Tim Evans je prezidentom Libertariánskej aliancie vo Veľkej Británii. Zaoberá sa otázkami úlohy súkromného sektora v inak štátom riadených oblastiach. Napríklad v polícii, súdnictve či zdravotníctve. V rokoch 1991 a 1992 bol šéfom poradcov Jána Čarnogurského, premiéra slovenskej vlády vo vtedy ešte federálnom Česko-Slovensku. Nedávno bol opäť na Slovensku na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Prečo ste sa v roku 1991 rozhodli prijať miesto šéfa poradcov slovenského premiéra?
Bolo to obdobie zmeny. Celá vládna mašinéria sa transformovala zo socialistickej do demokratickej podoby. Ján Čarnogurský bol scestovaný, mal výhodu kontaktov a známostí so zahraničnými politikmi. Chcel apolitickú jednotku – tím poradcov pre seba a svojich spolupracovníkov, ktorí by boli mimo straníckej politiky. Požiadal ma, aby som zostavil program a našiel do tej jednotky ľudí, odborníkov z celého sveta. Ako prvý cieľ sme si dali nájsť a vzdelávať mladých Slovákov. Aby po roku-dvoch mohli poradcovské funkcie zastávať lokálni experti.
Pamätáte si na niektorých konkrétnych, ktorých tím našiel?
Raz prišli celí nadšení, že na jednom z ministerstiev našli extrémne perspektívneho človeka. Veľmi dobré schopnosti, vystupovanie, komunikácia. Volal sa Mikuláš Dzurinda.
Muselo byť zaujímavé sledovať z vášho pohľadu premenu krajiny zo socializmu na nový systém. Ako ste si vlastne vtedy predstavovali Slovensko v horizonte dvadsiatich rokov? Dá sa tá predstava porovnať so súčasným stavom?
Mal som so sebou videokameru, nahrával som si naše debaty o výzvach, ktoré krajinu čakajú. Tie predstavy o budúcnosti neboli nikdy čierno-biele. Skôr išlo o odtiene sivej. J. Čarnogurský vedel, že nie je dobrý v komunikácii s verejnosťou. Ako intelektuál mal však veľmi široký myšlienkový záber a snažil sa spraviť čo najviac pre všetky skupiny v spoločnosti. V súkromí sme vždy diskutovali o tom, kde bude Slovensko o dvadsať rokov. To bola hlavná téma. Nikdy nie o tom, či bude znovu zvolený. To ani nebol jeho cieľ. Mier, demokracia, transparentnosť boli vtedy hlavnými zásadami. S nádejou, že to bude o dve desaťročia znamenať stabilnú demokraciu. Samozrejme, bolo treba riešiť základné právne a ústavné otázky.
Nebola ústava prácou až pre nasledujúcu vládu Vladimíra Mečiara?
Už sa o možnosti rozdelenia hovorilo. Mojou úlohou vtedy bolo radiť pri reformách, privatizácii, zdravotníctve. Nikdy som nehovoril, čo je správne a čo by sa malo alebo nemalo spraviť. Nebol som ani Slovákom, ani voleným zástupcom. Úlohou tímu bolo predložiť možnosti riešenia. Napríklad – a to je aj na videozáznamoch – možnosti vtedajšej a nasledujúcich vlád. Takže boli možnosti federácie, konfederácie, nezávislosti. My sme spracovali analýzu, kde sa tieto možnosti opisovali pre politikov a štátnu správu. Politici tu vtedy boli veľmi neskúsení, ale nemyslím to s dešpektom. Nedokázali si predstaviť všetky možnosti. Našou úlohou bolo povedať: tento nápad je dobrý, ale má týchto desať výhod a týchto dvanásť nevýhod.
Išlo o dosť zásadné veci…
Vtedajšia vláda riešila takpovediac zakladajúce otázky. Podľa mňa ich vtedy veľmi komplikoval Vladimír Mečiar. Pretože nebol človek, ktorý by používal štandardné politické metódy, čo sa nakoniec neskôr plne ukázalo. Znamenal nebezpečenstvo, že prinesie Slovensku medzinárodnú blamáž a poškodenie povesti, čoho sa J. Čarnogurský obával. V. Mečiar však bol vynikajúci komunikátor. Nečudujem sa, že mu ľudia prepadli. Veľmi dobre chápal slovenskú povahu a mal mimoriadne silnú vôľu presadiť sa.
Dalo sa mečiarizmu predísť? Napríklad lepším vybudovaním súdnictva, ústavou?
Keď sa na to teraz pozeráme spätne, určite sa dalo spraviť veľa rôznych opatrení. Ale to len vďaka tomu, že vieme, čo nasledovalo. Vtedy bola situácia iná: krajina prechádzala z totality do nejakej podoby demokracie. Nikto to predtým v takomto rozsahu nerobil, takže sme to tvorili za pochodu a nedokonale, keďže sme len ľudia. Určite sme spravili veľa chýb. Tiež sme sa museli vyrovnať s mocnými starými štruktúrami, ako bola ŠtB. Bolo to ako pochodovať v mede. Ján Čarnogurský a ľudia z vládnej koalície vtedy podľa mňa ukázali veľkú dávku odvahy a vyzretosti pri stavaní týchto základov krajiny. Tie nakoniec prežili i V. Mečiara. Môžete slobodne cestovať, máte slobodné médiá a veľký výber na politickej scéne. Keď som si v tých časoch potreboval oddýchnuť, vyšiel som na Slavín. Hľadel som na Petržalku a rozmýšľal, čo tu bude o dvadsať rokov. Autoritárska krajina, plná drog a kriminality? Alebo sa podarí vybudovať slobodnú, prosperujúcu demokraciu? Našťastie sa splnilo to druhé.
Aké boli plány na reformu justície?
Musím priznať, že v tejto oblasti sme ako poradcovia nerobili to najlepšie, čo sa dalo. Ako Briti a Američania sme boli poctení tým, čo sme robili. Ale zároveň nám to bolo trochu nepríjemné, radšej by sme našu prácu odovzdali Slovákom. Bola to predsa ich krajina, nie naša. V spravodlivosti som bol obzvlášť opatrný. Ako ľudia zvyknutí na angloamerické zvykové právo sme boli skrátka nevhodní. Ale Ján Čarnogurský je veľmi dobrý právnik, ovláda systém, takže od nás zasa až toľko rád nepotreboval. O justícii som premýšľal viac, až keď som odišiel zo Slovenska.
Aký je váš súčasný pohľad?
Podľa mňa dôvera, transparentnosť a právny štát sú naďalej výzvou. Ľudia mali postupne pochopiť, že právny systém, súdnictvo aj polícia nemusia byť nevyhnutne výlučne v rukách štátu. V Británii sa zhruba 20 percent všetkých sporov rieši pred súkromnými arbitrážnymi súdmi. Disneyland je 36 štvorcových míľ takmer suverénneho teritória so súkromnou 700-člennou policajnou jednotkou, ktorá tam dohliada na dodržiavanie zákona. Rád by som videl väčšiu diskusiu o úlohe súkromného sektora v oblasti spravodlivosti. Nielen preto, že konkurencia prináša lepšie služby, ale aj preto, že dvíha štandardy. A možno, ak by občania tú možnosť dostali, rozhodli by sa nevyužívať niektoré štátne služby. Aj keď si to politici teraz vedia ťažko predstaviť.
Dôležité je aj získanie dôvery pre súkromné súdy.
Ja si myslím, že ani štátne súdnictvo nejakú veľkú dôveru, presvedčenie o nestrannosti u bežných Slovákov nemá. Niekedy sú súdy ovplyvnené tým, kto ich platí, či už je to súkromná spoločnosť, alebo vláda. Mojím záujmom je, aby o možnostiach ľudia viac premýšľali. Aby prekročili tradičné predsudky. Povedal by som, že viac obáv môže byť zo zneužitia štátnej moci vo verejnom súdnictve než pri súkromných súdoch.
Teraz je tendencia, naopak, posilňovať úlohy štátu. Podľa názorov vlád je kríza zlyhaním trhu a nedostatku dohľadu.
To je súčasný pohľad. Budúcnosť ukáže, či správny. Ak by mi niekto v roku 1978, pred nástupom Margaret Thatcherovej, povedal, že sprivatizuje dva milióny obecných bytov, plyn, elektrinu a vodu, že padne Sovietsky zväz, že sa načas presťahujem do Československa, aby som Slovensku pomohol na ceste k protrhovým reformám, že môj telefón bude mať veľkosť zápalkovej škatuľky a že Richard Branson bude súkromne lietať do vesmíru, povedal by som, že je šialený. Z dejín viem akurát to, že zmena málokedy pochádza z jasných zdrojov. Všeobecne presadzovaný francúzsky či nemecký názor môže byť prebitý úplne nenápadným šepotom odinakiaľ. Vo svojich časoch bol Karl Marx a socialistickí myslitelia tiež len šepotom, nie všeobecne akceptovaným názorom. A jeho myšlienky nakoniec prijal za svoje každý tretí obyvateľ planéty. Viac ma zaujíma šepot.
Čiže neberiete krízu ako problém trhu.
Táto kríza nie je zlyhaním trhu. V roku 1991 som navrhoval nemať slovenskú centrálnu banku. Čo sa týka eura, je to socialistická záležitosť, mali by sme chcieť systém konkurenčných mien. Trh povie, či chce mať menu viazanú na zlato alebo čokoládu. Podľa rakúskej školy by táto kríza nebola, keby nebolo centrálnych bánk. A keby nebolo deficitného financovania štátov. Je to zlyhanie štátu, nie trhu. Predvídalo to mnoho rakúskych ekonómov. Čím viac novej regulácie zavedieme, tým viac zhoršíme situáciu.
Takže podľa vás je súčasná nová regulácia predvojom ďalšej krízy?
Presne tak. Výhodou sveta je, že realita nakoniec ukáže, kto má pravdu. V súčasnom nastavení je bankovníctvo veľkým pyramídovým systémom. Predstavte si, že žijeme len v tejto miestnosti, máme všetko, čo chceme, akurát veríme, že sa dverami nesmie prechádzať. Ak by tu bol požiar, uhoríme alebo musíme otvoriť dvere. Súčasná kríza núti otvárať dvere, cez ktoré nik v minulosti neveril, že niekedy prejde.
Pomôže to?
V nasledujúcich dekádach nás to čaká znova. Ludwig von Mises dokázal, že socializmus nemôže pretrvať. Niekto si myslí, že viac regulácie pomôže, podobne ako si komunisti v roku 1968 mysleli, že vedia zreformovať systém. Nechcem, aby so mnou ľudia automaticky súhlasili. Ale chcem, aby počuli názor, že tvrdšia regulácia môže byť potenciálne veľmi nebezpečná. A ak ju naozaj chcú, mali by pochopiť aj protiargumenty.
Rozhovor bol publikovaný na webstránke týždenníka TREND dňa 5. januára 2011.
Tim Evans je riaditeľom ekonomického think tanku Cobden Centre a prezidentom britskej Libertariánskej asociácie. Má doktorát z London School of Economics a zaoberá sa hlavne politickou sociológiou so zameraním na ekonomiku. Šéfom poradcov slovenského premiéra Jána Čarnogurského bol v rokoch 1991 a 1992. Tim Evans prednášal na tému Význam klasickej liberálnej politickej ekonómie pre súčasnosť a ekonomické reformy na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika v Bratislave v rámci cyklu CEQLS. Viac o prednáške nájdete tu.
