Palestínske hnutie Hamas získalo v parlamentných voľbách, ktoré boli podľa mnohých pozorovateľov slobodné a spravodlivé, väčšinu z celkových 132 mandátov – až 74. Hnutie Fatah, ktoré vládlo doposiaľ, získalo iba 45 mandátov. Svet začal nervózne zmätkovať. Pritom nie je na to žiadny dôvod. Na stave palestínskoizraelského konfliktu sa nezmenilo nič, iba vietor odfúkol dymovú clonu ilúzií a sebaklamov a odhalil jeho obrysy. Medzi prekvapenými z výsledku volieb bolo zrejme aj samotné hnutie Hamas. Hamas nepochybne počítal s výrazným posilnením svojich pozícií, ale nie s vládnou zodpovednosťou. Bezprostrednou reakciou na výsledok voľby bolo niekoľko násilných zrážok v Gaze i na Západnom brehu medzi ozbrojencami Hamasu a palestínskymi bezpečnostnými zložkami, ktoré tvoria vo veľkej väčšine muži z organizácie Fatah. Boli i mŕtvi. Skupina palestínskych policajtov, nespokojných s perspektívou vlády Hamasu, obsadila na pár hodín budovu palestínskeho parlamentu (viac o vzniku a histórii organizácií Hamas a Fatah v rámčekoch). Ale to všetko nie je pre vývoj konfliktu arabsko- izraelského konfliktu podstatné.
Izrael síce hneď oznámil, že Hamas nie je partner na rokovania, ale ten ním nikdy ani nebol – a nebol ním v skutočnosti ani Fatah. Na druhej strane sú už od palestínskych komunálnych volieb v mnohých mestách na Západnom brehu a v Gaze starostami ľudia z Hamasu a izraelské orgány sú nútené aj tak s nimi rokovať o vecných a každodenných otázkach. Všelikto už špekuloval o možnom odstúpení palestínskeho prezidenta Mahmúda Abbása (ktorý spolu s Jásirom Arafatom zakladal porazené hnutie Fatah), ten však využil návštevu nemeckej kancelárky Angely Merkel a v prítomnosti tlače 30. januára v Ramalláhu vyhlásil, že sa vzdať neplánuje a nevidí žiadny dôvod na to, aby nedokončil svoje funkčné obdobie (do roku 2009). Z Európskej únie i zo Spojených štátov zazneli v rámci prvej reakcie na výsledky volieb ostré reči o pozastavení pomoci pre palestínsku samosprávu. Hamas je totiž podľa všetkých oficiálnych kvalifikácií teroristickou organizáciou. Abbás apeloval na oboch – EÚ aj USA, aby to nerobili. Pridali sa aj lídri Hamasu, ktorí akoby náhle stratili kus svojej islamskej hrdosti zoči-voči peniazom od „križiackych“ spojencov svojho arcinepriateľa Izraela, ale dá sa to pochopiť. Len vlani dala Amerika palestínskej samospráve 400 miliónov dolárov a Európska únia viac. Abbás pred pár dňami povedal bývalému americkému prezidentovi Carterovi, že ani so zahraničnou pomocou nemá už samospráva peniaze na mzdy.
.prečo vyhral Hamas?
Väčšina analytikov poukazuje na dynamickú sociálnu sieť (školy, zdravotníctvo, sociálne služby), ktorú Hamas pre Palestínčanov vybudoval (popri svojej teroristickej činnosti) a ktorá je v ostrom kontraste s úplne skorumpovanou a zlodejskou gerontokraciou Fatahu. Ten doposiaľ ovládal všetky štruktúry palestínskej samosprávy. Nie konflikt s Izraelom, ale roky Arafatovej vlády úplne ožobráčili palestínsku spoločnosť, fragmentovali ju a uvrhli do permanentného bezprávia.
Abdul Sattar Kasim, politológ z palestínskej univerzity v Nábuluse, povedal magazínu Time, že Palestínčania chcú predovšetkým ukončiť chaos a korupciu. To isté si myslí aj Richard Haas, prezident Rady pre zahraničné vzťahy USA. Hamas podľa neho neviedol kampaň s témou porážky Izraela, ale sľuboval zmenu – a nespája sa s korupciou. Mnohí Palestínčania teda volili Hamas v hneve na svoju sociálnu situáciu a v nádeji, že Hamas prinesie na palestínske ulice poriadok a zametie so všadeprítomnou korupciou. Podľa tohto pohľadu teda Hamasu nepriniesol víťazstvo jeho nezmieriteľný postoj k akémukoľvek rokovaniu s Izraelom, ani vyhliadka na zavedenie islamského práva šaríja, ktoré Hamas sľubuje, ale len prísľub poriadku a sociálnych služieb. Je to veľmi pravdepodobné, ale aj nezmieriteľnosť voči Izraelu môže byť jedným z dôvodov, pre ktorý mnohí Palestínčania dali svoj hlas Hamasu, najmä ak veľká časť Palestínčanov pochopila jednostranné stiahnutie sa Izraela z pásma Gazy ako víťazstvo teroristickej kampane a druhej intifády. Paradoxom, ktorý je zabudovaný do tejto volebnej kauzality, je, že práve vystupňovanie palestínskej teroristickej kampane spôsobilo, že Izrael v sebaobrannom reflexe postupne zatváral, často na dlhšie obdobia, priechody, ktorými mohli Palestínčania z Gazy a Západného brehu vstupovať do Izraela. To spolu s narastaním nedôvery voči Palestínčanom z takzvaných okupovaných území zasa spôsobilo, že Palestínčania stratili pracovné príležitosti v Izraeli.
A tie boli pre väčšinu z nich jediným zdrojom obživy. Nech už však Hamas zvíťazil pre ktorúkoľvek kombináciu príčin, ovládne teraz orgány palestínskej samosprávy a bude niesť zodpovednosť za jej fungovanie.
.svet podľa Hamasu
Za Hamasom sa už od roku 1989 tiahne dlhá krvavá stopa. Počnúc rokom 2000 sú takmer všetky teroristické útoky Hamasu dielom samovražedných atentátnikov. V roku 2000 to boli tri samovražedné útoky, v roku 2001 ich bolo 22, v roku 2002 ich bolo 13, v roku 2003 tiež 13 a v roku 2004 ich bolo 7. Samovražední atentátnici Hamasu útočili v kaviarňach, obchodných domoch, na zastávkach verejnej dopravy, v autobusoch, hocikde, kde bola nádej zabiť veľa ľudí. Výsledkom je niekoľko stoviek mŕtvych Izraelčanov, v absolútnej väčšine civilistov, vrátane žien a detí, a viacnásobne toľko zranených. K tejto štatistike treba, prirodzene, prirátať aj obete útokov, ktoré zorganizovali „konkurenčné“ palestínske teroristické skupiny – napríklad Islamský džihád a Brigády mučeníkov al-Aksá (ktoré patria do štruktúry Fatahu). Hamas sa zúčastnil na voľbách ako politická strana, ale do vzorca pluralitnej demokracie zapadne iba ťažko. Je to hnutie politického islamu, pre ktorý je demokracia rúhaním sa božej vôli. Hamas je odnožou Moslimského bratstva založeného v Egypte (pozri rámček), z ktorého vyšiel aj Ajman al-Zavahírí, druhý muž al-Káidy. Existencia Izraela je pre Hamas neakceptovateľná a Hamas má na to náboženské, teda nediskutovateľné dôvody.
V jeho základnom dokumente, ktorý možno nazvať „Zmluvou“ či ústavou, možno nájsť nasledovné: „Izrael bude rásť a trvať, kým ho islam neeliminuje tak, ako eliminoval jeho predchodcov.“ „Izrael tým, že je židovský a má židovské obyvateľstvo, vyzýva islam a moslimov.“ „Sionistická invázia je zlovoľná… Do veľkej miery sa opiera vo svojich podvratných a špionážnych aktivitách o tajné organizácie, ktoré vytvoril – ako slobodomurári, rotariánske kluby, Lions a iné vyzvedačské organizácie. Všetky tieto tajné organizácie sa snažia búrať spoločnosti, ničiť hodnoty, ničiť zodpovednosť, zneistiť cnosti a zničiť islam.“ „Neexistuje riešenie palestínskeho problému okrem džihádu. Iniciatívy, návrhy a medzinárodné konferencie nie sú ničím, iba stratou času, cvičením v márnosti. Palestínčania sú príliš hrdí, aby odovzdali svoju budúcnosť, svoje práva a svoj osud márnej hre.“ „Po Palestíne chcú sionisti expandovať od Nílu až po Eufrat. Keď strávia región, ktorého sa zmocnili, budú apširovať na ďalšiu expanziu. Ich plán je časťou Protokolov sionských mudrcov a ich súčasné správanie je najlepším dôkazom toho, čo hovoríme.“
A je tam, pochopiteľne, aj viacero nezmieriteľných výziev do džihádu, ako napríklad táto: „Prisahám pri tom, čo drží vo svojich rukách dušu Mohameda! Vskutku si prajem ísť do vojny v mene Alaha! Budem útočiť a zabíjať, útočiť a zabíjať, útočiť a zabíjať…“ Tento profil Hamasu nie je v nijakom rozpore s jeho sociálnymi a charitatívnymi aktivitami. Podobne koná aj libanonský Hizballáh a na poskytovanie sociálnych služieb sa koncentrovali totalitné hnutia aj v minulosti (napríklad talianski fašisti).
.svet podľa Fatahu
Aj Fatah zanechal za sebou dlhú krvavú stopu teroristických útokov proti Izraelu. Začal s nimi ešte v šesťdesiatych rokoch uplynulého storočia, väčšinou z územia Jordánska, Libanonu a Egypta, a Brigády mučeníkov al-Aksá, ktoré sa dodnes podpisujú pod samovražedné bombové útoky, sú jeho afiliovanou organizáciou. Skupina Čierny september, ktorá uniesla a zavraždila izraelských športovcov na olympiáde v Mníchove v roku 1972, dávna iba v tvári, ktorú ukazovali svetu. Tvár Hamasu bola v tejto veci omnoho poctivejšia. Ale rozdiely sú. Arafat zakladal Fatah ako jednu z mnohých odnoží marxizmom ovplyvnených „národnooslobodzovacích“ hnutí. Bol pod vplyvom názorov Frantza Fanona, marxizmom poznačeného protežanta francúzskeho filozofa J. P. Sartra, ktorý bol ideológom alžírskej revolúcie a násilie považoval za zmysluplné samo o sebe. Videl v ňom liek na dušu utláčaných. Jeden z prvých letákov Fatahu s názvom Revolúcia a násilie, cesta k víťazstvu je vlastne zbierkou citátov z Fanona. Fatah sa v priebehu rokov zmenil, ľavicové zafarbenie ustúpilo v prospech islamskejších hesiel, ale zostal skôr nacionalistickým než náboženským hnutím. Hamas je iný. Cieľom Hamasu, podobne ako Moslimského bratstva, z ktorého vznikol, je islamský štát – kalifát. Hamas má vo svojom základnom dokumente aj ostrú kritiku sekulárnej OOP, hoci nevolá po jej zničení. Z rúk Fatahu mohli Palestínčania očakávať korupciu, klientelizmus a autoritárne mocenské praktiky. Z rúk Hamasu vládu šaríje na spôsob Iránu či Afganistanu za vlády Talibanu. Čosi naznačuje aj interview s lokálnym lídrom Hamasu v Betleheme vo Wall Street Journal, ktorý presadzuje špeciálnu daň al-džizja pre nemoslimských (teda kresťanských a židovských) obyvateľov budúceho palestínskeho štátu, pretože to vyžaduje Korán.
Vo vzťahu k Izraelu chápal Fatah, ktorý stál v pozadí OOP, rokovania s Izraelom ako taktiku krokov, ktoré zlepšujú jeho pozíciu a rozširujú jeho územie na ceste ku konečnému cieľu – ovládnutiu celej Palestíny. Hamas chápe rokovania s Izraelom ako zradu islamu.
.dôsledky
Pre Palestínčanov sa dôsledky črtajú už teraz, krátko po voľbách. Palestínska samospráva bude mať menej prostriedkov, lebo prinajmenšom Amerika jej ich prestane poskytovať. Európania váhajú. Dali síce Hamasu ultimátum, v ktorom podmienili finančnú pomoc zrieknutím sa násilia, ale príznačne nestanovili nijaký termín. Ak je v tomto okamihu niekto ohrozený, sú to zlodeji z OOP a Fatahu. Ak teda bude Hamas robiť to, čo sľuboval vo volebnej kampani. To, že Palestínčania uprednostnili islamistickú opciu pred sekulárnou, je výsledkom ich slobodnej voľby a iní to musia akceptovať. Otázka však je, či musia tí iní akceptovať aj Hamas ako partnera vo všetkom – aj iné štáty (a arabská Palestína nie je ešte štátom) upadli do medzinárodnej izolácie vďaka svojim vládam.
Vážnejšie sú dôsledky vo vzťahu k Izraelu. Nebudú už existovať výhovorky ani nejasnosti, keď Hamas odpáli rakety na Izrael, či vyšle samovražedných bombových atentátnikov. Doteraz sa mohla palestínska samospráva ukrývať za výhovorku, že nie je priamo zodpovedná a nedokáže zvládnuť „militantov“. Teraz sú „militanti“ ozbrojenou rukou vládnucej strany. Sú totožní s palestínskou samosprávou. Ak zaútočia bombami či raketami z pásma Gazy, ktoré už nie je okupované a je preto, čisto technicky, súčasťou palestínskeho štátu, ktorý OOP vyhlásila v roku 1988 v Alžírsku, bude to akt vojny, na ktorý možno odpovedať silou s plným krytím medzinárodne uznaného práva na sebaobranu.
Vplyv Hamasu je odčítateľný aj zo šokujúcej reportáže, ktorú odvysielala z Izraela americká televízia ABC. Priamo pred kamerami sa pokúsila mladá Palestínčanka, ktorú predtým zadržali izraelskí vojaci pre podozrenie, že má na sebe bombu, odpáliť. Bomba nevybuchla a ona sa o to pokúsila, opäť neúspešne, ešte raz. Išlo o mladú ženu z Gazy, ktorá dostala zvláštne povolenie liečiť si škaredé popáleniny, ktoré utrpela, v izraelskej nemocnici. Lekári ju liečili dlho a obľúbili si ju. Rovnako vraj aj ona ich. Teraz prichádzala na kontrolu po liečbe – s bombou, ktorú chcela odpáliť priamo tam, kde sa o ňu starali, v nemocnici. Neskôr jej priateľka vypovedala, že mladú ženu nechal priateľ, pripadala si škaredá a chcela preto zomrieť ako martýr. A zabiť desiatky nevinných ľudí, vrátene tých, ktorí sa o ňu starali. Pred kamerami jej tiekli slzy a prosila o to, aby nemusela ísť do väzenia – veď nikoho nezabila a teraz už chce žiť. Lepšia ilustrácia poškodení, ktoré spôsobili dušiam Palestínčanov fanatici zHamasu, asi neexistuje. David Horovitz, redaktor Jerusalem Post, to vidí takto: „Mnohí hľadajú útechu v presvedčení, že vstup do vlády si vynúti od Hamasu väčší pocit zodpovednosti, zmenu k umiernenosti. Ale netolerancia Hamasu je založená na pociťovanom náboženskom imperatíve. Podľa videnia Hamasu sa nemôže žiadny veriaci moslim zmieriť so židovskou suverenitou kdekoľvek na Strednom východe. Poprieť to je podľa Hamasu rúhaním… To je ideológia, ktorej teraz Palestínčania odovzdali svoj osud. To je ideológia, s ktorou sa bude musieť teraz Izrael a Západ potýkať.“ Na Západe sa už teraz ozývajú hlasy, že sa Hamas vydal na cestu realizmu. Ale dokiaľ sa Hamas nevzdá, celkom oficiálne, svojej ideológie (už vyhlásil, že to neurobí), je izraelské tvrdenie, že neexistuje palestínsky partner (na rokovania o mieri), oprávnené. Výsledná izraelská politika unilaterálnych krokov bude oprávnená. Izraelský argument, že Palestínčania nechcú mier, bude oprávnený. Izraelský argument, že drobné nuansy islamistov a názorové rozdiely sú iba taktické a nie strategické, bude tiež oprávnený. A rozdeľovanie viny za zjavný krach rokovaní o mieri medzi Izraelom a Palestínčanmi rovnako na obe strany, ako bývalo v oficiálnej rétorike diplomacie zvykom, sa stáva neakceptovateľným.
Ešte nevedno, ako budú reagovať Palestínčania na správu svojich verejných vecí rukami Hamasu. Po sociálnej stránke sa môžu pre nich veci aj zlepšiť, ale neznesiteľnú korupciu môže nahradiť islamistické chápanie práva. Kto sa však musí konečne poučiť z opakovaných chýb, je západná diplomacia a predovšetkým Európania. Pokiaľ nebude jasné, že je to inak, Hamas myslí to, čo hovorí, a bolo by naozaj hlúpe zľahčovať to iba ako výbojnú rétoriku.
HAMAS
Názov Hamas je skratkou pre Harakat al-Mukavama al-Islamija (Islamské hnutie odporu), ale slovo znamená tiež entuziazmus, presvedčenie, odvahu. Hamas vznikol z palestínskeho Moslimského bratstva, ktoré sa sformovalo v pásme Gazy v rokoch 1967 až 1976. Ideologické základy možno odvodiť od egyptského Moslimského bratstva. V Egypte je dnes Moslimské bratstvo hlavnou islamistickou opozičnou silou. Základom palestínskeho Moslimského bratstva bol systém prevažne sociálnych aktivít. Spočiatku nepodporovalo ozbrojený boj.
Základná ideológia Hamasu je formulovaná v Islamskej zmluve z roku 1988, v ktorej sa Hamas definuje ako palestínska vetva Moslimského bratstva. Na rozdiel od pôvodných postojov bratstva však považuje ozbrojený džihád za oslobodenie Palestíny (rozumie sa tým zničenie Izraela) za osobnú a náboženskú povinnosť každého moslima a zároveň absolútne odmieta akékoľvek politické usporiadanie, ktoré by zahŕňalo vzdanie sa ktorejkoľvek časti Palestíny, ktorá podľa Hamasu patrí celá islamu. Od začiatku „ľudovej intifády“, ktorá prebiehala na uliciach, má Hamas aj utajovanú vojensko-teroristickú zložku, tvorenú dvomi skupinami – Palestínskymi svätými bojovníkmi (Al-Madžahadun Al-Falestiniun) a Bezpečnostnou sekciou. Palestínskych svätých bojovníkov založil v roku 1982 šejk Ahmad Jásin. V roku 1984 bol za to odsúdený na 13 rokov väzenia a o rok prepustený v rámci výmeny zajatcov. Po prepustení ďalej organizoval infraštruktúru ozbrojeného boja, čiže teroristických útokov. Šejka Jásina zabila izraelská raketa 22. marca 2004. O tri týždne neskôr, 17. apríla 2004, päť hodín po bombovom útoku Hamasu v Izraeli, zabila izraelská raketa aj Aziza al-Rantissiho, Jásinovho nástupcu. Meno ďalšieho nástupcu už Hamas nezverejnil. Viacero vedúcich postáv Hamasu je v izraelských väzeniach. Izraelská taktika cielených útokov na lídrov organizácie sa ukázala ako účinná, lebo v roku 2005 sa Hamasu podarili iba dva teroristické útoky. Zvyšné útoky v roku 2005 idú na vrub Brigád martýrov al-Aksa a Islamského džihádu.
Finančne je Hamas veľmi silnou organizáciou. To umožňuje aj nákup zbraní a trhavín, ktoré teraz stále viac prúdia z Egypta do pásma Gazy, ale aj prevádzkovanie širokej siete charitatívnych organizácií (Džamajat Hirija). Pre Hamas sú dary chudobným a charita súčasťou povinností moslima, ale pomáhajú zároveň získavať v ožobráčených a preplnených uliciach Gazy širokú ľudovú podporu. Najväčšiu finančnú podporu dostáva Hamas od neoficiálnych organizácií a jednotlivcov zo Saudskej Arábie a ďalších arabských štátov v Zálive, a najnovšie aj z Iránu..
FATAH
Desiateho októbra 1959 sa skupina asi dvadsiatich Palestínčanov tajne stretla v Kuvajte a vytvorili Fatah (alebo al-Fatah, čo je akronym pre Harakat Al-Tahrir Al-Watani Al-Filastani – Hnutie za národné oslobodenie Palestíny). Najvýznamnejším z nich bol Jásir Arafat, ktorý bol hlavou palestínskych študentov v Káhire v rokoch 1952 až 1956. Spočiatku sa Fatah obmedzil na vydávanie publikácií. Neskôr, v roku 1965, začal s podporou Sýrie robiť teroristické prepady izraelských cieľov. V roku 1969, keď sa Jásir Arafat stal predsedom OOP, mal podľa BBC už Fatah za sebou 2432 útokov na Izrael.
Vedenie Fatahu sa pokúsilo, opierajúc sa o veľké množstvo palestínskych ozbrojencov o politický zvrat v Jordánsku v roku 1970. Nasledovali veľmi krvavé zrážky s jordánskymi ozbrojenými silami vernými kráľovi a takzvaný Čierny september v roku 1970 – veľká porážka síl Fatahu. Palestínske vedenie Fatahu vyhnali do Libanonu.
Podľa tejto udalosti nazvali potom členovia Fatahu teroristickú skupinu, ktorá uniesla a zavraždila izraelských športovcov na olympiáde v Mníchove. V 60. a 70. rokoch poskytoval Fatah výcvik širokému spektru teroristických skupín z Európy, Stredného východu, Ázie i Afriky a spáchal množstvo útokov proti izraelským cieľom v západnej Európe, často v spolupráci s európskymi a inými skupinami. Fatah dostával v tých časoch zbrane zo Sovietskeho zväzu a bývalých komunistických krajín, ktoré mu zároveň poskytovali aj útočisko a miesto na oddych. Vo svojom pôvodom základnom dokumente žiadal Fatah iba zničenie Izraela a nerobil si ambície na pásmo Gazy, ktoré vtedy patrilo Egyptu, ani na Západný breh, ktorý bol súčasťou Jordánska. To sa zmenilo po „šesťdňovej vojne“ v roku 1967, keď Izrael tieto teritóriá obsadil. Dokument sa potom zmenil a vyžadoval palestínsky štát na celom území Izraela, vrátane týchto teritórií.
Zvláštnu a aktívnu úlohu zohral Fatah aj v rozpútaní občianskej vojny v Libanone, ktorý sa stal, po vyhnaní z Jordánska, jeho základňou. Útoky Fatahu z územia Libanonu viedli k izraelskej invázii do južného Libanonu a Fatah bol rozptýlený do viacerých krajín – Tuniska, Jemenu, Alžírska, Iraku a podobne. Vedenie Fatahu sídlilo v rokoch 1982 až 1993 v Tunisku. V roku 1993, po podpísaní dohôd v Oslo, sa mohla OOP a s ňou i Fatah vrátiť do Palestíny. Medzi ozbrojené frakcie Fatahu patria Brigády martýrov al-Aksa (hlásiace sa k teroru), Tanzim a iné. Fatah má status „pozorovateľa“ v Socialistickej internacionále.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 6/2006 dňa 6. februára 2006.
