V roku 2002 odmietli Švajčiari v referende skrátenie pracovného týždňa zo 42 na 36 hodín. O desať rokov neskôr, v nedeľu 11. marca 2012 odmietli predĺženie platenej dovolenky zo štyroch na šesť týždňov. Ide teda už v poradí o druhý plebiscit, v ktorom Švajčiari vyjadrili presvedčenie, že zákonom daný pomer dĺžky času vymedzeného na prácu a na oddych by sa nemal meniť. Švajčiari nekopírujú aktuálne európske trendy a vedia prečo.
Nikde v Európe sa nepracuje tak veľa ako vo Švajčiarsku. Na rozdiel od priemerného občana v EÚ, ktorý podľa aktuálnych údajov z piateho európskeho prieskumu pracovných podmienok (1) odpracuje 37,5 hodín týždenne, je priemerný Švajčiar oveľa usilovnejší. Priemerná dĺžka jeho týždenného pracovného času prekračuje hranicu 41 hodín. Pre priemerného Francúza, Nemca či Holanďana ide o nepredstaviteľné číslo, keďže tí sú zvyknutí pracovať ešte menej ako priemerný európsky zamestnanec. Priemerný Švajčiar musí byť teda oveľa viac vyčerpaný prácou ako priemerný Európan, pritom má na relax zákonom zaručené iba 4 týždne dovolenky. Priemerný Európan preto nerozumie, prečo sa Švajčiari dobrovoľne zriekli možnosti predĺžiť si zaslúžené voľno.
Práca ako cnosť, nie prekážka
Nedorozumenie pramení z rozdielneho tónu, akým sa zvykne diskutovať o pracovných podmienkach vo Švajčiarsku a v krajinách EÚ. Kým vo Švajčiarsku je tvrdá práca ešte stále cnosťou, vo väčšine európskych krajín sa vysoké pracovné nasadenie začalo vnímať ako prekážka kvalitného životného štýlu. Dlhodobým cieľom akčných plánov zamestnanosti v EÚ je pružnejšia organizácia pracovného času a razantné skracovanie pracovnej doby. Európske politické elity sa totiž domnievajú, že jedine tak sa podarí vytvoriť nové pracovné príležitosti a zosúladiť prácu s osobným životom. Čas na relax po práci je podľa nich potrebné regulovať rovnako prísne ako pracovnú dobu, pretože len tak dôjde k zvyšovaniu kvality života občanov. Európski zamestnanci a ich odborárski bossovia im v tom pritakávajú. Nechali sa ľahko presvedčiť, že si tento komfort jednoducho zaslúžia. Prečo teda Švajčiari, obyvatelia nepochybne prosperujúcej krajiny s vysokým štandardom, hlasovali v referende proti predĺženiu platenej dovolenky?
Skúsme sa najprv pozrieť na švajčiarsky postoj k podmienkam zamestnanosti a k práci ako takej v širšom kontexte (2). Švajčiarske pracovné právo je veľmi liberálne a v mnohom pripomína pracovné podmienky v USA. Produktivita práce je vyššia ako v ostatných európskych krajinách, čomu zodpovedá i vyššia priemerná mzda, obvykle doplnená o 13. plat v predvianočnom čase. Výpoveď je viazaná na počet odpracovaných rokov. V skúšobnej dobe, ktorá trvá od jedného do troch mesiacov, je výpovedná lehota 7-dňová, v prvom pracovnom roku mesačná, do deviatich rokov dvojmesačná a až po 10 odpracovaných rokoch trojmesačná. Pri závažnom porušení pracovnej disciplíny môže byť ukončený pracovný pomer okamžite. Berúc do úvahy obvyklé 4 týždne dovolenky, 9 oficiálnych sviatkov a možnosť 7-dňovej absencie z individuálnych dôvodov, odpracujú Švajčiari ročne v priemere 1832 hodín, čím sa radia na európsku špičku. V prepočte na priemerný európsky týždenný pracovný čas pracujú o zhruba týždeň menej ako Američania, avšak o vyše šesť týždňov viac ako Francúzi, ktorí strávia v práci ročne iba 1575 hodín. Väčšina Švajčiarov je však zrejme s daným stavom vecí spokojná.
Vďaka dlhoročnej tradícii obojstranného dodržiavania korektných pravidiel partnerstva medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, známych pod pojmom „pracovný mier,“ sú štrajky vo Švajčiarsku veľmi zriedkavé. Pre Švajčiara je dôležité usilovne pracovať, pretože vie, že obvykle dostane za dobrých podmienok dobrý plat. A hoci výška nákladov zamestnávateľa na zamestnanca nepatrí zďaleka k najnižším v Európe, ešte stále ju švajčiarski zamestnávatelia považujú za motivačný nástroj rastu zamestnanosti, nie za jeho brzdu. Predĺženie platenej dovolenky o dva týždne by však práve túto krehkú hranicu únosnosti ceny práce narušilo.
Viac voľna = menej práce
Ústredný slogan vysvetľujúcej kampane proti predĺženiu platenej dovolenky znel viac voľna = menej práce. Zapojili sa do nej najmä malí a strední podnikatelia, ktorí sú motorom švajčiarskej ekonomiky, keďže až 88% podnikov zamestnáva menej ako 10 zamestnancov. Argumentovali tromi hlavnými dôvodmi, prečo by mali občania odmietnuť požiadavky odborárov. Predĺžením plateného voľna by sa zvýšili náklady na zamestnanca a zintenzívnili by sa výpadky v práci, ktoré by podnikatelia nedokázali kompenzovať. Tým by sa ohrozila výkonnosť produkcie a konkurencieschopnosť. Fatálnym dôsledkom zvýšenia ceny práce by bolo napokon znižovanie miezd, pokles počtu pracovných príležitostí a rast nezamestnanosti. V čase hospodárskej krízy, ktorej dôsledky sa nevyhýbajú ani Švajčiarsku, ide o riziko, ktoré môže prispieť k hospodárskemu kolapsu. Leitmotívom kampane proti predĺženiu plateného voľna bol preto apel na racionálne a zodpovedné správanie sa občanov v tomto neistom období.
Argumenty zástancov dlhšieho plateného voľna, združených okolo odborárskej iniciatívy zväzu Travail.Suisse, boli z iného súdka. Vychádzali z presvedčenia, že práve v čase postupujúcej globalizácie, narastajúceho tlaku na výkon a akcelerujúcej potreby permanentného sebazdokonaľovania, narástli nároky na zamestnancov do takej miery, že treba celoplošne posilniť ich právo na zaslúžený oddych. Dva týždne platenej dovolenky navyše mali podľa nich prispieť k zvýšeniu kvality života pracujúcich, k zlepšeniu ich pracovnej pohody a k lepšiemu vyváženiu ich pracovných a rodinných povinností. Argumenty za predĺženie plateného voľna boli teda orientované viac na jednotlivca a na jeho osobné nároky, menej dbali na aktuálnu hospodársku situáciu v krajine a spoločenský kontext. To bol zrejme hlavný dôvod, prečo Švajčiari napokon uprednostnili v referende zdravý rozum pred ľúbivou rétorikou odborárov.
Tvrdenie odborového zväzu Travail.Suisse, že celoplošná iniciatíva za 6-týždňovú platenú dovolenku je „jedinou možnosťou ako zohľadniť potreby zamestnancov a urobiť krok k ozdraveniu sveta práce,“nezabodovala u občanov aj preto, lebo je jednoducho v rozpore s ich reálnou skúsenosťou. Sociálny dialóg medzi zamestnávateľmi a pracujúcimi je totiž vo Švajčiarsku veľmi živý, vyvážený a pre obe strany výhodný. Viac ako 1,7 milióna pracujúcich dnes profituje z kolektívnych zmlúv, záväzných pre celé hospodárske odvetvia. Tie ponúkajú zamestnancom výhody v oveľa väčšom rozsahu, ako im garantujú všeobecne platné právne predpisy. 6-týždňovú platenú dovolenku majú už dnes garantovanú napríklad zamestnanci v stavebníctve a v drevospracujúcom priemysle. V strojárenskom, elektrotechnickom a hutníckom priemysle majú všetci zamestnanci bez výnimky nárok na 5-týždňovú dovolenku, ktorá sa im po štyridsiatke automaticky predĺži na 27 dní a po päťdesiatke na 30 platených pracovných dní.
Zdravý rozum
Vo svetle zmienených skutočností bola iniciatíva za celoplošné predĺženie dovolenky vlastne zbytočná a kontraproduktívna, keďže sa snažila nasilu demontovať dobre fungujúce špecifické štruktúry švajčiarskeho „pracovného mieru“.
Ani v jednom kantóne nezískala iniciatíva za celoplošné predĺženie dovolenky väčšinu hlasov. Švajčiari sa v čase krízy riadili v referende zdravým rozumom. Dokázali porozumieť racionálnym argumentom a nepodľahli populistickému krasorečneniu. Pochopili, že ich vlastné pohodlie nezávisí od zákonom garantovaného počtu voľných dní, ale od ekonomickej prosperity krajiny. Zvyšok Európy by si z nich mal vziať príklad.
Autorka je analytička KI.
Požité zdroje:
(1) Eurofound (2010): Prvé zistenia z piateho európskeho prieskumu pracovných podmienok
(2) Wirtschaftsbeförderung Kanton Bern (2008): Fact Sheet Arbeitsrecht
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2012.
