Recenzia knihy F. A. Hayek: Economics, Political Economy and Social Philosophy od Petera Boettkeho.
Chápanie intelektuálneho dedičstva liberálneho rakúskeho ekonóma a spoločenského vedca Friedricha Augusta von Hayeka dnes nie je v dobrej forme. Namiesto Margaret Thatcher, ktorá našla svoje živorné krédo v Hayekovom diele, je to dnes bývalý Trumpov stratég Steve Bannon, kto sa nahlas stotožňuje s Hayekom. V Európe, organizácie pomenované po Hayekovi otvorene flirtujú s čoraz populárnejšou novou pravicou. A na sociálnych sieťach sa teórie tohto nositeľa Nobelovej ceny za rok 1974 často veľmi zjednodušujú a občas zneužívajú pre politické posolstvá.
Práve proti týmto tendenciám napísal profesor ekonómie George Mason University a donedávna prezident Hayekom v roku 1947 založenej Mont-Pelerinskej spoločnosti Peter J. Boettke knihu, ktorá mu vyšla v minulom roku. Jeho hlavným cieľom je oponovať zjednodušovaniu a zneužívaniu Hayekových teórií. Úspešne sa mu to darí tým, že sa sústredí na dve rôzne skupiny čitateľov. Jeho vábivý portrét Hayekovho života a diela pomáha študentom a komukoľvek zainteresovanému nájsť si k nemu cestu. Na druhej strane, hayekovskí vedci budú z knihy tiež profitovať, keďže Boettke prezentuje svoje originálne, desaťročia formované hĺbkové prehodnotenie rakúskej ekonomickej školy.
Kniha je rozdelená do jedenástich kapitol. Úplne na začiatku Boettke vymenúva desať nedorozumení Hayekovho diela. Tieto sa potom vinú ako hlavná línia celou knihou. Okrem iného Boettke potvrdzuje, že Hayekov individualizmus nie je atomistický, ale že namiesto toho sloboda jednotlivcov preukazuje svoje výhody iba v procesoch spoločenskej výmeny. Hayek sa tiež nespoliehal na dokonalú efektívnosť cenového systému a ani nebol kategoricky odmietavý voči akejkoľvek štátnej aktivite. Ďalej, spontánne vzniknutý poriadok ešte nie je automaticky legitímny spôsobom svojho vzniku. Boettke tiež predkladá detailný obraz Hayekovej konfrontácie s Johnom Maynardom Keynesom a zástancami rôznych návrhov centrálne plánovanej ekonomiky. Tieto debaty boli vysoko produktívne pre vývoj Hayekových teórií. Pre Boettkeho je tiež dôležité ukázať, že napriek šírke svojho obzoru zostal Hayek po celý svoj život ekonómom.
Boettke predstavuje Hayeka predovšetkým ako mysliteľa poriadku. Objasňuje, že ekonomika je pre neho dielčím spoločenským poriadkom. V tomto zmysle má veľmi blízko k ordoliberálom a tiež k Maxovi Weberovi – s komplexnými vzájomnými väzbami k ostatným dielčim poriadkom ako je právo, veda a štát. To, čo Hayeka najviac zaujímalo po desiatky rokov, bola individuálna znalosť v kontexte času a priestoru. Zároveň je však táto deľba znalostí medzi jednotlivcami – analogická k deľbe práce – nemožná bez poriadku, ktorý jej dáva rámec. Boettke situuje Hayekov špecifický prístup k poriadkom, pravidlám a inštitúciám na otázke o rozsahu, v ktorom mysliteľné rámce poskytujú adekvátne prostredie pre jednotlivcov k učeniu vyrovnať sa s výzvami modernity. V kontraste s krédom laissez-faire, ktoré Hayek odmietal, má štát podľa neho tiež prispieť k vytvoreniu a udržiavaniu rámca poriadku. Nemal by kontrolovať jednotlivcov, ale namiesto toho by im mal prispieť ako záhradník v kultivácii ich procesov učenia.
Takýto „učiaci sa liberalizmus“ tiež zahŕňa rozlišovanie medzi logikou malej skupiny a „rozšíreným poriadkom“ – alebo inými slovami, medzi logikou komunity a logikou spoločnosti. Boettke používa pojmy „ekonómia“ a „politická ekonómia“ na rozlíšenie medzi spracovávaním znalostí (cez relatívne ceny v trhovom procese) a ich uložením (cez pravidlá, ktoré sa kryštalizujú v procese kultúrnej evolúcie). Hayekov dôraz sa posunul k „politickej ekonómii“ chápanej týmto spôsobom, behom 30. a 40. rokov 20. storočia, kedy sa presunul k otázkam poriadku a jeho rámca. Na dôvažok Boettke prehodnocuje Hayekovu spoločenskú filozofiu a podmienky, ktoré z nej môžu byť odvodené pre rozšírený poriadok.
Tento krehký je prekážkou pre mnohých, ako to dnes môžeme vidieť na oboch stranách Atlantiku. Hayek na to opakovane poukazoval v teórii kultúrnej evolúcie. Ľudia žili po tisícročia podľa logiky malej skupiny, zatiaľčo rozšírený poriadok zažívame iba niekoľko posledných storočí. Napriek tomu – ba tým viac – Boettke silne varuje proti ponechaniu Hayekových teórií na prevzatie politickými silami, ktoré požadujú návrat ku komunite v duchu globalizačno-skeptického nacionalizmu. Tí, ktorí volajú po múroch, vyvolávajú strach z globálnej deľby práce a znalostí a provokujú konflikty medzi kultúrami v kolektivistickom zmysle, protiví sa metóde aj obsahu Hayekovho dedičstva.
Boettke tiež karhá prax mnohých „Hayekovcov“, ktorí čítajú jeho dielo ako druh biblie s cieľom nájsť v ňom hermeticky uzatvorený systém. Namiesto oslavovania Hayeka ako historickej osoby, Boettke volá po kritickom preskúmavaní zostávajúcich rébusov v Hayekovom živote a diele. Namiesto sektárstva, bežného na dnešnej liberálnej scéne, Boettke volá po rozsiahlom interdisciplinárnom dialógu, napríklad s filozofmi, ekonomickými sociológmi, antropológmi a právnikmi, s cieľom kreatívne rozvinúť Hayekove impulzy pre 21. storočie. Skutočnosť, že Hayek počas svojej kariéry zmenil niektoré svoje vedecké názory, a že jeho dielo obsahuje napätia, by nemala byť interpretovaná ako slabosť, ako si to myslí časť nekompromisných liberálov. Práve toto prináleží k autentickému, čiže učiacemu sa liberalizmu.
Preložil Tomáš Krištofóry, spolupracovník KI.
Článok bol pôvodne publikovaný vo Frankfurter Allgemeine Zeitung, 29. apríla 2019, s. 16.
