Až raz budú historici zbierať údaje o súčasnej hospodárskej a menovej kríze v európskych končinách, mali by byť obozretní pri skúmaní dopadov krízy na tzv. zelené odvetvia. Výsledky by totiž mohli pokriviť obraz. Kríza nie je, ani nehrozí. V odvetví trvalo udržateľného rastu je totiž kríza zakázaná.
Rast je naordinovaný desaťročným plánom budovania fabrík, ktoré vyrábajú drahšiu a menej stabilnú energiu z tzv. obnoviteľných zdrojov energie (OZE), oproti lacnejšej a stabilnejšej energii z konvenčných zdrojov, v záujme tzv. boja proti skleníkovým plynom. Na rozdiel od komunistických päťročníc má tento cieľ ďaleko lepšie predpoklady na jeho naplnenie, pretože ho vlády plnia s nadšením a mnohé z nich už od počiatku prekračujú plány. Zo spôsobov, akým zhodnocovať súkromný kapitál trvalo, bezpečne, bez výkyvov a neistoty, patria investície do OZE k jednoznačným tutovkám. Navyše odpadá i problém s rizikom nesúhlasu verejnosti, ktorá to všetko musí zaplatiť v drahšej cene elektriny. Ide predsa o čistú energiu. Ako vieme z histórie, keď ide o vec čistoty, ľudia sú schopní pritakať na všeličo.
Povinný rast podielu zelenej energie je svetovým trendom od Číny až po USA a dnes je z neho biznis takých rozmerov, až sa natíska otázka, či by nebolo pre ľud príliš veľkou ranou odhalenie, že s globálnym otepľovaním je to možno trochu inak. Paranoja opusť nás. Musí v tom však byť naozaj čert. Najlacnejším a stabilným zdrojom energie z tzv. obnoviteľných je voda, lenže ako na just sú vodné elektrárne považované environmentálnymi združeniami za málo ekologické. Zjavne pre nich nie sú natoľko pôsobivé ako vrtuľové krájače vtáčieho mäsa rozmiestnené na poliach medzi Bratislavou a Viedňou.
Ako to už u nás chodí, z cenníka obnoviteľných zdrojov energie si vyberáme tie najdrahšie, nech všetci vidia, že na tú parádu máme. Ak nás poteší, že za Čechmi zaostávame v nakupovaní fotovoltaických elektrární asi o polovicu a v podobne drahých bioplynových staniciach o podstatný kus, potom môžeme našu osemstopäťdesiatku solárnych elektrární so sumárnym výkonom na úrovni jednej veľkej elektrárne na fosílne palivá považovať iba za neškodnú hračku.
Spotrebitelia elektriny za ňu odteraz každý rok zaplatia v cene elektriny o vyše 100 miliónov eur viac. Aj pri obstarávaní na slovenský spôsob by táto ročná suma stačila na postavenie desiatich kilometrov diaľnice. V tomto prípade však ide najmä o imidž a v ňom diaľnice veľké šance nemajú.
Až raz budú historici zbierať údaje o úspešných podnikateľoch súčasnosti, nemali by zabudnúť, že táto doba opäť raz nepraje tým, čo chcú férovo súťažiť. Víťazmi sú najmä tí, ktorí budú o pár rokov ťahať svojich vnukov za nos príhodami o tom, ako sa presadili v konkurencii. Možno si práve v tom čase vybavia vo vláde predĺženie dotácie na solárnu elektráreň. Investícia do trvalého rastu sa jednoducho oplatí.
Autor je analytik KI a vydavateľ Energie-portal.sk.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2011.
