„Šetriť, pribrzdiť spotrebu, vyhýbať sa finančne rizikovým investíciám a nezadlžovať sa!,“ tak znie v duchu ekonomického myslenia racionálna reakcia na dosahy svetovej finančnej krízy. Domácnosti a firmy ju viac alebo menej nasledujú, vláda a verejná správa nie. Viaceré firmy avizujú výrazné znižovanie nákladov, vláda však ide opačným smerom. Opierajúc sa o keynesiánsky „recept“ vládneho stimulovania dopytu naplánovala a parlament schválil na budúci rok výrazné zvýšenie verejných výdavkov, prehĺbenie ich deformovanej štruktúry a prenášanie finančnej záťaže do budúcnosti.
Najviditeľnejším prenesením finančnej záťaže na daňovníkov do budúcnosti je opätovne naplánovaný záporný výsledok hospodárenia verejnej správy. Vláda sa hrdí, že rozpočtový deficit v roku 2009 na úrovni 2,1% HDP bude historicky najnižší. Predstavuje však iba nepatrné zlepšenie (o 0,2% HDP) oproti rozpočtu na rok 2008, a to pri stále vysokej tvorbe zdrojov (vysokého rastu HDP) aj pre daňové a odvodové príjmy. Pri menšom príleve sporiteľov zo súkromného do verejného dôchodkového piliera (30 až 50 tis., nie vládou očakávaných 150 tis.) by nižšie príjmy znamenali vyšší deficit verejných financií o 0,1 až 0,2%. Tým by rozpočtový deficit dosiahol tohtoročných 2,3% HDP a nijaké zlepšenie by sa nekonalo…
Vláda sa „úspešne“ vzďaľuje svojmu zámeru dosiahnuť znižovaním deficitov verejných financií v roku 2011 vyrovnaný rozpočet. To, že iba vyrovnaný rozpočet možno ako jediný výsledok hospodárenia ekonomicky zdôvodniť nepriamo potvrdzujú slová profesora ekonómie Jamesa M. Buchanana, že „vláda vytvára deficitmi verejných financií fiskálnu ilúziu, že daňovníci získavajú vládny dar, teda niečo bez toho, aby za to zaplatili.“ K tomu sa (nielen) na Slovensku pridávajú menej viditeľné (ale nie menej závažné) presuny záťaže na daňovníkov do budúcnosti, vyplývajúce z veľkých investičných projektov formou verejno-súkromných partnerstiev.
Oficiálne naplánované nepatrné zníženie deficitu verejných financií na budúci rok o 0,2% HDP má byť dôsledkom vyššieho nárastu verejných príjmov ako verejných výdavkov. Zvýšenie verejných výdavkov o 13,5% (v absolútnom vyjadrení o takmer 100 mld. Sk) prevyšuje očakávanú infláciu až o 9,5 percentuálneho bodu. Mierne nižší deficit verejných financií tak vláda plánuje dosiahnuť nie vďaka pribrzdeniu rastu verejných výdavkov, ale napriek ich enormnému zvýšeniu. Znamená to najväčšiu expanziu verejných výdavkov za ostatné roky, ktorá prinesie v roku 2009 zvýšenie verejných výdavkov na úroveň vyše 810 mld. Sk (približne 150 tis. Sk na obyvateľa a 340 tis. Sk v priemere na pracujúceho v SR).
Rýchle zvyšovanie verejných výdavkov je spojené s prehlbovaním ich deformovanej štruktúry. Rozpočet verejnej správy na rok 2009 betónuje a prehlbuje vysoké výdavky na spotrebu a administratívu verejnej správy (na zamestnancov, ktorí predstavujú viac ako 20% zamestnancov na Slovensku), na zasahovanie do konkurencie na trhu „podporami“ podnikateľským subjektom a na sociálne transfery stredne a vyššie príjmovým skupinám obyvateľov (napr. prídavky na deti).
Do popredia finančnej podpory z daní sa opäť dostalo pôdohospodárstvo, na ktoré sa z kapitol štátneho rozpočtu bez prostriedkov EÚ najviac percentuálne zvýšia výdavky oproti roku 2008 (o 20%). Parlament navyše schválil maximálne dorovnanie priamych platieb farmárom na úrovni 3,8 mld. Sk (zodpovedajúce približne 1600 Sk v priemere na každého pracujúceho), aj keď z prostriedkov EÚ má na tento účel pritiecť viac ako v roku 2008. Schválený rozpočet na rok 2009 dáva tiež priechod rozprúdeniu ďalších selektívnych vládnych „podpôr“, ktoré deformujú konkurenciu (napr. investičné stimuly, podpora cestovného ruchu).
Smer verejných výdavkov a výdavkovú expanziu v období dosahov finančnej krízy vláda zdôvodňuje oprášením keynesiánskeho receptu proticyklickej a dopytovo orientovanej hospodárskej politiky, konkrétne v čase recesie stimulovaním dopytu aj fiskálnou politikou („šliapnutím na plyn“). Neúčinnosť a škodlivosť krátkodobo orientovanej a sociálne inžinierskej hospodárskej politiky „stop and go“ („brzda a plyn“) však potvrdzuje napríklad ekonomická teória rakúskej a chicagskej školy a prax. Pripomeňme, že tento prístup prehĺbil Veľkú depresiu v 30. rokoch 20. storočia, stal sa zámienkou pre vznik vládnych inštitúcií, zavedenie regulácií a spôsobil dlhodobé negatívne dôsledky: rast vlády a koncentráciu moci, vytlačovanie súkromných aktivít vládnymi a problémy s rastom daní a verejných dlhov.
Zmierneniu dosahov finančnej krízy by na rozdiel od aktuálneho prístupu pomohla dlhodobo nasmerovaná systémová zmena vo verejných financiách na dosiahnutie minimálnej vlády s nízkym zaťažením daňovníkov a vyrovnaným rozpočtom. Priblíženie k tomu predpokladá namiesto výdavkovej expanzie realizovať úspory vo verejných výdavkoch, namiesto vládneho zasahovania do ekonomiky deregulovať trhy a namiesto udržiavania status quo v daňovo-odvodovej politike znižovať dane a najmä odbúravať sociálne odvody. Možnosti úspor verejných výdavkov sú podstatne väčšie ako to prezentujú politici, minimálne na úrovni niekoľkých desiatok miliárd korún ročne. Nie výdavková expanzia a ilúzia úspešného vládneho zasahovania do chodu ekonomiky, ale nasledovanie ekonomického odkazu z úvodnej vety tohto článku vládou by bolo jej účinnejšou reakciou na dosahy finančnej krízy.
Autor je ekonóm KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2008.
