V Libanone prebehli parlamentné voľby a západné médiá ich výsledok zväčša oslavujú. Zvíťazili prozápadné sily; islamisti prehrali. V skutočnosti dáva výsledok dôvod na istú úľavu, ale určite nie na oslavy. Islamisti a prosýrske sily v týchto voľbách totiž až tak nezoslabli.
Libanon je parlamentnou republikou, ale v konečnom dôsledku zloženie jeho demokratických inštitúcií spoluurčujú dohody, ktoré sa označujú ako konfesionalizmus. Ide o to, aby sa zabránilo sektárskemu násiliu, a preto zhruba 18 demografických skupín, ktoré žijú v Libanone, musí byť v inštitúciách štátu vždy proporcionálne zastúpených. Podľa týchto pravidiel, ktoré sa väčšinou aj dodržiavajú, je prezidentom vždy maronitský kresťan, predsedom vlády sunitský moslim a predsedom parlamentu šiítsky moslim.
.cudzie ruky
Libanon má takmer 4 milióny obyvateľov, z ktorých je asi 57,9 percenta moslimov, 39 percent kresťanov a zvyšných 3,1 percenta sú drúzovia a iné konfesie. Libanonská diaspóra je veľká a vplyvná – po svete žije asi 18 miliónov ľudí, prevažne kresťanov, ktorí sa hlásia k libanonskému pôvodu. Libanon je neobyčajne krásna a potenciálne bohatá krajina, kde rôzne konfesionálne a etnické komunity po dlhé storočia spolu dobre vychádzali. To sa však zmenilo – najmä vďaka vonkajším vplyvom.
Politické dejiny Libanonu dramaticky ovplyvnili dva vonkajšie faktory. Tým prvým bol vznik štátu Izrael v roku 1948 a následná vojna arabských štátov proti Izraelu, do ktorej sa zapojil aj Libanon. Počas tejto vojny prišlo do Libanona asi 100-tisíc palestínskych utečencov. Niektorí z nich sa postupne stali libanonskými občanmi, ale väčšina žije v „provizóriách“ zvaných utečenecké tábory. Palestínčania, a najmä ich polovojenské organizácie, sú odvtedy v častom konflikte s viacerými inými etnickými či konfesnými zoskupeniami v Libanone a tento konflikt stál aj na počiatku 15-ročnej libanonskej občianskej vojny (1975 až 1999), ktorá mala asi 150-tisíc obetí a premenila časti krajiny na ruiny.
Druhým vonkajším faktorom bol zásah Iránu, ktorý pomohol – personálne aj finančne – v roku 1982 založiť šiítske zoskupenie, zvané Hizballáh (Strana Boha). Hizballáh má vo svojom kréde zničenie Izraela, takže celý juh Libanona vťahuje do stále tlejúceho vojenského konfliktu s južným susedom. Hizballáh je prakticky filiálkou iránskeho islamistického režimu: nie je len protiizraelský, ale aj protiamerický a protizápadný. Vďaka iránskym dodávkam zbraní disponuje aj veľkou vojenskou silou, s ktorou si nevie poradiť ani oficiálna libanonská armáda. Podobne ako palestínsky Hamas, Hizballáh je teroristickou organizáciou, ale zároveň inštitúciou, ktorá poskytuje chudobným šiítom sociálne služby.
Palestínske organizácie, ako OOP či Fatah al-Islam a Iránom sponzorovaný Hizballáh, zmenili politickú geografiu Libanonu a ovplyvňujú jeho osudy.
.volební súperi
Pred týmito voľbami trápila demokraticky a prozápadne orientovaných ľudí v Libanone aj inde vo svete možnosť, že voliči demokraticky pomôžu k moci Hizballáhu a jeho spojencom, a tak definitívne premenia Libanon na regionálnu baštu iránskeho vplyvu a ambícií. Koniec koncov, aj Hamas v pásme Gazy sa dostal k moci prostredníctvom demokratických volieb. Irán investoval do predvolebnej kampane Hizballáhu obrovské prostriedky a činila sa aj Sýria. Nakoniec sa proti sebe ocitli dve zoskupenia strán, ktoré mali v názvoch marcové dátumy pripomínajúce revolučné udalosti z roku 2005.
V týchto parlamentných voľbách súperili prosýrska a protizápadná Aliancia 8. marca a protisýrska a prozápadná Aliancia 14. marca. Obe aliancie sú pomerne pestrými zoskupeniami. Dominantnými politickými stranami v prosýrskej Aliancii 8. marca sú šiítske hnutie Amal, šiítsky Hizballáh a formálne sekulárne Slobodné vlastenecké hnutie generála Michela Aouna, ktorého členmi i prívržencami sú maroniti – libanonskí kresťania (afiliovaní s katolíkmi). Strana Michcela Aouna je prebehlíčkou, lebo pôvodne bola súčasťou protisýrskej „Cédrovej revolúcie“. Okrem týchto troch strán sú v tejto aliancii aj menšie strany reprezentujúce grécko-katolícku komunitu, arménskych kresťanov, alawitov a ďalších. Dovedna ide asi o 20 strán.
V protisýrskom a prozápadnom zoskupení Aliancia 14. marca je najväčším zoskupením sunitské Hnutie budúcnosti. Založil ho Rafik al-Hariri, ktorého po jeho zavraždení vo februári 2005 nahradil jeho syn Saad al-Hariri, dnešný líder aliancie. Druhou politickou silou v tejto aliancii je Pokroková socialistická strana, oficiálne sekulárna, ale zastupujúca najmä komunitu drúzov. Menšími, ale vplyvnými zoskupeniami sú Libanonské sily a Kornet Šehwan, ktoré reprezentujú najmä maronitských kresťanov. Súčasťou toho druhého je aj Falanga. Alianciu 14. marca tvorí aj ďalších 7 menších zoskupení.
.naoko nijaká dramatická zmena
Víťazná prozápadná Aliancia 14. marca nakoniec získala 71 kresiel v 128-člennom parlamente, teda polepšila si o jedno kreslo. Ich súperi jedno kreslo stratili a majú 57 miest. Ale vnútorne sa v Libanone predsa niečo zmenilo. V odstupujúcom parlamente chýbalo stranám Aliancie 14. marca 6 poslancov, ktorých zavraždili – s najväčšou pravdepodobnosťou Hizballáh, ale Sýriou platení vrahovia – a vláde Fouada Sinioru sa vládlo naozaj ťažko. Vražda je dávno bežným nástrojom libanonskej politiky, nakoniec aj udalosti „Cédrovej revolúcie“ a následný vynútený odchod sýrskej armády boli vyvolané práve vraždou Rafika al-Haririho. Neskôr vyšetrujúca komisia nominovaná OSN konštatovala, že do tejto vraždy boli zapletení „vysokí činitelia Sýrie“.
Pozornosť sa v týchto voľbách sústreďovala predovšetkým na kresťanskú komunitu, lebo to, ako budú voliť šiíti, suniti či drúzovia, bolo vopred jasné. Inými slovami, 100 zo 128 kresiel bolo viac-menej vopred rozdelených. Maroniti, ktorí tvoria väčšinu libanonských kresťanov, však nie sú jednotní, a Michel Aoun, ktorý spojil svoju stranu s alianciou, kde dominuje Hizballáh, dúfal, že vďaka rešpektu medzi maronitmi získa väčšinu kresťanských volebných okrskov. Nezískal – práve naopak, v týchto okrskoch sa darilo kresťanským kandidátom spojeným s Alianciou 14. marca.
Väčšina libanonských analytikov sa podľa tlače domnieva, že libanonskí kresťania sa obrátili proti Aounovi a Hizballáhu najmä vďaka tomu, že šiítske milície Amalu a Hizballáhu zaútočili pred rokom na Bejrút a na čas sa aj zmocnili jeho západnej časti, čo mohlo viesť k novej občianskej vojne, a tiež preto, lebo si zjavne neprajú rozširovať iránsky vplyv v krajine. To znie dosť vierohodne. V Izraeli sa dal jeden zdroj z prostredia armády počuť, že Hizballáh dostal účet za rozpútanie vojny s Izraelom v roku 2006. To je však menej pravdepodobná domnienka – Hizballáh šiítom túto vojnu „predal“ ako svoj úspech a podporu kvôli nej určite nestratil.
.čo zostalo a čo bude
Porazeným týchto volieb je určite skôr kresťanský politik a vrtkavý „pragmatik“ Michel Aoun než Hizballáh. A porazili ho vlastní – maronitskí kresťania. Hizballáhu neprekáža, že má v parlamente iba 11 kresiel (zvyšok šiítov reprezentuje najmä strana Amal), lebo parlamentná demokracia nie je jeho prioritou. Aj tri roky po vojne s Izraelom zostáva prioritou Hizballáhu obnovenie a ďalšie posilnenie jeho ozbrojených síl. Chce tiež ďalej posilniť, a ak to pôjde, aj rozšíriť svoj tieňový štát, ktorý sa mu podarilo v Libanone vybudovať. To je prioritou aj hlavného sponzora Hizballáhu – Iránu. Práve Irán investoval obrovské prostriedky nielen do volebnej kampane svojej libanonskej pobočky, ale aj do jej opätovného vyzbrojenia. Voľby-nevoľby, taká je libanonská realita – šiítsky štát v štáte, ktorý má vlastnú armádu, a bez rozpakov vtiahne Libanon do ďalšej vojny.
Z komplikovanej libanonskej reality vyplýva aj to, že víťazov čakajú dlhé a zložité rokovania, než sa podarí zostaviť vládu. Pred rokom sa po vojenskom útoku Hizballáhu na Bejrút podarilo dohodnúť vnútrolibanonský mier zbraní v katarskom meste Doha. Podľa tejto dohody mal Hizballáh a jeho spojenci právo na „blokujúcu tretinu“ kresiel vo vláde. Líder víťaznej Aliancie 14. marca Saad al-Hariri však už vyhlásil, že na pokračovaní tohto práva veta pre Hizballáh nemá záujem. Pre budúcu politickú opozíciu to nie je maličkosť a ak pozície prituhnú, nový konflikt sa môže začať. Saadovho otca zavraždili pre menšie veci.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 24/2009 dňa 15. júna 2009.
