Dvadsať rokov života v demokracii nás naučilo vidieť aj tienisté stránky života, kde hlasy rozhodujú o tom, čo je správne a pravdivé. Ale nielen táto skúsenosť, aj pohľad na iné sféry života nás robí opatrnými voči inštitútu demokracie.
Napríklad rozprávka. Rozprávky poznamenali základné videnie a prežívanie života každého z nás. Čítal alebo videl niekto rozprávku, kde by sa o jej konci rozhodovalo hlasovaním? O dobre a pravde sa nedá hlasovať. Napriek tejto skepse voči hromadnému rozhodovaniu existujú historické chvíle, kedy génius doby a spoločenstva vysloví priam prorocké posolstvo do budúcnosti.
V Bratislave bolo v prvej polovici 20. storočia zvykom, že v máji organizovali vysokoškoláci pešiu púť z centra mesta cez Patrónku do Marianky. V máji 1947 prišiel niekto s návrhom, aby na tejto púti niesli vysokoškoláci veľký kríž. Keď vyšli ráno z kostola jezuitov s krížom, vyvolalo to údiv. Keď sa unavení večer opäť peši vracali do centra mesta, mesto bolo na nohách. Ľudia na uliciach stáli, spievali a plačúcky sa išli dotknúť kríža. Jur Koza Matejov vtedy v Katolíckych novinách napísal: „Kríž, ktorý na nás prichádza, prijímame.“ V čase, keď v Národnom zhromaždení a vo vláde v Prahe sa ešte hľadali politické kľučky na zvrátenie blížiacej sa spoločenskej katastrofy, génius ľudí vyzdvihol pred tvár Slovenska znak kríža. (Nosenie kríža na púťach sa potom spontánne rozšírilo na celé Slovensko.)
Druhýkrát došlo k takémuto vzopätiu po štyridsiatich rokoch znova v Bratislave. Bolo to v marci 1988 na Sviečkovej manifestácii.
V čase, keď nikto ani nesníval, že môže padnúť komunizmus, keď sa snívalo nanajvýš o politickom uvoľnení, v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí stáli 30 minút bezbranní ľudia, mali zapálené sviece a modlili sa. Polícia na nich zatiaľ útočila obuškami, psami a vodnými delami. Génius ľudí vyzdvihol vtedy pred celou krajinou svetlo nádeje, ktorá sa za krátky čas naplnila spôsobom, o akom sa vtedy nikomu nesnívalo.
Druhý odkaz Sviečkovej manifestácie má historický význam. 25. marca 1988 polícia brutálne zasiahla proti pokojne manifestujúcim ľuďom za náboženskú a občiansku slobodu. Polícia možno predpokladala v budúcnosti rôzne demonštrácie a asi si chcela vyskúšať svoju pripravenosť. Ľudia vydržali ohlásených 30 minút, aj keď nakoniec vodné delá už námestie „vyčistili“. V ľuďoch ale zostal pocit morálneho víťazstva. Potom prišiel 17. november 1989. Polícia bola pripravená, ale skúsenosť s konfrontáciou s mocou mali už aj občania. V novembri 1989 došlo k masovým demonštráciám v celom Československu. November 1989 je najmasovejším vzopätím občanov v krajinách Čiech i Slovenska. Skúsenosť a morálne víťazstvo ľudí pri Sviečkovej manifestácii otvorili cestu občanom na námestia o rok neskôr.
A tretí odkaz je najjednoduchší a možno aj najkrajší! V marci 1988 sa ukázalo, že obyčajní ľudia obyčajnou ľudskou statočnosťou môžu tvoriť veľké dejiny.
Vtedy, v marci 1988 docestovali do Bratislavy ľudia z celého Slovenska. Nemali napísaný žiadny scenár, priniesli si sviečky, modlitbu a verné srdce. A možno netušili, že sa stávajú súčasťou veľkých dejín Slovenska.
Autor je poslancom NR SR a jedným z organizátorov Sviečkovej manifestácie konanej dňa 25. marca 1988.Viac o tejto udalosti nájdete na www.svieckovamanifestacia.sk.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2008.
