Kto sa ocitol v dave, ktorý sa zišiel, aby niečo dosiahol, niečo si vyvzdoroval, ale aj iba aby niečo oslávil, vie, že je to psychologicky silná skúsenosť. Človeka dav mení – a nie vždy k dobrému. Ale schopnosť ľudských más písať dejiny je nepochybný fakt. Treba mu skúsiť rozumieť.
Ľudské masy naplnili ulice Teheránu a celý svet sledoval drámu boja Iráncov s násilnou štátnou mocou so zatajeným dychom. Každý komentoval, prirodzene, politický kontext, politické vyhliadky, nádeje, kroky bezpečnostných zložiek a reči bradatých majiteľov božského poverenia vládnuť. Emóciami nabité obrazy však nútia náš mozog do empatie, identifikovania sa s ľuďmi, ktorí tam trpia, kričia, utekajú. Väčšina z nás tak hľadela na vášne, chaos a násilie na televíznych obrazovkách (ako už toľkokrát) a podvedome si predstavovala (ako už toľkokrát), čo sa odohráva v mysliach ľudí v takých chvíľach, aké vnútorné sily ich tam privádzajú, ako ich myseľ i nohy reagujú na pohyb a ľudí naokolo. Vieme či tušíme o tom dosť veľa, lebo to nie je nový fenomén. Videli sme ho už počas svojho života a možno i sami zažili. Ani na uliciach Teheránu nie je nový. Vlastne ťažko by ste hľadali na svete významnejšie ulice a námestia, staršie viac než dve či tri desaťročia, ktoré by masy ľudí, vedené spoločným cieľom či motívom, nepoznali. Je to niečo, čo je rovnako staré ako ľudská civilizácia.
Od chvíle, keď si ľudia začali stavať viac-menej stále osady či dediny, existuje na ich území vždy aj miesto, ktoré slúži ako scéna, na ktorej sa zhromaždia, ak treba, všetci – aby sa radili, aby robili svoje kolektívne rituály, aby tancovali až do úmoru, aby trúchlili. Chyže postupne nahradili kamenné stavby a plocha udupanej zeme obklopená chyžami sa postupne menila na starogrécku agoru či iné plochy uprostred miest s analogickou funkciou. A pribudli aj ulice, po ktorých môžu ľudské masy prúdiť, ak chcú niečo deklarovať alebo dosiahnuť.
Podriadenie sa kolektívnym rituálom, aj ich potreba, patria k biologickej výbave nášho druhu, ale v časoch, keď sme žili ako lovci a zberači, mali rodinný, takpovediac „komorný“ charakter. Masy, v ktorých sú desiatky a stovky tisícov ľudí sú, samozrejme, novším fenoménom, ale biologická podstata kolektívneho správania v nich nezmizla, len je „aplikovaná“ na iné kvantum. Výsledok môže byť preto mätúci – človek v dave ako by už nebol sám sebou. Podriaďuje sa akejsi spoločnej vôli a robí veci, ktoré by mu ako osamotenému indivíduu ani na um nezišli.
Jedným z mechanizmov, ktoré podriaďujú človeka akejsi kolektívnej vôli skupiny, davu, v ktorom sa nachádza, je určite sugescia a autosugescia. Okrem psychológov si to všimli (a nie raz) aj filmári a scenáristi. Čo môže byť väčšmi fascinujúca téma?
.dr. House
Priznávam bez hanby, že mojím obľúbeným televíznym neokrôchancom je Dr. House. Dr. House je nevrlý, hašterivý a často útočný mizantrop, ustavične hltajúci lieky, lebo ho trápi bolestivá nekróza svalového tkaniva v nohe. Ale vie prirásť k srdcu ako málokto. Jednak je totiž Dr. House hrubý a nevychovaný neodolateľným spôsobom (hrá ho výborný anglický herec Hugh Laurie), jednak je to seriálová postava, ktorá je oslavou sily logického a analytického myslenia, vedomostí a intelektu vôbec (no dobre, je to trochu klišé). Dr. House je čosi ako medicínsky Sherlock Holmes alebo Hercule Poirot, ale bez ich starosvetskej upätosti. Jedna z epizód seriálu je však ešte aj o čomsi inom ako o „čistej“ medicíne. Je o človeku medzi inými ľuďmi, človeku v akomsi mikrodave a o sile predstavivosti a sugescie.
V epizóde, o ktorej tu píšem, cestuje Dr. House kamsi lietadlom aj so svojou pôvabnou primárkou, ktorá je aj riaditeľkou nemocnice. Nech mi je odpustené, ak si medicínske detaily z epizódy nepamätám presne, ale pokúsim sa o opis toho, čo sa dialo. Neďaleko Housa a jeho šéfky sedí muž, neskôr vysvitne, že Kórejčan, ktorému je zjavne nevoľno, na čele má kropaje potu a po chvíli začne vracať a upadá do bezvedomia. House sa ujíma svojej lekárskej roly neochotne, na nátlak svojej šéfky. Spolu zistia, že muž má iné príznaky ako po otrave potravou. Sotva si to všimnú iní, najprv mladé dievča sediace blízko, začnú postupne vracať aj ďalší. Hrozí panika. Lietadlo sa už nemôže vrátiť na pôvodné letisko a k najbližšiemu je dosť ďaleko. Navyše House s kolegyňou odhalia, že na bruchu a chrbte je chorý muž vysypaný akousi vyrážkou a vyslovia podozrenie na infekčnú meningitídu. Ak by sa to podozrenie potvrdilo, ohrození by boli prakticky všetci v lietadle. Aby to bolo ešte horšie, príznaky sa objavia aj u Housovej kolegyne. Aj jej je zle a vracia. Aby House vyvrátil či potvrdil to podozrenie na meningitídu, urobí chorému mužovi priamo na mieste lumbálnu punkciu – odoberie mu vzorku mozgomiešneho moku. Ak by mal muž naozaj meningitídu, bola by tekutina zakalená. Je však číra, meningitída to teda nie je. V lietadle je však chorých čoraz viac ľudí. Muž dostáva kŕče podobné epileptickému záchvatu a House má nápad, že môže ísť o pašeráka drog, ktorý pašuje v žalúdku kapsule s kokaínom, a že niektorá z nich praskla. Rozhodne sa operovať, teda vybrať inkriminovanú vec zo žalúdka chorého muža, lebo to je jediný spôsob, ako ho zachrániť. Nemá však nijaké prostriedky na anestézu, a tak musia muža viacerí držať. Práve pri tom si však všimne, že keď mužovi pritlačia na kolenné kĺby, zášklby, ktoré dovtedy zmietali jeho telom, reflexne ustanú. A Housovi svitne – muž začal trpieť príznakmi, keď lietadlo vystúpalo na letovú hladinu vo výške viac než 10 kilometrov, vyzerá to (výsyp, kŕče, nauzea) tiež ako typická Kesonova choroba – choroba z dekompresie, ktorou trpia potápači, keď sa vynoria z väčšej hĺbky na hladinu príliš rýchlo. V krvi rozpustený dusík sa totiž začne meniť na plyn, v krvi sa tvoria bublinky dusíka, ktoré môžu potápača aj zabiť, ak nie je k dispozícii dekompresná komora, v ktorej možno opäť zvýšiť atmosférický tlak, a potom ho znižovať postupne. V papieroch muža potom nájdu, že práve absolvoval potápačský výcvik a zrejme sa potápal do hĺbky krátko pred letom – zabíja ho dusík, ktorý sa mu pod tlakom rozpustil v krvi a teraz sa uvoľňuje – lietadlo je síce pretlakované, ale nie na úroveň atmosférického tlaku na hladine mora. A House má okamžite „nemedicínske“ riešenie – ak má muž prežiť, lietadlo musí klesnúť na omnoho nižšiu letovú hladinu, čo sa aj stane.
Katarziou celého príbehu je okamih, keď Dr. House vysvetlí všetkým pasažierom, ktorí vracali a pocítili ďalšie príznaky – že ide o sugesciu a autosugesciu, kolektívne psychologické podľahnutie vlastným obavám. Ľudia vrátane Housovej šéfky si uvedomia, že vlastne im zrazu nič nie je, a napriek zjavnej úľave sú v očividných rozpakoch. Možno sa trochu hanbia. Ak ste si pomysleli, že je ten príbeh naozaj nepravdepodobný, mýlite sa. Psychológovia vedia, že to síce nie je príbeh každodenný, ale stal sa už veľakrát.
Epizódu s autosugesciou v lietadle som opísal, lebo plasticky ilustruje silu, ktorú má nad naším vnímaním sociálne prostredie, najmä ak sme vo väčšej skupine. Môžeme podľahnúť natoľko, že budeme prisahať, že sme videli veci, ktoré sa v skutočnosti vôbec nestali, alebo sa stali inak ako si ich pamätáme. Emocionálny náboj situácie, v ktorej sa skupina či ľudský dav nachádzajú, smaozrejme, násobí tento účinok. Za istých okolností mu aj veľmi inteligentný človek dokáže uniknúť iba vtedy, ak to očakáva a je na to pripravený. Teda takmer nikdy. Masa (ľudí) je psychické javisko, poznamenal vo svojej slávnej knižke Masa a moc Elias Canetti.
.je dav múdry či hlúpy?
Viem, že zoči-voči politickej dráme v Iráne a statočnému boju proti diktatúre je podobná úvaha na hranici rúhania. Ale je legitímna, lebo sa netýka iba politického náboja a motívov týchto konkrétnych davov, ale psychológie davov ako takých. Týchto, aj všetkých ostatných davov. A nie všetky majú dobrú povesť, ani priazeň médií. O tupých davoch sa napísali stohy úvah. Niektoré sú naozaj pohŕdavé a plné odporu, a treba dodať, že väčšinou právom. Príkladom na to je knižka Vzbura davov od španielskeho filozofa a spisovateľa José Ortegu y Gasseta zo začiatku 30. rokov minulého storočia. Jeho skvelé úvahy o davovom človeku reagovali na davy, ktoré v tých časoch privádzal do ulíc nastupujúci fašizmus a v Rusku boľševizmus. Ortegovi y Gassetovi nešlo pri tom ani tak veľmi o dušu človeka, ktorý sa práve nachádza v dave, ale o typ človeka, profánne mentálne vybavenie davového človeka, ktorého zrodilo 19. storočie, a ktorý sa práve chystal v Európe uchopiť moc. Ani klasik psychológie davov, francúzsky sociológ Gustave Le Bon, nemal o intelekte davov vysokú mienku. Naopak, považoval ich za ľahkoverné, naivné, zmietané jednoduchými emóciami. Ešte sa k tomu vrátime.
Pozoruhodnou výnimkou vo všeobecnej nedôvere k intelektu davov je úspešná knižka s názvom The Wisdom of Crowds (Múdrosť davov), ktorú napísal jeden z píšucich ekonomických redaktorov magazínu The New Yorker, James Surowiecki. Dôvodí v nej, že veľké skupiny ľudí sú bystrejšie než elita, zložená iba z mála jednotlivcov, bez ohľadu na to, akí sú brilantní – lepšie v riešení problémov, lepšie v podpore inovácií, prichádzajú k múdrejším rozhodnutiam, lepšie dokonca predvídajú budúcnosť. Toto je veľmi kontroverzné tvrdenie, ktoré sa naozaj na prvý pohľad prieči tomu, čo okolo seba vidíme (trebárs rozhodnutia voličov) a čomu bežne veríme. Háčik je v tom, že Surowiecki má síce pravdu a dokladá ju mnohými príkladmi aj výskumami, ale nemá na mysli davového človeka ani človeka v dave. Má na mysli masy ľudí, z ktorých však každý robí individuálne a slobodné rozhodnutia – napríklad pri nákupe tovarov a podobne.
Surowiecki začína svoje uvažovanie zvláštnym pokusom, ktorý uskutočnil ešte v 19. storočí sir Francis Galton, geniálny anglický psychológ, antropológ a štatistik. Vybral sa na trh s dobytkom, kde bol svedkom ako väčší počet (vraj až 800) skúsených mäsiarov a obchodníkov s mäsom, ale aj obyčajných ľudí súťaží, kto odhadne presnejšie konečnú čistú hmotnosť jatočného býčka. Každý napísal svoj odhad na kúsok papiera. Galton vypočítal aritmentický priemer ich odhadov, ktorý sa ukázal až prekvapujúco blízky skutočnej hmotnosti – bližšie než aj ten najpresnejší z individuálnych odhadov. Skupina ako celok (aritmetický priemer odhadov) odhadovala, že býk váži 1 197 libier (542,95 kilogramu), v skutočnosti vážil iba o libru viac – 1 198 libier (543,4 kilogramu).
Surowiecky tvrdí, na základe tohto a mnohých ďalších experimentov i empirických poznatkov, existuje niečo ako davová, skupinová múdrosť, ktorá vzniká ako štatistický produkt sumarizovaný z individuálnych odhadov a rozhodnutí slobodne uvažujúcich ľudí. Myslí si napríklad, že výskumníci, ktorí chcú odhadnúť výsledok volieb, by urobili dobre, keby sa pýtali na to, o kom si myslia, že zvíťazí (a zo sumy týchto predpovedí kalkulovali prognózu) a nie na to, koho si ľudia prajú za víťaza. Práve tento príklad však nebude celkom reprezentnívny, určite existujú aj výstižnejšie príklady kolektívnej „múdrosti davov“.
Surowieckeho knižku často uvádzajú tí, ktorí chcú obhájiť demokratickú legitimitu davov ľudí a ich zdravý úsudok, ale ide o omyl. Sir Francis Galton, ani James Surowiecki neskúmajú človeka v dave ani davového človeka, ani dav na ulici. Skúmajú iba presnosť štatistickej sumy individuálnych rozhodnutí. Múdrosť Surowieckeho štatistického „davu“ je múdrosť trhu, múdrosť tvorená tisíckami individuálnych slobodných rozhodnutí. Skutočný dav na ulici, ktorý sa vrhá niektorým smerom, ktorý kričí heslá, ktorý je hypnotizovaný vodcom, týmto druhom múdrosti nedisponuje.
.canettiho masy
Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Elias Canetti urobil pozoruhodný počin v oblasti psychológie davov. Napísal knihu Masa a moc, zásadnú esej o ľudských masách a ich dynamike. Klasifikuje ich rôznym spôsobom a začína tým, že ich delí podľa určujúceho afektu – emócie, ktorá ich tvorí a ženie. Historicky najstaršie sú podľa neho masa, ktorá niekoho štve a masa, ktorá je na úteku. Masa, ktorá štve, má známy a označený cieľ – stačí rozšíriť informáciu, kto má byť zabitý, a masa sa za istých okolností vytvorí – chystá sa na sociálne povolenú kolektívnu vraždu, za ktorú – tak to všetci jej účastníci cítia – sa nemusí obávať postihu. Ak ste videli slovenský film Nesplnený sľub, možno si spomeniete na dav ľudí, mužov i žien, ktorý prišiel v noci s fakľami k dverám kláštora, v ktorom sa mnísi starali o mentálne postihnutých, a žiadal vydať Židov, ktorí tam údajne mali byť ukrytí. Tí ľudia, huckaní zopár darebákmi, prišli s úmyslom zabíjať. Boli to zrejme v absolútnej väčšine ľudia, ktorí boli inak poriadnymi občanmi a nikoho predtým nezabili. A keby ich bol predstavený kláštora pustil (bol statočný a neurobil to), boli by to aj urobili. Bol to kameňujúci dav prichádzajúci z temnej minulosti ľudstva, dav, ktorý volal „Ukrižuj!“. Canneti píše krutú pravdu o ľuďoch: „Povolená vražda zastupuje všetky vraždy, ktoré si človek musí odrieknuť, za ktorých spáchanie by sa musel obávať ťažkých trestov. Vražda bez nebezpečia, povolená, odporučená a zdieľaná s mnohými spolupáchateľmi je pre absolútnu väčšinu ľudí neodolateľná.“ Preto vznikajú štvúce masy. Preto chodili davy dívať sa na popravy vo Francúzskej revolúcii.
Nemusíme si robiť ilúzie, že vražedné štvúce masy z civilizovaného sveta zmizli. „Odpor ku kolektívnemu usmrcovaniu je celkom moderného dáta. Nemožno ho preceňovať. Aj dnes sa každý zúčastňuje na verejných popravách prostredníctvom novín,“ píše Canetti v roku 1983, a končí: „V publiku čitateľov novín sa udržala pri živote síce zmiernená, ale v dôsledku vzdialenosti od udalosti tým nezodpovednejšia štvúca masa, sme v pokušení povedať: jej najopovrhovaniahodnejšia a súčasne najstabilnejšia forma. Keďže sa táto masa ani nemusí zhromaždiť, je ušetrená aj rozpadu, o zmenu sa postará denné opakovanie novín.“ Treba dodať, že o dnešných televíznych divákoch platí táto úvaha bez akejkoľvek zmeny.
Ďalšou „pramasou“ je masa na úteku pred nejakou hrozbou. Ľudia môžu utekať pred prívalom vody, pred tsunami, pred útočiacimi jednotkami polície, pred iným davom. Utekajúci dav uteká spoločne a strháva všetkých. Má však zvláštnu dynamiku: „Energia úteku sa zmnohonásobuje, pokiaľ každý utekajúci uznáva ostatných: môže ich postrkovať dopredu, ale nie odstrkovať bokom. Avšak v okamihu, keď už myslí iba na seba samého a všetkých naokolo pociťuje iba ako prekážku, sa úplne mení charakter masového úteku a zvráti sa na svoj protiklad: útek sa mení na paniku, boj každého jednotlivca proti všetkým ostatným, ktorí mu stoja v ceste,“ napísal Canetti. Niekedy sa stáva, že sa na utekajúcu masu zmení aj pôvodne štvúca masa – to ak narazí na hrozivý odpor.
Zvláštna je Canettiho kategória takzvanej zákazovej masy. Ľudia začnú masovo odmietať robiť to, čo sa od nich očakáva. Najväčším príkladom takejto zákazovej masy je masový štrajk. V niektorých krajinách môže mať charakter vracajúcej sa pandémie – napríklad Francúzsko je takou krajinou.
Obracajúce sa masy, čo je ďalšia Canettiho kategória, sú napríklad revolučné masy: „Revolúcie sú vlastnými dobami obracania. Tí, ktorí boli tak dlho bezbranní, majú naraz zuby. Ich počet musí vykompenzovať nedostatok agresívnej skúsenosti.“ Canetti predpokladá, že represívne režimy nechávajú svojimi príkazmi v ľuďoch, ktorým vládnu, hromady zabodnutých psychologických ostňov. Ľudia, ktorí dostávajú veľa rozkazov (ako väčšina ľudí žijúca v diktatúre), a ktorí sú plní takých ostňov, majú silnú potrebu sa ich zbaviť. „Masa, ktorej vybitie spočíva najmä v oslobodení sa od ostňov rozkazov, sa dá označiť za obracajúcu sa masu,“ píše Canetti.
Okrem uvedených kategórií uvažuje Canetti ešte o slávnostných masách, ktorých cieľom nie je nič konkrétne, za čím by museli ísť, cieľom je samotná slávnosť. Veľa kolektívnych rituálov má tento charakter. Okrem toho pozná ešte aj dvojité masy (to sú také, kde stoja proti sebe dve masy a jedna zdôvodňuje existenciu druhej). Takými sú v rituáloch muži a ženy, živí a mŕtvi, ale aj armády vo vojnách. Pre islam je typické delenie sveta na dvojitú masu – ummu, teda tých, ktorí veria, a na masu neveriacich, s ktorou má moslim povinnosť bojovať.
Masy v uliciach Teheránu boli dlho typickými revolučnými obracajúcimi sa masami. Ich osud je však už zrejme spečatený – ako vždy, keď revolúcia neuspeje. Zatiaľ to nevyzerá, že by uspela. Ale nezdá sa ani, že by teokratický režim pochopil, že ostne rozkazov a zákazov, ktoré kopí v dušiach svojich občanov ďalším pritvrdzovaním, privedú na ulice Teheránu obracajúce sa davy určite znovu. Možno tentoraz v sile, ktorej nebude možné odolať.
.zločinné a hrdinské davy
Gustave Le Bon používal slovo dav na označenie niečoho, čo má novú kvlitu, ktorú ešte neutvára automaticky to, že sa veľa ľudí nachádza na jednom mieste. Napísal: „Za istých okoností – ale iba za nich – má zhromaždenie ľudí nové vlastnosti, ktoré sa zančne líšia od vlastností jednotlivcov, z ktorých sa skladá. Vedomá osobnosť tu mizne a city aj myšlienky všetkých jednotiek (ľudí, pozn. autora) sú zamerané rovnakým smerom. Vytvára sa kolektívna duša, bez všetkých pochybností prechodná, ktorá má však veľmi určité vlastnosti. Z obyčajného zoskupenia sa stalo to, čomu z nedostatku dokonalejšieho pomenovania hovorím dav organizovaný, alebo ak chcete, dav psychologický. Ten potom tvorí jedinú bytosť a podrobuje sa zákonu duševnej jednoty davov.“ Spomedzi viacerých príčin, ktoré vytvárajú tento kolektívny fenomén davu, považuje Le Bon za najdôležitejšiu práve sugestibilitu, ktorú sme už spomenuli v historke o Dr. Housovi a chorom mužovi v lietadle. „A tak rozplynutie vedomej osobnosti, prevaha osobnosti nevedomej, usmernenie citov a myšlienok sugesciou a nákazou rovnakým smerom, snaha premeniť sugerované myšlienky bezprostredne na činy – to sú hlavné vlastnosti jednotlivca v dave. Už nie je sebou samým, ale je automatom a jeho vôľa sa stáva neschopnou viesť ho,“ napísal Le Bon, „Len tým, že je časťou davu, zostupuje človek na rebríčku civilizácie o niekoľko stupňov nižšie. Osamote bol možno vzdelaným človekom, v dave je pudovou bytosťou, a preto barbarom. Má spontánnosť, prudkosť, divokosť a tiež nadšenie a hrdinstvo primitívnych bytostí. A blíži sa im aj ľahkosťou, s ktorou sa poddáva vplyvu slov a predstáv a ako ľahko sa dáva zviesť na činy, ktoré poškodzujú jeho najvlastnejšie záujmy.“
Le Bon však nevidel davy len ako imanentné zlo: „Nie je pochýb o tom, že dav je často zločinný, ale často je aj hrdinský. Možno ho priviesť k tomu, aby sa dal zabíjať pre víťazstvo nejakej viery alebo myšlienky, možno ho naplniť nadšením pre česť a slávu, možno ho strhnúť… Je to, samozrejme, hrdinstvo trochu neuvedomené, ale práve také hrdinstvá tvoria dejiny. Keby sa smeli národom pripočítať k dobru iba chladne uvážené skutky, bolo by v svetových kronikách zapísané veľmi málo.“ Najmä na posledne citované Le Bonove slová som myslel počas napätého sledovania záberov z teheránskych ulíc dosť často.
Le Bonovi možno všeličo právom vyčítať a mnohí psychológovia to aj robia, ostrý pozorovací talent a prenikavý intelekt mu však nemožnu uprieť. Jeho pohľady na dav môžu byť cynické, ale ťažko sa s nimi polemizuje tvárou v tvár istým okamihom v dejinách a tvárou v tvár istým davom. Významný francúzsky sociálny psychológ Serge Moscovici upozornil vo svojej knižke The Age of Crowds (Doba davov) na to, že Adolf Hitler poznal Le Bonov spis veľmi dobre a celkom vedome používal pri plánovaní svojich vystúpení pred davmi Le Bonove postrehy – bolo to veľmi účinné. Gustave Le Bon za to, pochopiteľne, nemôže. On iba pozoroval, rozmýšľal a opisoval – iní to zneužívajú.
.skupenstvá mysle
Či už má Le Bon vo svojej predstave o dave ako novej kolektívnej osobnosti pravdu, alebo nie, isté je, že sa človek v dave mení. Ako keby mal naozaj dve osobnosti – tú individuálnu, súkromnú, vyhradenú pre rodinu, zamestnanie, kamarátov, a tú davovú, ktorá sa ho zmocní, ak ho strhne dav. Ako keby sa v každom skrýval všedný individuálny Dr. Jekyll a temný davový Mr. Hyde. Vravím to preto, lebo ľudia, aj tí veľmi vzdelaní ľudia, robia v dave – ak sa naozaj stanú jeho psychologickou súčasťou – veci, ktoré by osamote či len tak na verejnosti, nikdy neurobili. Nemusí to byť nevyhnutne niečo zlé, stačí, ak je to dostatočne pochabé.
Hodí sa mi rozmýšľať o týchto dvoch rozdielných osobnostiach ako o skupenstvách mysle, lebo v skutočnosti nejde o dve rozličné mysle dvoch rôznych ľudí, ale o pozmenenú myseľ toho istého človeka. Tak ako sa voda vyskytuje v skupenstve tekutom, tuhom aj plynnom a neprestáva byť vodou, zrejme aj naša myseľ môže meniť skupenstvo – z individuálneho na davové a naopak. Prepínačom môže byť sugescia, ale aj niečo iné. Atmosféra davu a jeho sociálny tlak sú mocné.
Mám sklon veriť, že davové, kolektívne skupenstvo mysle je užitočný pozostatok biologického vývoja druhu a kedysi umožňoval zvieratám synchronizovať správanie v ohrození, vyradil individuálne rozhodovanie a pomáhal tak prežiť – niekedy jednotlivcovi, niekedy aj celej svorke. Aj užitočné pozostatky vývoja však robia niekedy šarapatu.
Prirodzene, že slovné spojenie „skupenstvá mysle“ treba chápať ako metaforu. V mozgu by ste sa skupenstiev ťažko dopátrali. Ale je to veľmi reálna metafora, ktorá poukazuje na schopnosť vývojovo starších vrstiev mozgu, i tej skôr hedonistickej a neverbálnej pravej hemisféry, zmocniť sa niekedy rozhodovania i konania človeka.
Moderný človek je politická sociálna bytosť. Korene svojho skupinového a davového správania má však v praveku. Zväčša mu to slúži na prospech. Aj v Teheráne to nebude iné, i keď si budú Iránci možno ešte musieť počkať.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 26/2009 dňa 29. júna 2009.
