Stráviť tri letné dni bez elektrického prúdu kdesi v horách môže byť romantika, na troch chladných jesenných dňoch, ktoré bez prúdu nedávno strávil Konzervatívny inštitút, rozhodne nebola ani štipka romantiky.
Pár dní po tom, čo sme sa presťahovali do nových priestorov, nám zrazu z ničoho nič zhaslo svetlo a vypli počítače. Nespôsobili to poistky, ani porucha, ale technik z elektrární, ktorý nás odpojil. Keďže to mohol urobiť zo dvora a nemusel prejsť cez naše priestory, neunúval sa nás na to ani len upozorniť. Keď sme sa ho pýtali prečo, odpovedal, že na žiadosť užívateľa bolo zrušené odberové miesto.
Užívateľom bol niekto, kto mal priestory v prenájme, ale odišiel z nich už pred 10 mesiacmi. Darmo sme argumentovali, že teraz priestory užívame my, že sa okamžite prihlásime ako nový užívateľ, že všetky faktúry boli riadne uhrádzané a že bez elektriny sme úplne vyradení z prevádzky, technik ostal neoblomný. On má v papieroch, že má odberové miesto odpojiť na žiadosť užívateľa, tak to urobil. Keby išlo o odpojenie v dôsledku neplatenia, dalo by sa to pochopiť (hoci aj neplatiča by snáď bolo slušné vopred upozorniť, že bude odpojený), ale odpojiť “na vlastnú žiadosť” niekoho, kto riadne platí a do očí vám hovorí, že si neželá byť odpojený?
A tak sme utekali na elektrárne, naivne dúfajúc, že sa nám dodávku prúdu podarí obnoviť ešte v ten deň. Veď dnes sú od elektriny závislé nielen svetlo a počítače, ale – ak máte lepší prístroj – aj telefóny a dokonca aj plynový kotol má elektrické ovládanie.
Človek by si povedal, že obnoviť dodávku prúdu je rovnako jednoduchý úkon ako ju zrušiť. Omyl. Pán v elektrárniach sa síce tváril ústretovo, ale nemohol nám pomôcť. Ešte neprišlo hlásenie, že sme odpojení.
Tak sme museli prísť na druhý deň. Ani potom sa nám však za nových užívateľov prihlásiť nepodarilo. Naše odberové miesto bolo totiž v stave 22 a “kým sa nedostane do stavu 21, nie je možné prihlásiť nového užívateľa”. Prečo? “Lebo systém je tak nastavený”. Nuž čo – nielen papiere, ale ani systém niekedy nepustí.
Zmluvu s elektrárňami sa nám podarilo podpísať až na tretí deň. Ani tým však naše “romantické obdobie” neskončilo. Hoci nás technik mal pripojiť už doobeda, neboli sme pripojení ani poobede. Po urgencii sme sa dozvedeli, že technik prišiel doobeda, ale nikoho nenašiel, tak odišiel. Možno aj zvonil, ale keďže aj zvončeky sú na elektriku… Navyše, keď sme boli odpojení zvonka bez toho, aby niekto potreboval vstúpiť do našich priestorov, mysleli sme, že aj zapojiť nás možno rovnakým spôsobom. No elektrárne zrejme na odpájanie nasadzujú skúsenejších technikov ako na pripájanie. A tak sa nám prevádzku podarilo obnoviť až na neuveriteľný štvrtý deň.
Že monopolné postavenie na trhu a neexistencia konkurencie deformujú ekonomiku, je stará známa vec. Rovnako i to, že štátne vlastníctvo vedie k neefektivite. Štátny monopol je ale úplne hrôzostrašná kombinácia. Slovenské elektrárne ostanú aj po privatizácii monopolom. Elektrina zrejme nebude lacnejšia. Ak sa však talianskemu Enelu podarí vniesť do elektrární aspoň trochu západnej firemnej kultúry a snaha správať sa korektne voči platiacemu zákazníkovi bude viac než absurdné byrokratické procedúry typu “mám to v papieroch” alebo “systém nepustí”, bude to mať určite nejaký zmysel.
Autor je riaditeľ Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2004
