Pätnásť britských námorníkov, ktorých 23. marca zajali lode iránskych revolučných gárd, údajne pre vniknutie do iránskych vôd, je na slobode. Pre námorníkov a ich rodiny sa dráma skončila šťastne. Británia však prehrala. Vyhral Teherán.
Vždy opatrní politici i diplomati to nezdôrazňovali, ale zajatie britských námorníkov bolo podľa všetkých doteraz používaných kritérií aktom vojny. Keby v tom okamihu velil britskému námorníctvu admirál Nelson (blahej pamäti), potopil by všetky iránske lode v okruhu stoviek míľ. Muž ako Nelson by však bol dnes v Británii bez práce. Aj preto Irán ten akt vojny beztrestne vykonal a ešte docielil, že pred svetom vyzerá mierumilovne a Západ impotentne. Ako sa to Iránu podarilo?
.skúška slabosti
Britských námorníkov v dvoch gumových člnoch zajali vojnové lode iránskych Revolučných gárd vo vodách Šatt al-Arab, o ktorých Irak tvrdí, že patria len jemu, a Irán si nárokuje ich polovicu. O tie vody už viedli Irán s Irakom dve vojny. Svedkovia i záznam z GPS však vravia, že britské člny do vôd, ktoré si Irán nárokuje, vôbec nevplávali. Navyše Briti aj Iránci tie pomyselné hranice pri rôznych misiách porušujú z oboch strán takmer každodenne (sú to veľmi frekventované vody), a nikoho to nezajíma. Nanajvýš príde výzva na odchod.
Keď bola prítomnosť tých dvoch britských gumových člnov takým vážnym prečinom, je pozoruhodné, že iránske vojnové lode „nevidia“ americké plavidlá, ktoré chodia často až k iránskym brehom. Keďže sa v Iráne, najmä v takýchto vážnych veciach, nepohne ani lístok na strome bez súhlasu najvyššieho vedenia, je jasné, že nešlo o náhodný incident. Bola to plánovaná provokácia či skúška sily. Iránski mulláhovia si ešte netrúfli testovať bojovú mentalitu Američanov, zato však správne vycítili Blairovu (i britskú) slabosť a zvolili si Britov ako menej nebezpečnú obeť. Skupinku britských námorníkov Iránci v tých vodách totiž zajali už v roku 2004, ale prepustili ich pomerne rýchlo – keď ich popredvádzali pred kamerami, ako pochodujú v púšti so zaviazanými očami, a keď sa Británia „ospravedlnila“.
.príprava na prevrat?
K opisu scény a načasovaniu incidentu treba dodať, že v Istanbule pred pár týždňami zmizol (zatiaľ nevedno, či utiekol, alebo bol unesený) bývalý veliteľ iránskych Revolučných gárd a bývalý zástupca ministra obrany Ali- -Reza Asgari. Ten je podľa všetkého už v USA a údajne vie veľa o iránskom nukleárnom programe.
Okrem toho sedí v Bagdade pod zámkom päť vyšších veliteľov iránskych Revolučných gárd vrátane šéfa ich špeciálnych operácií generála Mohammeda Džafara Sahrarudiho. Američania ich zatkli na severe Iraku pri protiteroristickej operácii a Irán tvrdí, že sú to iba diplomati. Irán vraj neoficiálne vyjednáva s Američanmi o možnosti navštíviť ich. Iránsky exilový publicista Amir Taheri v článku v New York Post naznačil, že Teherán je plný chýrov o tajných kontaktoch, ktoré sa vraj vytvorili medzi dôležitými politickými a vojenskými postavami teheránskeho režimu a Američanmi – s plánmi na zmenu režimu. Ak je to pravda, tak Taheri pokladá za pochopiteľné, že sa „Najvyšší vodca“ Ali Chameneí (lebo on, a nie prezident Ahmadínedžád robí v Iráne dôležité rozhodnutia) asi rozhodol, že najlepšia obrana je útok.
.rukojemníci režimu
Únosy a zajímanie rukojemníkov slúžili iránskemu islamistickému režimu už od jeho vzniku ako nástroj pritvrdenia vnútornej i vonkajšej politiky. Z amerických diplomatov na ambasáde v Teheráne urobili rukojemníkov na dlhé mesiace už v roku 1979 a dnešný prezident Ahmadínedžád bol údajne pri tom. Amir Taheri píše, že za štvrťstoročie sa Islamská republika zaplietla do únosov vyše tisícky rukojemníkov z viac než tridsiatich krajín, či už priamo v Iráne, alebo prostredníctvom Hizballáhu v Libanone a inde. Branie rukojemníkov pritom nie je jediným medzinárodným zločinom islamistického režimu v Teheráne. Niektoré sú ešte vážnejšie: Argentínska spravodajská služba dospela po šiestich rokoch vyšetrovania bombového atentátu na židovské centrum AMIA v Buenos Aires, pri ktorom 18. júla 1994 zahynulo 85 ľudí, k zaujímavým záverom. Bombový útok síce uskutočnila takzvaná jednotka zámorských operácií libanonskej teroristickej organizácie Hizballáh, ale nariadil ho vtedajší iránsky minister spravodajských služieb Alí Fallahján a rozhodla o ňom už v roku 1993 Najvyššia rada národnej bezpečnosti v Teheráne – na útoku sa zhodli najvyšší duchovný vodca Iránu Ali Chameneí, prezident Rafsandžání, minister zahraničia Velájatí, šéf iránskej rozviedky Hidžází aj ďalší. O tom istom režime je reč i dnes, a nie len o tom istom režime, ale aj o tých istých ľuďoch. Mimochodom, práve generálny sekretár spomínanej Najvyššej rady národnej bezpečnosti Laridžani je diplomatom, ktorému mnohí pripisujú zásluhu na prepustení britských námorníkov. Ale aj o ňom zrejme platí to, čo o prezidentovi Ahmadínedžádovi: oni vykonávajú, rozhoduje Chameneí.
.britská samota
Americký publicista Mark Steyn upozornil, že v tejto kauze bola Británia rovnako sama a izolovaná ako Irán. Zazneli síce formálne odsúdenia, ale okrem Američanov nik nepovedal nič nahlas. OSN odmietla čo i len „vysloviť ľútosť“ nad pirátskym činom zajímania rukojemníkov. Európski spojenci Británie ani nepohrozili vážnejšími ekonomickými sankciami. To, ako sa zaobchádzalo s britskými vojakmi i jedinou ženou medzi nimi, bolo porušením Ženevskej konvencie – boli nakrúcaní na video, ako sa pokorne priznávajú, aj inak ponižovaní. Ale od celej plejády inak hlučných a nebojácnych skupín a mimovládnych organizácií obhajujúcich ľudské práva nezaznelo ani pípnutie. Niektorí Británii a Blairovi dokonca naznačili, že sa nemal sťažovať na Irán v OSN, lebo to vraj sťažuje diplomatické úsilie OSN vo veci iránskeho nukleárneho programu.
Hlavnou starosťou „medzinárodného spoločenstva“ teda nebolo odsúdiť Irán ani ochrániť rukojemníkov, ale prinútiť Tonyho Blaira k zdržanlivosti. Blaira však nebolo treba zvlášť nútiť. Ani doma nenachádzal odhodlanie. Editor amerického časopisu National Review John O´Sullivan si všimol, že v Londýne bolo cítiť čudesne málo hnevu a pohoršenia nad osudom námorníkov. A keď sa Američania silnejšie ozvali v prospech Británie, niektorí britskí novinári sa ohradili, že od vojnového štváča, akým je Bush, podporu nechcú. Blair i Británia pôsobili celý čas akosi odovzdane. Blair nevyslovil, okrem hmlistých náznakov, jedinú hrozbu. Zhodou okolností bolo nedávno 25. výročie vojny o Falklandské ostrovy. Pri tej príležitosti Tony Blair povedal, že rozhodnutie Margaret Thatcherovej vybojovať ostrovy späť bolo správne, a že on by sa za rovnakých okolností rozhodol rovnako. O dva dni na to uniesol Irán britských námorníkov…
.triumf (iránsky) a poníženie (britské)
Bez ohľadu na to, čo nakoniec prinútilo Teherán britských námorníkov prepustiť, Ahmadínedžád si svoj mediálny triumf pripravil a užil – v tom je naozaj majster. Usporiadal tlačovku, na ktorej oznámil, že 15 námorníkov dostalo od neho „milosť“. A tiež, že Británia sa mu listom ospravedlnila a sľúbila, že sa už nič také nestane, ale nie preto im tú „milosť“ udelil. Hlavným dôvodom je vraj blížiaca sa Veľká noc a iránsky nový rok. A prepustenie námorníkov má byť „darom britskému ľudu“. A prečo to trvalo tak dlho? Vraj sa britská vláda „správala zle“. Ahmadínedžád dodal, že požiadal ministerského predsedu Blaira, aby nestaval námorníkov pred súd za to, že porušili iránske teritoriálne vody, ani za to, že hovorili pravdu (keď to verejne „priznávali“). Veľkorysý človek. Aby to bolo dokonalé, predviedol kamerám aj šťastných námorníkov, ktorí si s ním podávali ruky a jeden z nich mu ďakoval „za jeho milosrdnosť (forgiveness)“. Bolo jasné, že britská armáda svojich ľudí na psychologický nátlak pri zajatí nepripravovala. Ahmadínedžáda určite dojalo, keď videl v televíznom zábere matku jedného z prepustených britských námorníkov, ako „ďakuje Iráncom za dar britskému ľudu“.
Bilanciou celej záležitosti je poznanie, že Irán môže unášať britských námorníkov beztrestne a že niektorí aj pekne odprosia. Na veci nemení nič ani to, že dnes hovoria, že na svojej misii zhromažďovali informácie. Do budúcnosti to neveští nič dobré. V okamihu zajatia námorníkov sa dalo robiť všeličo a nemusela to byť rovno vojenská akcia – stačilo by, keby bola vyslovená vierohodná hrozba. Irán má aj svoje veľmi citlivé miesta, napríklad to, že má iba jedinú rafinériu ropy, takže je možné vysloviť aj reálne a vierohodné hrozby. Británia sa však dnes už podobá zvyšku Európy – na reálne hrozby nemá chuť. Aj teraz možno ešte niečo napraviť – napríklad keby prepustení námorníci doma verejne povedali, že boli k priznaniam prinútení a že neboli v iránskych vodách. A keby Británia žiadala o potrestanie incidentu a kompenzáciu pre unesených námorníkov. A keby Blair dôrazne povedal, že najbližšie sa Iránu nič podobné beztrestne neprepečie. Ale to asi očakávame priveľa.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 15/2007 dňa 9. apríla 2007.
