Zákonná úprava podmienok fungovania trhu práce je klasickým bojovým poľom pravicových a ľavicových predstáv o spoločnosti a ekonomike. Na Slovensku by to malo platiť o to viac, že slovenská ľavica, respektíve to, čo sa za ňu vydáva, nenabrala počas svojej vlády v rokoch 2006 až 2010 odvahu zásadnejším spôsobom zasiahnuť do základných rámcov daňovej, dôchodkovej, či zdravotníckej reformy, zavedených druhou Dzurindovou vládou.
Vo vzťahu k trhu práce preukázala Ficova vláda predsa len trochu väčšiu dávku ľavicovej guráže. Tomanovej novela Zákonníka práce z roku 2007 pod zámienkou ochrany zamestnancov znížila flexibilitu trhu práce, obmedzila zmluvnú slobodu v pracovnoprávnych vzťahoch a posilnila postavenie odborov. Vytvorenie vlády pravo-stredových strán po voľbách v roku 2010 logicky navodilo očakávanie, že teraz sa kyvadlo vychýli opačným smerom. Vláda má na stole návrh novely Zákonníka práce, ktorej výsledná podoba rozhodne o tom, či to tak naozaj bude. Výrazné spružnenie trhu práce by sa mohlo stať jednou z najdôležitejších reforiem Radičovej vlády. Zatiaľ však vôbec nie je isté, že to tak naozaj bude.
Koniec súbehu
Ak chce v súčasnosti zamestnávateľ alebo zamestnanec skončiť pracovný pomer výpoveďou, pracovný pomer končí až uplynutím výpovednej doby, ktorá je minimálne dva mesiace. Pri zamestnancoch, ktorí u zamestnávateľa odpracovali najmenej päť rokov, je výpovedná doba najmenej tri mesiace. Ak zamestnávateľ prepúšťa zamestnanca pre nadbytočnosť, musí mu zároveň vyplatiť odstupné v sume najmenej dvojnásobku priemernej mesačnej mzdy a v prípade zamestnanca, ktorý u zamestnávateľa odpracoval najmenej päť rokov, odstupné v sume najmenej trojnásobku priemernej mesačnej mzdy.
Toto sociálne sa tváriace opatrenie v skutočnosti pôsobí ako brzda vytvárania pracovných príležitostí. Prílišná ochrana zamestnancov pred prepúšťaním je zároveň bariérou pre prijímanie nezamestnaných do pracovného pomeru. Podnikateľské subjekty totiž fungujú na trhu, nemajú svoje príjmy vopred garantované ako úrady zo štátneho rozpočtu a z času na čas sa im stáva, že sa ich ekonomická situácia zhorší a nemajú dostatočný odbyt pre svoje produkty. Logickým správaním v takej situácii je, že sa snažia znížiť počet zamestnancov o tých, pre ktorých už nemajú prácu. Slovenské pracovné právo im to však značne komplikuje. Aj zamestnanca, pre ktorého už nemá zamestnávateľ žiadnu prácu, musí vyplácať ešte minimálne štyri mesiace (dva mesiace výpovedná doba, dva mesiace odstupné). Podnik, ktorý sa ocitol v problémoch, tak musí riešiť o problém viac. Navyše o problém, umelo vytvorený legislatívou. Čím ťažšie možno zamestnanca v takejto situácii prepustiť, tým viac musí zamestnávateľ uvažovať, či nejakého zamestnanca vôbec príjme.
Zrušenie súbehu výpovednej doby a odstupného je obsiahnuté v programovom vyhlásení vlády Ivety Radičovej. Parlament už v tomto volebnom období jeden vládny návrh novely Zákonníka práce schválil, zrušenie súbehu výpovednej doby a odstupného sa však doň nedostalo. Na prvý pohľad by sa to nemuselo zdať až také zvláštne, keďže novela riešila úplne iný problém.
Neponáhľajúca sa koalícia
Zvláštne je to však vzhľadom na skutočnosť, že skupina koaličných poslancov sa zrušenie súbehu výpovednej doby a odstupného pokúsila do novely zakomponovať poslaneckým pozmeňujúcim návrhom v rámci druhého čítania. Ten však na februárovej schôdzi odmietla nielen opozícia, čo je úplne pochopiteľné, ale aj väčšina poslancov vládnej koalície, ktorá má zrušenie súbehu zapísané vo svojom programovom vyhlásení. A dôvodom bolo, že zrušenie súbehu má riešiť veľká novela Zákonníka práce, o ktorej v tom čase rokovalo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny s odborármi a zamestnávateľmi.
Ak opozícia kričí, že takú vážnu vec nemožno riešiť cez poslanecký pozmeňujúci návrh, netreba sa tomu veľmi čudovať. Ťažko však rozumieť tomu, prečo za návrh napĺňajúci programové vyhlásenie vlády z akýchsi formálnych dôvodov nehlasujú koaliční poslanci. Ani rokovania tripartity, ani odborárske protesty totiž nič nezmenia na tom, že záväzok zrušiť súbeh odstupného a výpovednej doby je vo vládnom programe napísaný úplne jednoznačne a natvrdo. Jediný dôsledok takéhoto postupu je, že opatrenie, ktoré vládna koalícia považuje za správne a dôležité pre pružnosť trhu práce, nezačne platiť od apríla, ale až od septembra.
A prečo len súbeh?
Návrh, ktorý do medzirezortného pripomienkového konania predložilo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, súbeh výpovednej doby a odstupného, pochopiteľne, ruší. Zamestnávateľ už nebude povinný poskytnúť zamestnancovi odstupné, ak pracovný pomer skončí výpoveďou až po skončení výpovednej doby. Zároveň zavádza výraznejšiu diferenciáciu dĺžky výpovednej doby (a analogicky aj odstupného ako jeho alternatívy) podľa dĺžky trvania pracovného pomeru. Ak pracovný pomer trval menej ako rok, mala by sa výpovedná doba skrátiť na jeden mesiac. Od jedného roka do desiatich by sa zachovala súčasná úprava, nad desať rokov trvania pracovného pomeru by sa dĺžka výpovednej doby podľa návrhu ministerstva mala predĺžiť.
O konkrétnej úprave možno ešte diskutovať, rozväzovanie pracovného pomeru sa tým však evidentne zjednoduší. Principiálnou otázkou ostáva, prečo by vôbec zákon mal nariaďovať nejaké odstupné alebo výpovednú dobu? Prečo by tieto veci nemali byť ponechané na dohodu zamestnanca a zamestnávateľa v pracovnej zmluve, prípadne na dohodu zamestnávateľa a zástupcov zamestnancov v kolektívnej zmluve? Existuje nejaký dôvod, prečo by mal štát zákonom nútiť dva subjekty, aby aj potom, čo sa jeden z nich rozhodne ukončiť zmluvný vzťah, musel tento vzťah ešte nejakú dobu pokračovať? Pravda, okrem situácie, že sa na tom tieto dva subjekty vopred a dobrovoľne dohodli. Zrušenie súbehu výpovednej doby a odstupného prinesie väčšiu flexibilitu trhu práce. Principiálnym riešením zodpovedajúcim zásadám slobodného trhu by však bolo ponechať dohodu o prípadnom odstupnom či výpovednej dobe plne na dobrovoľné rozhodnutie zamestnávateľa a zamestnanca a nič im zákonom nevnucovať.
Ďaleko od slobodného trhu
Ministerstvo si dalo záležať a o pripravovaných zmenách v Zákonníku práce rokovalo s odbormi a zamestnávateľskými združeniami niekoľko mesiacov. Výsledkom je návrh novely, o ktorom možno povedať zhruba to, čo o zamýšľanom zrušení súbehu výpovednej doby a odstupného. Po schválení novely bude slovenský pracovný trh pružnejší, ale od skutočne slobodného trhu bude ešte stále veľmi vzdialený.
Časť obmedzení súvisí s povinnosťami, ktoré má Slovensko ako členská krajina EÚ. Na zasahovanie Bruselu do pracovného práva členských krajín únie pritom neexistuje žiadny vecný dôvod okrem sociálneho inžinierstva a eurosocializmu. Spoločný európsky trh môže bez problémov fungovať aj v situácii, že každá členská krajina bude mať úplne odlišnú úpravu pracovného práva. To by malo byť pre vládu odkazom, aby blokovala akékoľvek ďalšie snahy o harmonizáciu v oblasti pracovného práva a zároveň, aby sa snažila odbúrať už existujúce euroregulácie v tejto oblasti.
Aj napriek existencii bruselských obmedzení by však pripravovaná novela Zákonníka práce mohla ísť výrazne ďalej, ako sa v tejto chvíli zdá, že pôjde. Myslieť si, že odbory nebudú protestovať alebo opozícia kričať len preto, že ministerstvo o návrhu s odborármi trpezlivo a dlho vyjednávalo, by bolo naivné. Odbory budú protestovať a opozícia bude kričať, že pravicová vláda ide zrušiť sociálny štát. Nech už budú zmeny zásadné, opatrné alebo len kozmetické. Tak prečo neurobiť zmenu Zákonníka práce poriadne?
Spružniť pracovný trh v akejkoľvek miere je iste správne. Oveľa lepšie by však bolo pristúpiť k novele Zákonníka práce ako k zásadnej reforme, ktorá spraví zo Slovenska krajinu s najpružnejším trhom práce v EÚ. Na to, aby veľká novela Zákonníka práce neostala len malou reformou trhu práce, treba len jediné – odvahu k zásadnejším zmenám.
Autor je poslanec NR SR a podpredseda OKS.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2011.