Oranžová revolúcia je preč a s ňou i jej ideály – aj takto dnes môže uvažovať bežný Ukrajinec. Vox populi v tohtoročných parlamentných voľbách určil za víťaza Stranu regiónov Viktora Janukovyča s 32,14%. Na druhé miesto postavil Blok Julie Tymošenkovej s 22,29%, po ktorom nasledovala Juščenkova Naša Ukrajina s takmer 14%. Po troch mesiacoch koaličných rozhovorov, ktoré brzdila otázka personálneho obsadenia najvyšších ústavných postov, sa už-už zdalo, že tri proeurópske strany oranžovej revolúcie – Blok Julie Tymošenkovej, Naša Ukrajina a socialisti – majú zelenú. Tymošenková sa mala stať premiérkou a vplyvný magnát strany Naša Ukrajina Porošenko predsedom parlamentu. Napredovaniu v demokratickom kurze oranžových však zabránila Janukovyčova Strana regiónov, ktorá pred plánovaným potvrdením Tymošenkovej vo funkcii zablokovala parlament. Aby toho nebolo dosť, líder socialistov Oleksander Moroz sa obrátil chrbtom k pôvodným partnerom a vytvoril koalíciu spolu s Janukovyčom a komunistami. Ak tento zväzok potvrdí prezident Juščenko, nový premiér Janukovyč a predseda parlamentu Moroz budú môcť vládnuť s pohodlnou väčšinou v parlamente.
Ktosi raz konštatoval, že ukrajinská politika je ako moderné umenie – bez logiky a pravidiel. Ukrajina nemá jasný kurz, možno budú predčasné voľby a Juščenko už nie je považovaný za rozhodujúceho politika. Zdalo by sa, že situáciu by mohol vyriešiť iba deux ex machina. Ešte pred poldruha rokom mal Juščenko ako ikona politických reforiem oproti dnešným štrnástim takmer 52 percentnú voličskú podporu. Na vyše 47 miliónovú Ukrajinu to predstavuje priveľký skok a nám sa vnucuje otázka, v čom spočíva príčina týchto búrlivých zvratov.
Ukrajina je synonymom križovatky historických, kultúrnych a duchovných ciest. Ak chceme porozumieť jej dnešnej podobe, je potrebné ohliadnuť sa späť. Ukrajina pamätá viacero dejinných období, a to od Kyjevskej Rusi, cez litovsko-poľské a kozácke obdobie, tzv. národné obrodenie až po neslávne obdobie sovietske. Podkarpatská Rus (dnešná Zakarpatská oblasť Ukrajiny) bola dokonca súčasťou Veľkej Moravy, striedavo Uhorska a Sedmohradska a tiež Československa. Vážnym okamžikom bol rok 1645, keď Bohdan Chmelnickij, kozácky vodca povstania proti poľskej nadvláde, uzavrel výmenou za pomoc proti Poliakom spojenectvo s Ruskom. Odvtedy sa (okrem rokov 1917 – 1920) územie Ukrajiny nachádzalo pod ruskou kontrolou. Rovina duchovná predstavovala cirkevný rozkol. V roku 1596 sa pravoslávni na Zakarpatí zjednotili s Rímom a vytvorili uniatskú cirkev (v dnešnom zmysle gréckokatolícku). Duchovné teritórium Ukrajiny bolo raz a navždy poznačené. Náš východný sused dnes stojí na rázcestí a jeho problém sa volá kultúrna identita.
Z bezpečnostného hľadiska má Ukrajina mimoriadne dôležitú geografickú polohu. Je tranzitnou krajinou pre strategické suroviny – ropu a plyn a o jej “pozornosť” vedie neustály boj Rusko. Dedičstvo rozkolu predurčuje vnútornú nesúrodosť Ukrajiny i v politike. Ukrajina ašpiruje na členstvo v EÚ a NATO a zároveň má silné hospodárske zväzky s Ruskom. Po rozpade ZSSR v roku 1991 vyhlásila nezávislosť, no už začiatkom 90-tych rokov vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou charakterizovali spory ohľadom jadrových zbraní, práv Rusov na Ukrajine, ruských čiernomorských flotíl, či ekonomických vzťahov. Priepasť medzi východnou a západnou Ukrajinou sa výrazne prejavila aj v prezidentských voľbách v roku 1994 (Leonid Kravčuk – prvý prezident nezávislej Ukrajiny vs. Leonid Kučma – posol “dobrých vzťahov s Ruskom”), v ktorých napokon zvíťazil Kučma. Jeho príchod na post prezidenta dokonca utlmil vtedajšie krymské snahy o nezávislosť.
Už v roku 2004 sa podobný scenár zopakoval, keď sa do boja o post prezidenta postavili namiesto dvoch Leonidov, dvaja Viktorovia – Juščenko a Janukovyč. Oranžová revolúcia pohltila senzácie chtivých reportérov z celého sveta, ktorí ju vykreslili ako odpor voči totalite. Prirovnávať ju však k československej „zamatovej“ by bolo prostoduché. Na Ukrajine totiž nešlo o zmenu politického režimu, ale o citeľný rozpor v rámci politickej a majetkovej elity. Juščenko, bývalý guvernér národnej banky ale i predseda vlády, bol politicky orientovaný prozápadne a presadzoval väčšiu nezávislosť od Ruska. Podporu más podčiarkovala jeho ranená tvár po otrave dioxínom, ktorú údajne spôsobila ukrajinská tajná služba. Do hry sa však primiešala amazonka Tymošenková, ktorá dokázala tak trocha suchopárnemu Juščenkovi získať masovú podporu. Obaja predstavovali mladšie nomenklatúrne kádre, podporované Porošenkom. Janukovyč sa profiloval ako ochranca rusky hovoriacej východnej časti Ukrajiny a zároveň ako odporca integrácie krajiny do západoeurópskych štruktúr. Ruská angažovanosť v jeho prospech však voličov poburovala a paradoxne napomohla k víťazstvu Juščenka.
Nasledujúce nezhody medzi novou vládnou elitou potvrdili ich nesúrodé politické vízie a vyvrcholili odvolaním Tymošenkovej z postu premiérky v septembri 2005. Aj keď Juščenko i Tymošenková presadzovali spriehľadnenie hospodárstva, ich metódy boli rozdielne. Tymošenkovej vyčítali kritici nekompromisnosť, Juščenkovi naopak vágnosť. Tymošenková si dokonca začala prisvojovať ideály revolúcie a Juščenka obviňovať z toho, že umožňuje korupciu. Tieto nervózne prestrelky medzi dvojicou reprezentujúcou Oranžovú revolúciu prerušila tzv. plynová vojna, ktorá bez slov demonštrovala politickú bezmocnosť Ukrajiny.
Rusko ako najvýznamnejší partner Ukrajiny má silnú tendenciu k posilňovaniu štátnych zásahov, korporativizmu a jeho energetická stratégia je založená na kontrole svojich partnerov dlhodobými zmluvami. Príkladom sú aktivity štátnych spoločností Gazprom a Rosnefť. Sedem generálnych gubernií na čele s prezidentom Putinom menovanými gubernátormi pripomína ensemble železných korzetov. Životná úroveň v Rusku, kde je mohutný vplyv vlády na hospodársku aktivitu občanov, eufemisticky ospravedlňovaný “špecifickou mentalitou”, však rastie veľmi pomaly.
Európska únia má veľa dôvodov na to, aby Ukrajine nevenovala viac než pár povzbudivých slov o nutnosti reforiem. Ukrajinská zahraničná politika “na všetky svetové strany” potvrdzuje nepripravenosť vstupu tejto krajiny do EÚ. Parlamentný systém, ktorý nedávno nahradil prezidentský, oklieštil právomoci Juščenka a moc sa presunula do parlamentu. Pre väčšinu Ukrajincov však demokratizácia znamená taký cudzorodý prvok ako pre Rusov. Podpísala sa na tom dlhotrvajúca oficiálna ideológia marxizmu-leninizmu a Kučmova éra tzv. riadenej demokracie. Reformy budú vzhľadom na celkovú politicko-spoločenskú atmosféru Ukrajiny predstavovať dlhodobý proces. Ukrajinu súži hlavne korupcia, netransparentnosť médií, krehká ekonomika a oligarchia presadzujúca štátny paternalizmus. Finančná podpora EÚ nie je práve najrozumnejšia. Napríklad program TACIS (tzv. Program finančnej a technickej pomoci Spoločenstvu nezávislých štátov) často krát smeruje do rúk štátnych byrokratov a jeho efekt je mizivý.
Kam teda vedú kroky súčasnej Ukrajiny? Podľa amerického politológa Johna Mersheimera je situácia medzi Ruskom a Ukrajinou zrelá na to, aby došlo k súpereniu medzi týmito dvoma krajinami. Fakt, že si dlho nechránili spoločné hranice, vyvoláva ich obavy o bezpečnosť. Dmitrij Trenin, expert na medzinárodné vzťahy tvrdí, že Rusko a Ukrajina sú zvyknuté na úplne inú politickú kultúru, resp. čo je možné na Ukrajine, nie je možné v Rusku a vice versa (tradícia hajtmana vs. tradícia cára). Podľa neho ostane Ukrajina naďalej názorovo rozštiepená a bude úzko spolupracovať s Ruskom.
Dôvody poklesu dôveryhodnosti Juščenka teda možno nájsť v otázkach, ktoré súvisia s historickým backgroundom Ukrajiny, Juščenkovou neschopnosťou urovnať konflikty v koalícii a s tým spojenou stratou voličského potenciálu v prospech Tymošenkovej ako i s vlažnými signálmi zo strany Únie.
Ukrajina má pred sebou ešte dlhú cestu k demokracii. Ako brána medzi dvoma svetmi však ponúka aj užitočnú skúsenosť, ktorou by sa mala Únia zaoberať rovnako ako v prípade „brány číslo 2“, a tou je Turecko. Treba si tiež uvedomiť, že Rusko má v rukách silný tromf – dodávky ropy a plynu, ktoré sú zatiaľ spoľahlivejšie ako čudné európske priority.
Autorka je politologička a spolupracovníčka KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07/2006.
