Počet obetí komunistických pracovných táborov sa ráta na desiatky miliónov. Počet tých, ktorí nimi prešli, možno na stovky miliónov. Medzi obeťami tých stalinských lágrov v Rusku sú aj muži a ženy zo Slovenska, ktorých krátko po vojne odvliekla sovietska NKVD. Mnohí sa nevrátili.
Mama mojej ženy bola dobrá, láskavá a veselá žena napriek tomu, že ju život skúšal naozaj ťažko. Stratila dvoch manželov. Ten druhý, otec mojej ženy, bol učiteľom a zachytil ho vlak, keď sa na železničnej stanici ponáhľal cez koľaje, aby stihol ten svoj. Je mi ľúto, že som ho nepoznal, musel to byť výborný chlap, podľa toho, čo o ňom rozprávajú. Za vojny bol letcom v slovenskej armáde, nenávidel gardistov a bojoval v Povstaní. V 50. rokoch odmietol vstúpiť do komunistickej strany a potom ho šibovali zo školy na školu.
Ten prvý manžel mojej svokry sa volal Ondrej Chodák a jeho otec mal v Dolnom Kubíne mäsiarstvo. Ondrej ho mal, ako najstarší syn, prebrať. Za vojny dodávali mäso aj partizánom, za čo ho zatklo a vypočúvalo gestapo. Našťastie ho po výsluchoch pustili na slobodu. Po príchode sovietskej armády Ondreja Chodáka, ako tisíce ďalších mužov a žien, bez akéhokoľvek zdôvodnenia zatkla sovietska NKVD a on zmizol kdesi v Rusku, v nekonečnom systéme stalinského súostrovia GULAG. Správu o jeho smrti dostala moja svokra od sovietskych úradov niekedy v roku 1947. Nikdy sa nedozvedela, ako a prečo zomrel. Možno ho zabila úmorná drina, hlad či choroba, možno ho zastrelil jeden zo surovcov, ktorí strážili väzňov. Moja svokra si schovávala medzi rodinnými papiermi niekoľko útržkov nepotlačených okrajov novín, na ktorých boli atramentovou ceruzkou napísané jeho odkazy z transportu. Podarilo sa mu ich zrejme vyhodiť z okna dobytčieho vagóna, v ktorom väzňov presúvali ešte na území Československa. Z jednej strany bolo iba pár slov – sme tam a tam a vezú nás asi tam a tam – a na rube prosba: odovzdajte, prosím, za odmenu rodine Chodákovcov v Dolnom Kubíne. Rodina a moja svokra sa o tom neskôr dozvedeli iba to, že ho gestapu udal istý Kubínčan a ten istý ho potom udal aj NKVD. A objavili sa aj iné ľudské hyeny. Prišiel k nim napríklad istý človek, ktorý vedel, že Ondreja Chodáka odvliekli, a tvrdil, že vie, kde je a že je na východnom Slovensku. Vypýtal si veľké peniaze a odviedol moju svokru k akémusi domu na dedine. Potom sa stratil i s peniazmi. Po Ondrejovi Chodákovi tam nebolo, samozrejme, ani stopy.
Vždy som chcel o osude Ondreja Chodáka napísať viac, veľmi sa ma nezmyselná nespravodlivosť jeho príbehu dotkla, ale to je všetko, čo o ňom viem. Nebohej svokry sa už opýtať nemôžem, ale ani ona toho asi nevedela viac. Viac vedia iba tí, ktorí prežili a vrátili sa, aby rozprávali. To však mohli iba blízkym, verejne nesmeli. Príbeh Ondreja Chodáka je modelový a kto chce, môže si prečítať mnoho takých príbehov napríklad v knižke Petra Juščáka Odvlečení, ktorú vydal Kalligram v roku 2001. A platí o nich to, čo platí o príbehu holokaustu: treba o nich rozprávať a rozprávať – v úzkosti, že inak ľudia zabudnú. Lebo démoni potrebujú na svoj návrat iba to – zabudnutie, zahladené stopy.
.magadan, Kolyma
Niektoré končiny sveta sú také, že sa na ne stačí iba chvíľu dívať a zmocní sa vás smútok a beznádej. Funguje to, i keď sa na ne dívate na filmovom plátne či televíznej obrazovke. Taká nehostinnosť a surovosť z nich dýcha. Kolyma na severovýchode Sibíre je taká. Stretáva sa tam tajga s tundrou, severnejšie už nerastú ani poriadne stromy, len také zákrpky a niekde ani tie. Mrazy bývajú aj do mínus 50 stupňov Celzia a pôda je väčšinu roka zmrznutá na kameň. Počas troch „letných“ mesiacov rozmŕza jej vrchná vrstva možno do hĺbky desať či pätnásť centimetrov. Kolyma, Kolyma, krásna krajina, dvanásť mesiacov zima a zvyšok leto, spieva sa v piesni, ktorú si pospevovali väzni v lágroch stalinského GULAGU. Kolyma nimi bola posiata.
GULAG je akronym ruského oficiálneho názvu systému pracovných koncentračných táborov NKVD – Glavnoe Upravlenie Ispraviteľno-Trudovych Lagerej i Kolonii. Pohľad na mapu bývalého Sovietskeho zväzu, na ktorej sú vyznačené lágre tohto hrozného systém, hneď vyzradí, prečo ich Alexander Solženicyn nazval súostrovím. Naozaj tvoria obrazce hustého súostrovia rozsiateho po celej krajine – od západu až po Kamčatku, od Kaukazu až po arktické more. Mnohé sovietske mestá vznikli ako tábory nútených prác. Napríklad banícka Vorkuta na severovýchodnom cípe európskeho Ruska či Magadan na pobreží Ochotského mora. Práve Magadan je správnym centrom oblasti Kolymy. Postavili ho trestanci v 30. rokoch 20. storočia. Dnes je tam už aj pravoslávny kostol. Je nový – svieti zlatými cibuľovými kupolami uprostred komisnej šedi mora zvetraných barakov a okopaných panelákov. Otázka je, koľko duchovna môže dodať chrám tomuto nesvätému a krvou nevinných znesvätenému miestu.
Do Magadanu prichádzali väzni loďou, väčšinou z Vladivostoku, kam ich priviezli za strašných podmienok v dobytčích vagónoch často cestou trvajúcou mesiace cez celú Sibír. Predstavu o podmienkach vo vagónoch si možno urobiť napríklad z rozprávania jedného z väzňov, ktoré cituje vo svojej knižke Pater Juščák. Do vagóna, v ktorom sa viezol, natlačili vo východzej stanici 60 ľudí. Na konci ich vystúpilo živých iba osemnásť. Štyridsaťdva ľudí zostalo ležať kdesi na násypoch pozdĺž celej tisícky kilometrov dlhej trate, kam ich postupne povyhadzovali, keď hlad, chlad a smäd nevydržali a zomreli.
.príbeh Ireny Kawaschovej
Je jedným z mnohých, ktoré vo svojej knižke Peter Juščák opísal. Bola to Slovenka, ktorá sa vydala v Kežmarku za miestneho stolára Kawascha, pôvodom spišského Nemca. Z lásky k nemu sa naučila aj po nemecky, čo sa jej možno stalo osudným. Niekedy v marci 1945 sa vracala do Kežmarku z návštevy rodičov, ktorí žili v Tepličke nad Váhom. Vlakom sa dostala len po Ružomberok, potom „stopovala“ a údajne ju do Liptovského Mikuláša zviezlo nemecké auto. Ďalej šla už väčšinou pešo, alebo ju zviezli gazdovia na voze. Dostala sa iba do Popradu, kde ju na ulici zastavili sovietski príslušníci NKVD. Obviňovali ju zo špionáže a toto obvinenie a zdôvodnenie odsúdenia na desať rokov nútených prác našiel v papieroch v ruskom vojenskom archíve aj jej syn Janko – o päťdesiat rokov neskôr. Viezli ju v dobytčom vagóne cez Poľsko, Rusko a celú Sibír do Vladivostoku a odtiaľ loďou, strašnou oceľovou haraburdou s príznačným menom po zakladateľovi Čeky Dzeržinskom, do Magadanu. Tá cesta trvala Irene Kawaschovej nekonečné tri mesiace a prežila ju iba preto, lebo bola mladá a silná. Bol to tak trochu zázrak, lebo keď ju natlačili spolu s ostatnými ženami do dobytčieho vagóna, bola v šiestom mesiaci tehotenstva a cestou svoje dieťa potratila.
Po príchode do Magadanu sa nakoniec dostala na sever do ženského tábora v Elgene. Väznené ženy robili všetko – rúbali drevo a ťažili zlato. To sa robilo tak, že krompáčmi vysekávali do zamrznutej pôdy diery, do ktorých sa potom uložila výbušnina. Po jej odpálení sa potom väzni, muži aj ženy, prehŕňali v kusoch rozdrvenej zeme a hľadali hrudky zlata. Normou na deň boli dva gramy a ak sa im toľko nepodarilo nazbierať, nedostali večer ani tú múčnu kašu s lojom či solenú rybu, čím ich veľmi sporo kŕmili. Ženy umierali v tých podmienkach od hladu, vysilenia a chladu. Museli pracovať až do teploty mínus 40 stupňov Celzia. Irena Kawaschová vydržala tú otrockú prácu pri ťažbe zlata tri roky, potom utrpela ťažký úraz a preradili ju do kuchyne a neskôr k ošetrovateľkám. Možno aj preto to celé nakoniec prežila. Jej fotografia na väzenskej karte z tých čias ukazuje vychudnutú tvár ženy, ktorá vyzerá na šesťdesiat, hoci vtedy nemala ani štyridsať, stmavnutú sibírskym povetrím a mrazom, s trpkou vráskou okolo úst.
Irena Kawaschová v tábore otehotnela (nevedno, či s iným väzňom, alebo dozorcom) a 24. februára 1950 porodila syna, ktorému napísali do rodného listu meno Ján Kawasch. Dieťa vážilo iba 820 gramov a dojčiť ho nemohla, lebo jej vyhladované telo nemalo mlieko. Dali ho do rodiny v sedemnásť kilometrov vzdialenej dedine, kam za ním pešo v tých hrozných mrazoch chodila. Neskôr Janka odviezli „na pevninu“, teda do akéhosi detského domova vo Vladivostoku a ona zostala v elgenskom lágri až do roku 1953, do Stalinovej smrti. Prišla amnestia a tisíce väzňov, ktorým sa podarilo GULAG prežiť, sa mohlo vrátiť domov. Aj Irena Kawaschová. Neskôr vravela, že prežiť jej asi pomohli modlitby – Kawasch bol, rovnako ako ona, silno veriaci adventista a zoznámili sa v zbore.
Doma ju nečakalo nič dobré. Jej manžel nemal o nej po celý ten čas nijakú správu (ani tú, že bola odvezená do GULAG-u). Čakal na akúkoľvek informáciu šesť rokov, potom ju dal vyhlásiť za mŕtvu a neskôr sa znovu oženil. Svojho syna Janka nevidela až do roku 1956. Dovtedy ho presúvali po rôznych ruských sirotincoch. Nakoniec ho vypátrala cez Červený kríž. Na Slovensko ho doviezli ruskí vojaci, ktorí ho podali matke cez okno vagóna. Vtedy videl chlapček svoju matku po prvý raz, ak nerátame tie krátke stretnutia kdesi na Kolyme, ktoré si novonarodené dieťa nemohlo zapamätať.
Irena Kawaschová sa znovu vydala a prijala meno svojho nového manžela Vranu. Napriek podlomenému zdraviu, ktoré si priviezla z GULAG-u, sa dožila 82 rokov. Zomrela v roku 1990.
.príbeh Jána Antala
Moje prvé meno je Ján Kawasch, to mi dala mama na Sibíri do rodného listu. To druhé je Ján Vrana, to som dostal po druhom manželovi mojej mamy, ktorý si ma osvojil. Moje tretie meno je Ján Antal, tak sa volám teraz a prevzal som ho od mojej manželky. Neviem, ako by som sa volal po mojom skutočnom otcovi. Tým začína svoje rozprávanie syn Ireny Kawaschovej, neskôr Vranovej, v dokumentárnom filme dokumentaristu a režiséra Fera Palondera Môj otec GULAG, ktorý nakrútil práve na základe námetu Petra Juščáka. Pracoval na ňom dlhých päť rokov a nakrúcanie ho, spolu s Jánom Antalom a jeho dcérou, zaviedlo až tam, kde sa Irene Kawaschovej Janko narodil – do tábora Elgen na Kolyme.
Ján Antal, chudý muž, päťdesiatnik s ostrými črtami tváre, v ňom hľadá svoje korene. Hľadá, kto bol vlastne jeho otec, lebo mama mu to nikdy nepovedala. Dúfa, že niekde tam, na Kolyme, ešte môže žiť niekto, kto by si to mohol pamätať. Fero Palonder to hľadanie zaznamenáva kamerou a hľadá s ním. Rozpráva príbeh Ireny Kawaschovej, rozpráva popri tom strašný príbeh GULAG-ov, rozpráva o tom, že NKVD takto odvliekla zo Slovenska možno 30 až 40-tisíc mužov a žien a o tom, čo sa tam s nimi dialo. A ukazuje mrazivú Kolymu. Jánovi Antalovi pomáha hľadať novinár a dobrovoľný historik GULAG-u Ivan Alexandrovič Panikarov. Dlho si písali a nakoniec sa tam, na Kolyme, stretli.
Je to zvláštne, tá krajina stopy lágrov, v ktorých sa hemžili stovky tisícov väzňov, po desaťročiach prakticky zhltla, vymazala. Sú tu, pravda, kde-tu pahýle strážnych veží, až na pôdorys zvetrané zvyšky barakov, rozvŕtaná zem po väzňoch kopajúcich zlato. A musia tu byť, všade pod chabou vegetáciou, niekde v tej zmrznutej zemi, aj kosti ľudí. Podľa najkonzervatívnejšieho údaja ich len v kolymských lágroch medzi rokmi 1929 až 1953 zomrelo pol milióna, iné údaje hovoria aj o dvojnásobku. Kolyma bola svojou mrazivou pustotou určite deprimujúca aj pred sto rokmi, ale teraz vyzerá ako masový hrob. Ale žijú tam ľudia a Palonderov dokument ich nachádza.
Prvou zastávkou hľadania je vojenský štátny archív v Moskve. Našiel sa založený spis Ireny Kawaschovej. Oddelenie kontrarozviedky SMERŠ 18. armády, odsúdená v roku 1945 za špionáž. Fotografia tváre mučenej ženy spredu a z profilu – z roku 1949, po štyroch rokoch väznenia. A hrozný doklad identity – odtlačky prstov. Ale nie iba brušiek prstov, ako to býva v policajných dokumentoch, ale celých prstov, ako väznená žena položila obe naatramentované dlane naraz na papier. Tie odtlačky akoby nepatrili žene, ale ťažko pracujúcemu mužovi – zhrubnuté prsty poznačené mozoľmi a s dopraskanou kožou. A ani zmienka o narodenom dieťati. To asi NKVD nezaujímalo. V roku 1953 uzavretie spisu a rozhodnutie o odoslaní väzenkyne domov.
.zabíjať ich nemožno
Zabíjať ich nemožno, ľudí treba – to vraj povedal Stalin o deťoch, ktoré sa narodili trestankyniam v lágroch. Jánovi Antalovi to v Palonderovom dokumente vraví stará žena, Mária Ivanovna Košelenko, ktorá bola tiež trestnakyňou v lágri približne v tom čase ako Jánova matka a aj jej sa tam narodilo dieťa. Po prepustení z lágra zostala v tom kraji žiť. Ako mnohí väzni – či už dobrovoľne, alebo z donútenia. Mária Košelenko hovorí, ako ani ona nemala mlieko, lebo hladovali a ťažko pracovali, a jej preto dieťa tiež hneď zobrali. Hovorí, že ho mohla vidieť tak raz za dva týždne, a potom už vôbec nie, a tečú jej po tvári slzy. Hovorí, že každý kameň v Elgene je poliaty ženskými slzami. Hovorí aj o tom, ako NKVD zriadilo v Elgene pre rodiace trestankyne akýsi detský dom, kde rodili a kde boli prvé dni so svojimi deťmi, kým im tie deti nezobrali. Rozpráva, ako cez deň nemali čo jesť, okrem kúska na kosť zmrznutého chleba, ktorý sa pokúšali hrýzť, lebo ho nemali čím rozseknúť. A večer dostali kúsok soleného sleďa a riedku polievku s kúskom kapusty. Na Jánovu matku si nespomína, tobôž nie na to, kto mohol byť jeho otcom. Ale vraví, že to nemohol byť dozorca, tých za to vraj trestali, takže to bol buď iný väzeň, alebo slobodný (teda neuväznený) muž z niektorej dediny nablízku. A že sa tí muži väčšinou o matky svojich detí, pokiaľ to len trochu išlo, starali a nosili im, čo sa v tých skromných podmienkach dalo. A utešuje Jána, že to bol určite dobrý človek, a on že sa musel narodiť z lásky a nie násilia.
Zdá sa, že to naozaj mohol byť niekto taký, lebo väzenkyne i väzni tam občas mohli pracovať bez dozoru – tam nebolo kam utiecť, lebo cesta cez tisíc kilometrov ľadovej tundry sa nedala prežiť. Ale pokúšali sa o to. Mária Košelenko vraví, že sa snažili utiecť najmä skutoční kriminálnici, vrahovia a zlodeji, vždy dvaja či traja, ktorí si brávali so sebou mladšieho silnejšieho chlapca. To, aby ho mohli po ceste zjesť. Hovorí to takmer nezúčastnene, ako by rozprávala bežnú poľovnícku historku. Palonderov dokumentárny film doviedol nakoniec Jána Antala aj s dcérou priamo do Elgenu, na miesto detského domu, kde sa narodil. Z toho domu zostalo už iba zopár múrov a drevených priečok a na mieste lágra a neskoršej osady žije už iba jediný človek – Lika Timofejevič Morozov. Aj on sa narodil väzenkyni v tom istom detskom dome a približne v rovnakom čase ako Ján Antal Irene Kawaschovej. Víta ho ceremoniálne – vitaj vo svojej domovine, na Kolyme. Ťažko si predstaviť niečo absurdnejšie než spojenie slov Kolyma a domovina, ale Lika Morozov to hovorí smrteľne vážne. Možno sme sa tu spolu ako deti hrávali, vraví Jánovi, ale už som tu zostal iba ja a onedlho ani ja nebudem. A vedie Jána k detskému cintorínu v riedkom lesíku, kde z vysokej polosuchej trávy trčia tu i tam zvyšky drevených pravoslávnych krížov. Musí tu byť v zemi veľmi veľa detí, aj ty si tu mohol byť, vraví Lika Morozov Jánovi. Deti väzenkýň tu zomierali od hladu i chladu. Dívam sa na obrazovku a dochádza mi, že je to asi jedno z najsmutnejších miest na zemi.
Ján Antal nakoniec nijakú stopu po tom, kto bol jeho otec, nenašiel. Ale miesto, kde prežila osem rokov života jeho matka, ním zjavne otriaslo. Môj otec je GULAG, hovorí rezignovane na konci svojho hľadania i Palonderovho dokumentu. Ten dokument je výsledkom dlhej práce, zanietenia a neúnavnosti Fera Palondera, ale aj Rusov ako magadanský novinár Panikarov, ktorí nechcú, aby sa na obete Kolymy zabudlo. Prajem si, aby ho premietli na všetkých školách.
.zlo, ktoré nemožno pochopiť
Zlo stalinských GULAG-ov je racionálne neuchopiteľné. Aj umenie si k nemu nachádza cestu iba váhavo, lebo aj Solženicynove knihy sú skôr literatúrou faktu než metaforou. Trochu sa o to pokúsil slávny rusko-americký sochár Ernst Neizvestnyj pamätníkom, ktorý postavili v roku 1995 na kopci pri Magadane všetkým väzňom, ktorí zahynuli v kolymských lágroch. Volá sa Maska smútku a je to veľký kus skaly vytesaný do tvaru tváre vyjadrujúcej smútok, ktorá má po obvode ďalšie tváre. Tam, kde v ľudskej tvári býva pravé oko, je vsadený bronzový zvon. Zo zadnej strany je do skaly vyhĺbená dutina, ako by šlo o skutočnú masku. V nej je veľký vlys tvaru kríža a hore bronzová socha ukrižovaného človeka s rozpaženými rukami. V popredí kľačí malá bronzová ľudská postava a zakrýva si tvár. Je to nesmierne silný a vrúcny pamätník, ktorý asi vraví viac než stovky strán vecných opisov. Hrôzy GULAG-u však možno iba ťažko opísať vecne, rovnako ako nemožno opísať vecne, prečo sa akási banda podľudí v organizácii zvanej NKVD takto surovo vyvŕšila na úplne bezbrannej a nevinnej žene, prečo ju toľké roky mučili a prečo jej syn má za otca GULAG.
Odhady toho, koľko ľudí zomrelo za tridsať rokov ich existencie v stalinských GULAG-och sa divoko rozchádzajú. Tie najnižšie hovoria o osemnástich miliónoch, vyššie aj o dvojnásobku. Presne toľkokrát možno položiť aj rovnakú otázku, ako v prípade Ireny Kawaschovej a Jána Antala. Desiatky miliónovkrát a rovnako naliehavo. A niet na to racionálnej odpovede, lebo ani odpoveď, že Stalin jednoducho potreboval na svoje grandiózne plány milióny otrokov, ktorých život mu bol ľahostajný, neobstojí. A to ani v očiach toho najcynickejšieho ekonóma. Všetko bohatstvo, ktoré milióny otrokov vysekali a vyhrýzli vlastnou krvou z tej zamrznutej zeme, vsiaklo a zmizlo ako kvapky vody v horúcom piesku komunistického kradnutia a šafárenia a v dnešnom Rusku niet po ňom ani stopy. Možno zostali škaredé mestá-nemestá ako Vorkuta, Magadan či Norilsk, ktoré nikdy nebudú normálnymi mestami, lebo v ich pôdorysoch a škaredých budovách je toľko hrôzy.
Stalinskú komunistickú perfídnosť možno trochu pochopiť aj podľa spôsobu, ktorým sa ruská NKVD zmocnila veľkej časti odvlečených. Určite mali aj zoznamy ľudí, ktorých chceli odvliecť, ale nestačilo to, bolo treba viac otrokov. A tak vyzývali ľudí, aby prišli pomôcť opraviť cestu či zničený most. Nič netušiaci ľudia prišli v snahe pomôcť, niekedy i s pracovnými nástrojmi a skončili v dobytčích vagónoch smerujúcich do GULAG-u, často bez toho, aby stihli čokoľvek povedať svojim blízkym.
Komunistickú tuposť tej mašinérie zase dobre ilustruje prípad, o ktorom píše vo svojej knižke Peter Juščák. Ide o vrátnika z budapeštianskeho nočného baru, ktorému ruskí vojaci našli v byte jeho červenú vrátnickú uniformu so zlatými šnúrami. Musel si ju obliecť a v nej ho predviedli na veliteľstvo NKVD ako „maďarského generála“. Darmo protestoval a darmo sa prihovárali aj skutoční zajatí maďarskí generáli, ktorí sa z jeho „hodnosti“ smiali. Celé roky ho surovo vypočúvali a nevedno, či sa z GULAG-u vôbec vrátil.
To, že kolymské zlo infikovalo aj československý komunistický režim, netreba dokladať. Aj my sme mali lágre a Jáchymov. A tí, ktorí sa z GULAG-u nakoniec vrátili živí, niesli si celé roky biľag trestancov, hoci sa proti zákonu ani ľudským mravom ničím a nikdy neprevinili. A existujú aj prípady, keď strávili v GULAG-u dlhé roky ľudia, ktorí najprv prežili nemecké koncentračné tábory.
Existuje iba jeden hriech, ktorý sa svojou škodlivosťou môže tomu kolymskému zlu priblížiť. Je ním zabudnutie na to zlo. Ak zabudneme na tie milióny ľudí, ktorých kosti ležia kdesi v zemi po celej hroznej krajine zvanej Rusko, pribudnú k nim jedného dňa ďalšie.
.slovenské post scriptum 2008
Ľadovým dychom s pachom Kolymy na mňa dýchlo práve včera rozhodnutie Okresného súdu v Piešťanoch, že dvaja odsúdení v kauze Cervanová nemôžu byť podmienečne prepustení ani po odsedení dvoch tretín trestu. „Neboli splnené všetky materiálne podmienky na ich podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody,” povedal o verdikte okresného súdu hovorca trnavského krajského súdu Martin Sýkora. Jedným z dôvodov rozhodnutia bolo vraj aj to, že obaja odsúdení „nie sú pripravení začleniť sa do spoločnosti”. V roku 1990 ich československý Najvyšší súd prepustil po ôsmich rokoch z väzby – pre mnohonásobné porušenie ich práv v pôvodnom rozsudku – a nariadil obnoviť súdny proces. Ten sa vliekol celých ďalších takmer 17 rokov, počas ktorých boli všetci pôvodne odsúdení, zdá sa, výborne spôsobilí začleniť sa do spoločnosti – žili ako normálni občania, živili sa prácou a nepáchali nijakú trestnú činnosť. Možno ani dopravné priestupky. V čom nie sú pripravení teraz?
Už iba zo zúfalstva opakujem, že sme v redakcii .týždňa presvedčení, že v prípade Cervanová ide o obludný zločin komunistického súdnictva a vo väzení sedia nevinní muži, ktorí nikoho nezavraždili, ktorí v čase údajnej vraždy neboli ani na inkriminovanej diskotéke, ani nikde nablízku a o ktorých vine neexistuje jediný skutočný dôkaz. Pravda, ak neberieme do úvahy brutálnym policajným nátlakom vo vyšetrovacej väzbe vynútené a potom odvolané priznania troch z nich. Naopak, odsúdení majú alibi, boli v tom čase niekde úplne inde a navzájom sa väčšinou ani nepoznali, zoznamovali sa až vo väzbe. Tí štyria, ktorí sú už na slobode, prešli všetci testom na polygrafe, ktorý ukázal, že neklamú, keď hovoria, že s tým prípadom nemajú nič spoločné. Zaručil to svojím podpisom americký odborník, ktorý ten test robil a ktorý predtým školil slovenských odborníkov na požiadanie Národného bezpečnostného úradu. Áno, polygraf dokáže trénovaná osoba oklamať, ale oni nie sú trénovanými osobami a to, že polygraf oklamú zhodne štyri netrénované osoby, je štatisticky veľmi vysoko nepravedpodobné.
Neviem, aké motívy majú slovenskí sudcovia, ktorí ich znovu odsúdili a neviem ani, aký motív mal ten či tí sudcovia, ktorí tak rozhodli o tom, že majú zostať vo väzbe, a rovnako neviem, čo sa odohráva v hlave prokurátora, ktorý to tiež žiadal. Neverím, že ide o presvedčenie o ich vine a snahu chrániť pred nimi spoločnosť. Tá kolymská pachuť, tá surovosť rozsudku vo vzťahu k mužom, ktorí budú mať onedlho šesťdesiatku, je príliš výrazná. Sú rovesníkmi Jána Antala. Jemu duch Kolymy zobral meno otca, im zobral už celý dospelý život. Chytá sa ma z toho rovnaký smútok, ako pri pohľade na magadanský pamätník od Ernsta Neizvestného. Jedno z vysvetlení, o ktorom uvažujem, je to, že sa prokurátor i sudcovia snažia oddialiť čo najviac možnosť, že si aj zvyšní dvaja z odsúdených sadnú k polygrafu. Dokázať to neviem. Viem iba, že pokiaľ sú tí dvaja vo väzení, smrdí táto krajina opäť Kolymou. Ale tak páchne aj trestné stíhanie Hedvigy Malinovej a zdá sa mi, že ten pach za posledné dva roky zosilnel.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 2/2009 dňa 5. januára 2009.
