Väčšina ľudí je presvedčená, že veľké zásoby ropy či iné nerastné bohatstvo sú pre krajinu požehnaním. Že znamenajú pre ľudí, ktorí ju obývajú, bohatstvo, zadarmo získaný blahobyt. V praxi je to často presne naopak. Napríklad vo Venezuele.
Venezuelským prezidentom sa 4. decembra 2006 stal opäť Hugo Rafael Chávez Frías, bývalý vojak, výrečný populista, bejzbalový fanatik, vášnivý nepriateľ Spojených štátov amerických a obdivovateľ Fidela Castra. Chávez je na politickej scéne už dlho. V roku 1992 sa zúčastnil na pokuse o puč proti vtedajšiemu prezidentovi Perezovi a strávil potom dva roky vo väzení. Vládne od roku 1999 a v roku 2002 prežil aj pokus o vojenský prevrat. V minulosti sa objavili podozrenia z volebných manipulácií. Teraz však získal vyše 60 percent ťažko spochybniteľných hlasov a jeho jediný významný protikandidát Manuel Rosales, za ktorého hlasovala väčšina zvyšných Venezuelčanov (38,4 percenta), to aj uznal. O demokratických voľbách sa však napriek tomu hovoriť nedá.
.príbeh štátnych zamestnancov
Venezuela má 25,5 milióna obyvateľov a okolo 16 miliónov oprávnených voličov. Od roku 1998, teda za Chávezovho prezidentovania, sa počet zamestnancov štátu vo Venezuele zdvojnásobil – na terajšie zhruba 2 milióny. Títo ľudia sa museli zúčastniť na voľbách, aby neprišli o prácu, a tiež na prochávezovských predvolebných mítingoch. Britský The Economist uviedol, že na týchto mítingoch sa preháňali na motorkách policajti, oblečení v červených tričkách s Chávezovými heslami. Jeden z nich povedal, že „iba plnia rozkazy“. Chávezovi odporcovia hovoria, že vláda vie zistiť, kto ako vo voľbách hlasoval. Nie je to absurdita, lebo spolu s elektronickým hlasovaním sa používali zariadenia na snímanie odtlačkov prstov – vraj aby sa zabránilo viacnásobnému hlasovaniu. Sú voľby za takýchto okolností tajné? Nejde však len o podozrivé zariadenia. Na jeseň v roku 2003 začali odporcovia Huga Cháveza zbierať podpisy za referendum o jeho odvolaní z postu prezidenta. Za pár mesiacov ich nazbierali asi 3,4 milióna, o milión viac, než žiada ústava (ktorá je tiež Chávezovým dielom). Chávezovi ľudia, ktorí tvoria Národnú volebnú radu (hlavný dozorný orgán volieb) ich však neuznali, takže vypukli pouličné protesty, ktoré ukončila streľba a hromadné zatýkanie. Zabitých bolo najmenej deväť ľudí. Referendum sa uskutočnilo, ale 59,3 percenta voličov odmietlo Cháveza odvolať. Chávezova vláda neskôr zverejnila mená tých takmer tri a pol milióna ľudí, ktorí podpísali petíciu, a štátne inštitúcie odmietli zamestnávať takýchto „kontrarevolucionárov“. Hugo Chávez sa totiž pokladá za lídra „bolívarskej revolúcie“ (Simon Bolívar je legendárny hrdina juhoamerických bojov za nezávislosť). Nazval tak svoj marxistický triedny boj. Súkromní podnikatelia, vrátane tých drobných, sú podľa neho „fašisti“, hoci úplné zrušenie súkromného vlastníctva na leninský spôsob vo Venezuele asi zatiaľ nehrozí. Chávez však zmazal akékoľvek rozlíšenie medzi sebou, vládou a štátom. Je všetkým. Koncom marca prijala vláda sériu právnych noriem, ktoré postihujú kritiku a ohováranie verejných predstaviteľov a umožňujú až 40-mesačné tresty odňatia slobody za ohováranie Cháveza a iných predstaviteľov.
.nápoj lásky
Za Cháveza však nehlasovali iba tí, ktorých platí štát a boja sa o zamestnanie. Prezident má milióny oddaných stúpencov. Pri komunikácii s publikom má charizmu a neomylný inštinkt na témy a slová. Vníma predsudky a krivdy, ktoré masy jednoduchých Venezuelčanov pociťujú, a reaguje na ne burcujúcimi rečami. Analytik Moises Naim už v roku 2000 napísal, že Chávez má schopnosť spojiť svoje posolstvo s najhlbšími presvedčeniami veľkej väčšiny populácie, a zároveň sa vie napojiť sa na kolektívny hnev a sociálnu nespokojnosť, ktoré si iní politici nevšimli. Chávez je strhujúci rečník a demagóg, ale to by stačilo iba na naštartovanie popularity, nie na jej dlhodobé udržanie.
Hlavnou zložkou nápoja lásky, ktorý dáva Chávez svojim opantaným stúpencom, je ropa. Presnejšie povedané – zisky z predaja venezuelskej ropy, ktoré Chávez rozdeľuje na svoje pestré sociálne programy, ktoré volá „misie“. Venezuela leží na mori ropy. Pred Chávezovým nástupom k moci v roku 1999 mala venezuelská štátna ropná spoločnosť PDVSA (Petróleos de Venezuela S.A.) dobrý manažment a odhadovalo sa, že by mohla v roku 2004 vyťažiť až 5,5 milióna barelov ropy denne a v roku 2010 dokonca až 8 miliónov barelov. To by už bola priama konkurencia najväčšiemu svetovému producentovi ropy, Saudskej Arábii. Nestalo sa – Chávez nasadil do vedenia spoločnosti generálov, ktorí o ťažbe ropy a manažmente nevedeli nič, a ťažba začala klesať. Navyše Chávez bral takmer všetky peniaze z predaja na svoje sociálne „misie“, a tak ropnej spoločnosti nezostali zdroje na investície a údržbu zariadení. Napriek tomu však má Hugo Chávez stále dosť ropných peňazí, aby si za ne kupoval lojalitu stúpencov. Kým vydržia, a to môže byť ešte veľmi dlho, vydrží aj táto lojalita. Na stretnutiach ropného kartelu OPEC sa Chávezovi tlieska. Nie však pre jeho protiamerickú rétoriku, ktorá tam, pochopiteľne, tiež neprekáža, ale najmä preto, lebo saudskí princovia odhadli, že Venezuela už pre nich nie je konkurencia – najmä vďaka Chávezovmu „ekonomickému talentu“.
.medzi kamarátmi
Hugo Chávez je miláčikom svetovej ľavice, ktorej tiež nedochádza, že nebyť peňazí z venezuelskej ropy, politicky by dlho neprežil. Politických spojencov v zahraničí si vyberá medzi najspornejšími lídrami. Obdivuje Fidela Castra a objíma sa s ním. Castrovi hrdlorezi cvičia jeho „bolívarské krúžky“, teda ozbrojené gangy, ktoré zastrašujú Chávezových politických odporcov. Rozumie si s bieloruským diktátorom Lukašenkom a s iránskym prezidentom Ahmadínedžádom.
Ten, napokon, už verejne uvítal Chávezovo znovuzvolenie. Hugo Chávez postupne mení svoju krajinu na marxistický autoritársky režim. V latinskoamerickom priestore nie je fenomén Hugo Chávez jediným z ropy žijúcim čudným prezidentom. Z podobného cesta je aj bolívijský prezident Evo Morales či brazílsky prezident Lula da Silva. A možno prídu ďalší. Iba Hugo Chávez má však istotu trvanlivej (aspoň v tejto chvíli to tak vyzerá) podpory väčšiny ľudu. Tá podpora pláva na rope, ktorá je zároveň kliatbou venezuelskej demokracie. Hugo Chávez už navrhol, aby bolo v roku 2010 referendum o vyčiarknutí článku ústavy, ktorý bráni jeho zvoleniu na ďalšie funkčné obdobie.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 50/2006 dňa 11. decembra 2006.
