pohľad na juh. Severnú a Južnú Kóreu nedelí normálna medzištátna hranica, ale od roku 1953 línia prímeria z vojny, ktorá sa nikdy neukončila mierovou zmluvou. Juhokórejská armáda je síce moderná, ale pri počte obyvateľov vyše 48 miliónov má iba 680-tisíc mužov a určite sa nechystá na inváziu na sever. Bezpečie krajiny chráni okrem vlastnej armády aj takmer 30-tisíc amerických vojakov, ktorí sa však tiež nepripravujú na útok, iba na obranu. Kim je však presvedčený, že z juhu a zo Spojených štátov mu hrozí útok prakticky každý deň a jediné, čo dokáže juh a Ameriku odstrašiť, je nukleárna hrozba. Preto ten rachot s testom nukleárnej zbrane, preto to demonštratívne skúšanie rakiet, preto to zdanlivo iracionálne správanie, ktoré robí z krajiny medzinárodného páriu. To všetko v čase, keď svetová poľnohospodárska organizácia FAO, sídliaca v Ríme, vydala čerstvú správu, že Severnej Kórei hrozí vinou nepriazne počasia opäť hladomor.
.zmluva, ktorá nič nezaručovala
Formálny právny rámec, pre ktorý sa Bezpečnostná rada OSN zaoberá nukleárnymi výtržnosťami Severnej Kórey, je práve Zmluva o nešírení nukleárnych zbraní NPT. NPT bola ponúknutá štátom OSN na podpis v roku 1968 a vstúpila do platnosti v roku 1970, teda v časoch najhlbšej studenej vojny, keď Sovietsky zväz i Amerika vyrábali desivé množstvá nukleárnych hlavíc. Zmluva delí štáty na dve kategórie – tie, ktoré majú nukleárne zbrane a tie, ktoré ich nemajú. Štáty s nukleárnymi zbraňami sú v nej identifikované ako tie, ktoré uskutočnili nukleárny výbuch pred 1. januárom 1967. To sa týkalo Spojených štátov (prvý nukleárny výbuch v roku 1945), Sovietskeho zväzu (1949), Veľkej Británie (1952), Francúzska (1960) a Číny (1964). Zhodou okolností ide o päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN. V roku 1992 prevzalo status Sovietskeho zväzu Rusko, zatiaľ čo Ukrajina, Bielorusko a Kazachstan, na území ktorých boli veľké arzenály nukleárnych zbraní, sa rozhodli (nie príliš ochotne) vzdať sa ich a stať sa štátmi bez nukleárnych zbraní.
Podľa zmluvy NPT nenukleárne štáty (teda všetky okrem vymenovaných piatich) na seba prijali záväzok nevyrábať ani neprijímať nukleárne zbrane. Zmluva bola pripravovaná v druhej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia a jej autori vychádzali z presvedčenia, že vyvíjať a vlastniť nukleárne zbrane má právo každý štát a keď sa toho vzdá, prináležia mu isté kompenzácie. Tie však boli naozaj teoretické – napríklad superveľmoci sa mali zapojiť do rokovaní o obmedzení pretekov v zbrojení. V zásade sa polarizovaný svet rozhodol, že uchová status quo rovnováhy síl veľkých hráčov a tí menší to akceptovali. Súčasťou zmluvy NPT bol aj článok X, ktorý v prvom odseku hovoril toto: „Každá zmluvná strana bude mať právo vychádzajúce z jej národnej suverenity odstúpiť od Zmluvy, ak sa rozhodne, že mimoriadne udalosti, ktoré majú vzťah k predmetu tejto zmluvy, ohrozili najvyššie záujmy jej krajiny. Takéto odstúpenie oznámi tri mesiace vopred všetkým stranám Zmluvy a Bezpečnostnej rade OSN.
Takéto oznámenie má obsahovať aj stanovenie mimoriadnych udalostí, o ktorých je presvedčená, že ohrozili jej najvyššie záujmy.“ Okrem toho mali všetky štáty právo na všetky druhy nukleárnych technológií na mierové účely. Vysvetľovalo sa to tak, že to znamená aj získanie schopnosti zhromažďovať si veľké množstvá plutónia a obohateného uránu, dokonca aj vývoj zariadenia na výbušnú implóziu v nukleárnych zbraniach, len sa to nesmelo celé poskladať do hotovej nukleárnej zbrane. Počas studenej vojny to všetko fungovalo len preto, lebo obe superveľmoci – Spojené štáty a Sovietsky zväz – aktívne bránili štátom, ktoré boli v ich sfére vplyvu, nadobudnúť nukleárne zbrane. Zmluva bola pôvodne uzavretá na 25 rokov a druhý odsek už citovaného článku X predpokladal, že sa po ich uplynutí zvolá konferencia, ktorá rozhodne o jej ďalšej platnosti.
Skutočne sa v roku 1995 zmluvné strany dohodli na jej predĺžení na neurčitý čas a bez podmienok, čo jej dalo vlastne charakter trvalej zmluvy. V roku 2000 sa zišla znovu konferencia NPT a navrhla ďalšiu dohodu, ktorá obsahuje celý zoznam praktických krokov. Ale to už bol iba dobrý úmysel. Už vtedy bolo jasné, že Severná Kórea, Irak, Líbya a Irán zmluvu nedodržiavajú a vyhýbajú sa kontrolám inšpektorov MAAE. Tri štáty, ktoré zmluvu NPT nikdy nepodpísali – India, Pakistan a Izrael – už mali svoj arzenál nukleárnych zbraní. Iracký nukleárny program odvtedy prestal existovať, Líbya sa toho svojho vzdala pod dojmom amerického útoku na Afganistan a Irán podmienky zmluvy NPT jednoducho prestal plniť. Teda aspoň podľa toho, čo hovorí Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu MAAE. Zmluva NPT, ktorá je dieťaťom usporiadania sveta v časoch studenej vojny, pomaly umiera. Ešte nie je mŕtva, ešte do nej vkladajú politici i diplomati nádeje, čo je pochopiteľné, lebo iný nástroj na odvrátenie scenára, v ktorom budú nukleárne zbrane v rukách hocikoho, svet nemá a v dohľadnom čase ani nebude mať. Ale koniec studenej vojny na nej prelomil pečať a napriek tomu, že jej platnosť bola predĺžená do nekonečna, stratila silu. Prvé sa jej mechanizmov a strážneho psa – Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu – prestali báť darebácke štáty. Ale nie iba im svitlo, že agentúra neponúka nijakú fyzickú ochranu a nie je ani policajnou silou, ktorá by mohla zabrániť štátom použiť svoj nukleárny materiál na vojenské účely. Môže iba podať správu Bezpečnostnej rade OSN, ktorá s ňou naloží, ako chce. A aj tú správu, ako ukazuje prípad Iránu a predtým aj iných krajín, agentúra podáva váhavo, oneskorene a bojazlivo. Aj v dôsledku toho je dnes Zmluva NPT natoľko neúčinná, že kedykoľvek môže vydýchnuť naposledy.
.svet po smrti NPT – Čína, Japonsko
Nedá sa povedať, že by severokórejský nukleárny test geopoliticky niečo naozaj dramaticky zmenil. Všetci vedeli či predpokladali, že Severná Kórea už má niekoľko kusov nukleárnych zbraní, veď to aj sama svetu oznámila, test teda prekvapil iba svojou demonštratívnou drzosťou. Ak môže byť niekedy reč o čistej psychológii medzinárodných a geopolitických vzťahov, toto je ten prípad. V bezprostrednom okolí Kórejského polostrova i na opačnom konci zemegule sa prebúdzajú v hlavách stratégov a politikov úvahy, ktoré boli doposiaľ ukryté kdesi na dne zásuvky pre krízové scenáre.
Čína, doteraz hlavný ochranca severokórejského režimu v Bezpečnostnej rade OSN hovorí, i keď trochu váhavo, o možnosti, že podporí prípadné sankcie. Čína zažíva ťažkú dilemu. Ak je pre Južnú Kóreu, Japonsko a Spojené štáty nočnou morou nukleárna Severná Kórea s nevypočítateľným a paranoidným diktátorom na čele, pre Čínu je takou nočnou morou predstava nukleárneho historického nepriateľa a rivala – Japonska. Čína je v tomto okamihu, aspoň po vojenskej stránke, regionálnym hegemónom, ktorý si musí po bezpečnostnej stránke lámať hlavu iba nad Ruskom a Amerikou. Zmena japonskej pacifistickej ústavy a nukleárne zbrane v jeho rukách by to dramaticky zmenili a oživili by všetky úzkosti z čínskej minulosti. Čína vie veľmi presne, že Japonsko vníma režim Kim Čong-ila ako skutočnú hrozbu (koniec koncov, prvá testovaná severokórejská raketa dlhšieho doletu preletela v roku 1998 ponad Japonsko a padla do Tichého oceánu na východ od neho). Vie však tiež, že prípadné sankcie, ak budú dostatočne kruté a účinné, môžu spôsobiť náhly a úplný hospodársky kolaps Severnej Kórey s nepredvídateľnými následkami a možno miliónmi úplne zúfalých a na smrť vyhladovaných utečencov prúdiacich na sever do Číny.
Ťažké rozhodovanie.
Dôvod na bolesti hlavy má aj Južná Kórea. Má viac obyvateľov (vyše 48 miliónov) a patrí medzi bohatých ekonomických tigrov východnej Ázie. V porovnaní so žobráckou Severnou Kóreou je až neskutočne bohatá. Ale jej „politika slnečného svitu“, ktorú skúsila voči stalinistickému režimu na severe a ktorá je zmesou idealistických ilúzií, ústupčivých až podliezavých gest, veľkorysých darov a priamych úplatkov, nepriniesla žiadne zmenšenie rizika a v skutočnosti žiadne trvalé zblíženie. Navyše ju vláda Billa Clintona nakriatla na „deatomizovanie“ Kórejského polostrova, čo nakoniec urobila, pochopiteľne, iba Južná Kórea.
Severokórejský režim zatiaľ zrejme nie je schopný vyrobiť nukleárnu bombu dostatočne skladnú na to, aby ju niesla vo svojej hlavici raketa, a tak je na dosah nukleárnej hrozby predovšetkým južná časť Kórejského polostrova. Aj Južná Kórea má dôvod obávať sa náhleho kolapsu na severe, aj ju by v takom prípade zaplavila nezvládnuteľná vlna zúfalých utečencov. Ale hrozil by aj rovnako zúfalý a vražedný útok severokórejskej armády. Južná Kórea je pritom technologicky dostatočne vyspelá na to, aby rýchlo naštartovala vlastný nukleárny program.
Pre Japonsko bola strašná porážka v druhej svetovej vojne zlomom, ktorý z tradične militaristickej mocnosti s kultom bojovníkov bušidó spravil demokratickú krajinu s pacifistickou ústavou a naozaj čisto obrannými vojenskými silami. Ak sa Japonsko doteraz s myšlienkou na obnovenie svojej vojenskej sily iba pohrávalo, teraz o tom začalo premýšľať vážne, hoci oficiálne hovoria jeho predstavitelia ešte stále, že na nukleárne zbrane nepomýšľajú. Pritom pre nijakú inú („nenukleárnu“) krajinu nie je ich zostrojenie také ľahké ako pre Japonsko. Vďaka svojmu vyspelému nukleárnemu priemyslu a energetike má k dispozícii údajne vyše 10 ton plutónia kedykoľvek použiteľného ako štiepny materiál v bombách. To množstvo umožňuje skonštruovanie stoviek nukleárnych náloží a Japonsko má určite k dispozícii aj všetky zvyšné potrebné technológie. Odborníci odhadujú, že Japonsko by mohlo mať k dispozícii dostatok nukleárnych zbraní do šiestich mesiacov. A ani ich nosiče by nerobili Japonsku problém. Zdá sa pritom, že ani garant japonskej bezpečnosti (najmä vo vzťahu k Číne a Rusku) – Spojené štáty – takýto vývoj vo svojich strategických úvahách nevylučuje. Na juhu je súčasťou celého priestoru, pochopiteľne, aj Taiwan, ostrov s hospodárstvom technologicky rovnako vyspelým, ako je to japonské či juhokórejské a s obavami o vlastnú bezpečnosť (predovšetkým pre čínsku hrozbu) rovnako legitímnymi, ako je to v prípade týchto krajín. Kim Čong-ilova paranoja môže zabiť fungovanie Zmluvy NPT na východe Ázie úplne.
.svet po smrti NPT – Stredný východ a iní
Iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád reagoval na severokórejský nukleárny test formálne odmietavo, ale jeho krajina sa svojich (vraj mierových) nukleárnych ambícií nemieni vzdať. Ukazuje sa, že svet a Zmluva o nešírení nukleárnych zbraní NPT s tým narobia rovnako málo ako so Severnou Kóreou. Navyše, na rozdiel od prípadu Severnej Kórey, by s Iránom topiacim sa v drahej rope prípadné sankcie neurobili vôbec nič. Režim ajatolláhov pozoruje kŕče západného sveta vyvolané Kim Čong-ilom zatiaľ pokojne. Časť iránskych nukleárnych technológií, rovnako ako časť tých severokórejských, pochádza z rovnakého zdroja – z Pakistanu.
Naopak, zo Severnej Kórey pochádzajú iránske raketové technológie. Platí to, koniec koncov, o väčšine raketových programov (s výnimkou Izraela) v krajinách širšieho Stredného východu, vrátane Pakistanu. A tak ako Severná Kórea nemala nijaké zábrany vyvážať svoje rakety aj do najproblematickejších krajín sveta (veď sama je tou naozaj najproblematickejšou), nebude mať ani zábrany vyvážať plutónium, obohatený urán, hotové nukleárne zbrane, čokoľvek a komukoľvek. Pre Kimov režim sú nukleárne zbrane určite predovšetkým zdrojom akéhosi pocitu bezpečia a hrozbou všetkým externým nepriateľom. Ale, tak ako rakety, sú určite aj potenciálnym zdrojom príjmov. Kimov režim potrebuje devízové prostriedky tak zúfalo, že ak vyrobí týchto zbraní či štiepneho materiálu dostatok, bude ich predávať. Najmä preto môže znamenať severokórejský nukleárny pokus smrť Zmluvy NPT aj na Strednom východe. Ak sa raz prelomí tabu, stratí svoju silu všade.
Irán chce byť regionálnym hegemónom s nukleárnymi zbraňami. Nie je obklopený priateľmi a ak sa mu to podarí, vyvolá to automaticky obavy a nukleárne ambície v susedných štátoch. A treba dodať, že celkom legitímne ambície. Nukleárne zbrane si bude v takom prípade zrejme želať Turecko, ale aj Sýria či, a predovšetkým, Saudská Arábia. V prípade Iraku tie ambície zrejme účinne potlačí americká prítomnosť, ale otázka je, na ako dlho. Irak mal k nukleárnym zbraniam pred pätnástimi rokmi pomerne blízko. A, samozrejme, je tu aj Egypt a jeho nárok byť dominantnou mocnosťou sunitského arabského sveta, čo v prípade nukleárneho Iránu nebude bez egyptských nukleárnych zbraní možné. A, prirodzene, tieto úvahy iba posilňuje fakt, že Izrael už nukleárne zbrane má, hoci to nikdy otvorene nepovedal a určite by ich použil iba v okamihu smrteľného nebezpečenstva – aby zabránil svojej úplnej anihilácii. Zatiaľ to znie síce iba hypoteticky, ale Kim Čong-il možno otvoril svojou nukleárnou avantúrou na druhom konci sveta Pandorinu skrinku s desivým obsahom.
Ak Zmluva NPT zomrie na Strednom východe, nebude pociťovaná ako zmysluplný záväzok ani v iných kútoch sveta. Sú tu veľké krajiny, ktoré sa v minulosti svojich nukleárnych programov dobrovoľne vzdali, ale môžu sa k nim vrátiť – ako Brazília a Argentína. A je tu aj Južná Afrika, ktorá už mala šesť tajne vyrobených nukleárnych zbraní a zničila ich dobrovoľne po páde apartheidu.
Nemala by však problém program obnoviť.
V Južnej Amerike sa dostávajú k moci populisti a paranoici, ktorí síce zatiaľ nedosahujú hĺbku Kim Čong-ilovho stihomamu, ale na nukleárne ambície to môže stačiť. Stačí sa započúvať do siláckych rečí Huga Cháveza a Zmluva NPT sa mení aj v týchto končinách na dosť priesvitný kus papiera.
.triezvosť nemusí byť cynizmom
Nie, Zmluva NPT ešte nie je mŕtva, ešte iba leží v zúfalom stave na jednotke intenzívnej starostlivosti a jej príbuzní a ochrancovia si navzájom zatajujú skutočný stav. Nevedno, či možno zachrániť Zmluvu NPT v jej pôvodnom znení. Zrejme nie. Vlastne fungovala iba preto, lebo absolútna väčšina štátov ju bola ochotná rešpektovať aj v pôvodnom bezzubom stave. Stále zjavnejšie je však, že svet sa neskladá výlučne zo štátov ako napríklad Kanada. Bezzubé zmluvy a bezzubé strážne psy už určite nestačia na to, aby sa svet stal bezpečným miestom. Naopak, je čoraz nebezpečnejší a Kim Čong-ilovia a Ahmadínedžádovia jeho stav iba zneužívajú. Skúsenosť hovorí, že diplomatické prostriedky zlyhávajú príliš často a práve v tých najhorších prípadoch.
Ak má západný svet do činenia so štátmi s režimom, aké má Severná Kórea či Irán, je zrejme na mieste prestať predstierať, že sa všetci riadime akýmisi pevnými medzinárodnými pravidlami. My sa nimi riadime, oni sa neriadia. Apel na medzinárodné zmluvy a pravidlá nemá účinok. Trpezlivá diplomacia nemá účinok. Ani netrpezlivá diplomacia a úplatky nemajú účinok. Účinok majú, možno, hrozby. Skutočné hrozby silou, pri ktorých musí byť aj jasná ochota silu použiť a tvrdý nátlak. V prípade Severnej Kórey či Iránu to nie je cynizmus, ale iba triezvosť. Ale môžeme aj pokračovať v sebaklame a nekonečných reprízach jalových diplomatických scenárov. Potom sa však musíme zmieriť s tým, že svet bude opäť bližšie k nukleárnej katastrofe, ktorá sa môže začať kdesi na jeho vidieku.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 42/2006 dňa 16. októbra 2006.
